Cesta Poznania

Veľký svet

23. marec 2022 Michal Boťanský Cesta poznania

Za posledné obdobie sa mi stali dve udalosti, ktoré so mnou otriasli. Prvá bola divá jazda dole Čertovicou na bežkách a radostný výkrik, ako som jazdu ustál. Druhá bola schôdzka s osobou z minulosti, ktorú mám veľmi rád. Ach tie city, ale aj to som ustál.

Som niekde na ceste, hľadám miestu kaviareň, v ktorej som nikdy nebol. Meškám, lebo zas niečo. Mám strach, nevnímam nič. Celé to je zvláštne, nachádzam sa vo svete, do ktorého nepatrím. Možno by som aj mal. Chcem byť radšej na kopci, stavbe, s tímom, porade a riešiť. Jednoducho, byť na miestach, kde ako tak tuším, čo sa môže stať. Samozrejme, každý deň sa dostávame ako tím do nových situácií, mimo toho, čo poznáme. Viem, čo je bolesť, bezmocnosť, ale poznám aj radosť z víťazstiev či podarených maličkostí. Na veľké víťazstvá zatiaľ čakám.

Kaviarne, hotely, reštaurácie akosi nenavštevujem. Mám svoje obľúbené miesta kam chodím na obed, večeru. Zvyčajne sám alebo s kolegovcami. Všetky takéto miesta sa mi spájajú s minulosťou, ľuďmi, s ktorými sme niečo mali budovať. Lenže vo všetkých tých oblastiach som vtedy zlyhal, preto sa im aj vyhýbam. Nerád si pripomínam a obnovujem minulosť. Veď sem-tam nejaký ten cit, spomienka tam ešte je.

Sú ľudia, ktorí nám pripomínajú, čo všetko nemáme a nie sme. Potom sú tí, čo hovoria o tom, čo všetko môžeme mať a čím všetkým sa môžeme stať. Neznášam kritiku, tých, čo mám okolo majú teórie. Tí, čo sú svetelné roky dopredu nekritizujú, skôr poukazujú na možnosti, pohľady. Ľudia, čo sú naozaj ďaleko a majú to v mysli upratané sú fantastický navádzači, inšpirátori. Takmer každý má vo svojom okolí jedného. Len nie každý z nás je ochotný sa od nich aj niečo priučiť.

Snívam o veľkom svete. Bojím sa ho, je tam veľmi veľa nástrah, nepoznaného, kto vie čoho ešte. Preto sa vyhýbam všetkému, kde by takáto príležitosť mohla vzniknúť. Možno som bojko alebo si iba nahováram. Ruku na srdce, ak sa budeme na mne smiať, smejme sa. Skúsme sa každý sám seba opýtať, aké sú naše strachy, či by sme boli schopný povedať príležitosti áno.

Mám taký pocit, že to, čo žijeme sa skladá z mnohých kúskov, ktoré do seba sem-tam zapadnú, inokedy sa odrazia, následne letia odkiaľ prišli. Niektoré sa vrátia, aby sa pokúsili zapadnúť znova. Iné zas vyhľadávame my, aby sa vrátili a skúsili to ešte raz.

Kaviareň, minulosť, veľkí ľudia, vlastné city, emócie. Totálny chaos, zmätok, nechuť pokračovať ďalej, žiadne východiskové možnosti. Veď nejako bude. Navštevujeme najlepších kamarátov, psychológov, koučov, skúšame hľadať budúcnosť v kartách, číslach, v znameniach. Niektorí z nás zapadli skoro, tí druhí o niečo neskôr. Obe skupiny prídu raz do cieľa, len jednej bude chýbať to a druhej zas tamto. Nech je to ako chce, je veľmi veľká pravdepodobnosť, že nikdy nebudeme spokojní a vždy nám bude niečo chýbať.

Čo je to ten veľký svet? Je to miesto, kde vznikajú príležitosti, ktoré menia asi všetko. Takmer všetko začína v neznámej kaviarni, reštaurácií, cukrárni. Či ide o prvé rande, pracovnú schôdzku alebo zahnať chuť na koláčik. Vždy tu je niekto, kto nás istým spôsobom postrčí ďalej, no najčastejšie sme to my sami. Taktiež vždy sa nájde niečo, vďaka čomu nemusíme byť spokojní. Život je krátky alebo dlhý, budem spokojný, nespokojný? Ľutovať sa alebo s tým niečo spravím? Otázok je mnoho, správne odpovede sa zvyčajne dozvedáme s odstupom času. Nezabudnime, je ľahké ukazovať na druhého prstom. Tak isto nikdy nevieme, kto nám dá vstupenku do veľkého sveta.

Taký ten pocit

16. marec 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Jednoducho tuším, že chcem od seba to najlepšie. To, čím sa prechádza je miestami fajn, miestami otras a miestami som fajn ja a inokedy som taktiež otras. Neznášam byť na seba prísny, krutý. V žiadnom prípade nemá zmysel sám sebe nadávať, nič, vôbec nič sa tým nedosiahne. Mám rád, keď sa zlepšujem, napredujem, ale aj sem-tam zapadnem. Všetko istým spôsobom posúva niekam.

Každý z nás niečo cíti, vníma a za niečím ide. Pomáhame si horoskopmi, vierou v Boha, vesmíru, láskou, vnútornou silou, náboženstvami, energiami, auru, atď. Každému niečo funguje, to je viac ako isté. Čim ďalej verím, že je ukryté niečo v nás. To by malo byť niečo veľkolepé, na prvý pohľad nenápadné, no v samej podstate to najdôležitejšie v nás.

Myslím, že to, čo je v nás, je niečo obrovské. Nie každému z nás sa to podarí aktivovať, nájsť, prebudiť, vyťažiť. Ide o akýsi sled malých, na prvý pohľad nepodstatných krokov, ktoré sa po čase ukážu, či boli správne. Môžeme skočiť alebo postupne objavovať, obe možnosti sú správne. Majú kopec výhod, ešte viac nevýhod. Máme dve povinnosti, robiť niečo s tým, čo máme a tú druhú, vytvoriť niečo, čo chceme.

Všetko znie ľahko na papieri, bez emócií, životných situácií, prázdnych žalúdkov, tlakov a kto vie čoho ešte. Život je pre niekoho krátky, pre druhého dlhý. Nevieme, koľko času tu máme, to je ďalší fakt, ktorý je dobre poznamenať z času na čas. Mnoho z nás pracuje usilovne, ťažko, zodpovedne, náročne a napriek tomu nikdy nedosiahneme svoje vytúžené víťazstvá, sny, ciele, vízie. To je život, uspejeme všetci, len podľa všetkého v odlišných oblastiach.

Je pravdou, že niekedy musí ísť nabok všetko, čo chceme, na úkor toho, čo je. Lenže nie navždy. Pevná vôľa, túžba, hlad, chuť, správne sebavedomie, disciplína a samozrejme obrovské zameranie nás môže priniesť k novým nepoznaným oblastiam. My máme v rukách kľúče, ktoré odomykajú rôzne miesta. Lenže všetko je tak, ako má byť. Ďalšia z dôležitých poučiek.

Začínam si uvedomovať, že nie všetko je pre mňa, nie všade mám byť, nie každého mám poznať. Verím, že jednoduchá myšlienka formuje všetko. Lenže veľkú časť myšlienky ovládame my a je úplne jedno, ako ju voláme. Nachádza sa v nás, okolo, za kopcom, vo vode, v kostole, v škole, doma, v práci.

Obdivujem každého, kto si ide za tým svojim, napriek prekážkam, výzvam, pocitom, dňom a kto vie, čoho ešte. Tak isto obdivujem seba. Možno to je väčšie, ako si myslíme, možno to je obrovský chaos. Nech ide o čokoľvek, verím, že sa oplatí vyhrnúť rukávy a niečo vytvoriť, nájsť, skúsiť. Tak teda, čo spraviť, vymačknúť zo seba všetko alebo nechať to tak trochu plávať?

Ach ten čas

9. marec 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Na život mám vždy čas. Netuším, ako to je u druhých, no u nás to funguje, že sú určité činnosti, ktoré musia byť a potom je mojou povinnosťou byť super flexibilný. Nie vždy je to možné zvládať. Preto veľa športujem.

Ranné cvičenia, raňajky, obed a večera. Čas na tvorenie, čas na výsledky, čas na oddych a šport. Áno, sú dni, keď všetko ide nabok, sú dni, keď prehrám nad sebou a nezvládnem vstať z postele, nečinkujem, mám depresiu, cítim sklamanie. No je viac tých, keď vstanem, aj keď sa cítim, že to nejde. Čím lepšie začnem deň, tým lepší deň je.

Netuším, čo sa to deje okolo, nie je možné mať prehľad o všetkom. V poslednej dobe všade za rohom číha nejaká nástraha. Pohybovať sa vpred chce odvahu alebo sladkú nevedomosť, že sa to nedá. Páčia sa mi myšlienky typu: „Nevedel som, že sa nedá uspieť v tejto oblasti.” Vnímam okolie, čo hovorí, čo robí, tvorí, čomu verí.

Všímam si okolo seba dve skupiny ľudí, tí, čo budujú a idú si svoje tempo. Potom sú takí, čo sa naháňajú a nič nestíhajú. Každý z nás niečo buduje, tvorí, žije, nie každý si to aj uvedomuje. Neznášam ponáhľať sa a celý čas utekať za niečím. Viem, ak chcem podávať celotýždňové výkony, mať výsledky, musím si rozložiť energiu. Dokážem mať desiatky schôdzok za deň, vybehať nemožné, pohnúť horami, útočiť na bránu. Lenže na druhý deň sa neviem postaviť z postele. Toto nemá nič spoločné s vekom. Každá práca dáva zabrať, je dôležité si to aj uvedomiť, nikto z nás nie je stroj.

Ak človek je unavený, naháňaná sa, robí chyby a tie vyvolávajú ďalšie situácie okolo nás. Samozrejme, sem-tam dni sú rýchle, náročné, bolestivé. Niekedy tie zuby jednoducho zatnúť musíme. Lenže byť v otáčkach nonstop je neudržateľné. Zdravie máme len jedno, keď niečo nie je v poriadku, zasvieti nám kontrolka. Poučky znejú jasne: navštíviť servis. Len nie vždy to tak v praxi aj je.

Nepíšem o tom, že nemám nič robiť, skôr o tom, ako mám robiť tak, aby som vydržal celý týždeň byť vo forme, podávať výsledky. Čas a zdravie majú svoju dôležitosť, veľmi ťažko sa hýbe, ak ich máme naštrbené. Tak isto je náročné pohybovať sa vpred s prázdnym žalúdkom. Sú aktivity, v ktorých jednoznačne musíme byť super rýchli, v iných o niečo opatrnejší. To sa však naučíme až po čase, chybách, nesprávnych rozhodnutiach, slepých uličkách, ale aj od skúsenejších.

Možno pôsobím, že sa veľa naháňam, v skutočnosti je to inak. Mám pred sebou veľa života, chuť tvoriť, pohybovať sa, skúšať, hľadať. Samozrejme, chcem mať čas. To všetko, čo sa deje okolo a som toho súčasťou, chcem byť toho súčasťou. Ak hovorím niekomu o tom, ako nemám čas, je len jeden dôvod, nechcem mať toho človeka pri sebe. Len jedna maličkosť, toto je vec, ktorú mením. Pretože je super mať okolo seba tím, ktorí ťahá za ten istý koniec. No nie vždy je to aj tak možné, ale čas si môžeme nájsť vždy.

Hranice

2. marec 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Je sobota poobede, mám za sebou posledné dva zjazdy. Sneh je pomalší ako je zvykom, točím posledné zábery a prichádza rýchla jazda dole kopcom. Mám tvrdé nohy, cítim únavu a nachvíľu sa pozerám pred seba. Vidím strmú zasneženú šikminu, ktorú mám prejsť. Prepadá ma panika, naberám rýchlosť. Nie som taký dobrý, aby som ustál ten zjazd. Celý sa trasiem, cítim rýchlosť, prichádza panika, cítim, že môžem spadnúť. Naberám silu, hovorím si nahlas: „Dýchaj, pozeraj sa len pár metrov pred seba, buď tu a dáš to.” Cítil som, ako snehový koberec miestami bol ľadový, rýchlosť bola šialená, bežky si robili, čo chceli. Ustal som to, prichádzajú radostné výkriky, uspokojenie, eufória. Pre mňa jeden z najťažších zjazdov na bežkách je za mnou.

Som začiatočník, amatér na život a mnohým ostatným oblastiam vôbec nerozumiem. Snažím sa mať prehľad, čo sa deje okolo. Keď niečo neviem, pýtam sa, hľadám a používam intuíciu. Často sa dostávam do situácií, keď naozaj neviem, nepoznám, nechce sa mi. Je to zábava prekonávať sa. Rád zažívam situácie, v ktorých som pred tým nebol.

Áno, chcem od života, ale aj seba viac. Nepoznám cestu, kopce, príležitosti, nástrahy. Skúšam, cítim bolesť, radosť, napätie, zábavu, výzvy. Páči sa mi, keď prichádzam postupne na ďalšie kroky, informácie, vedomosti, skúsenosti. Ak sa pozerám pred seba, nevidím všetko, skôr dostávam závrate z tých vzdialeností, pohorí, zákutí. Všetko sa na prvý pohľad zdá ako nedosiahnuteľný cieľ.

Niekedy sa mi to všetko javí, ako keby som sa ja sám obmedzoval, zabrzďoval. Vyberám si občas príbehy, ktoré nie sú pravdivé, skôr ospravedlňujú moju nečinnosť, neschopnosť, slabú vôľu, nevedomosť. Rozprávam si ich s takým presvedčením, aby som pred sebou vyzeral dobre.

Netuším, ako to majú druhý, no sem tam sa pristihnem, s vytváraním vlastných prekážok, hraníc, strachov. Lenže, čím viac im uverím, tým horšie výkony podávam vo všetkých oblastiach. Nevravím, že neexistujú, skôr je dobre o nich vedieť, ale nie všetko sa nám aj stane.

Vytváram si hranice, ktoré neexistujú a čo je najhoršie, že im uverím hneď pri prvých príležitostiach. Nedávam si žiadnu námahu preveriť ich. Pri skúškach, výzvach, ale aj pri bežných cestách najskôr spanikárim a až po čase sa pozriem pár metrov pred seba a zistím, že možno to celé trasie, ale nespadnem trebárs z bežiek. Žiaden zjazd nebude nikdy lepší, len ja sa musím zlepšiť v technike bežkovania. Tak isto vnímať, kam sa pozerať a čo dokážem v tejto chvíli zmeniť, ovplyvniť, vylepšiť, ustáť.

Cítiť sa fajn

23. február 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Tempo je naozaj v bežnom živote šialené. Je nutné stíhať všetko, popritom sa usmievať a tváriť sa, že všetko je v najlepšom poriadku. Termíny v práci horia, na domácej pôde tiež ide o krk, v tom vedľajšom projekte, čo máme ako koníček, sa tiež dostáva do slepej uličky. Je piatok večer, na chvíľu sa tešíme, zavrieme oči a je tu pondelok ráno. Prichádza tlak vyzerať, cítiť sa dobre, žiť zdravo. Hádky o tom, či sme za jedných alebo druhých.

Vždy sa niečo deje, aj keď si myslíme, že sa nič nedeje. Svet išiel bez mnohých z nás a podľa všetkého aj tak ďalej pôjde. Dokážeme ovplyvňovať naše okolie, niektorí viac, iní ešte viac. Meniť svet k lepšiemu, zjednodušovať život, ale tak isto vieme byť na seba zlí. Hovorí sa, že pravda býva uprostred. Taktiež sa hovorí, že môžeme mať pravdu alebo kamaráta. Často sa nevyrieši nič našou pravdou. Čím ďalej viac ma zaujímajú činy, vyhrnuté rukávy, pokusy.

To všetko znie jednoducho, na prvý pohlaď určite. Chyby sa veľmi ťažko odpúšťajú. Za seba poviem, ako sa viem hnevať na druhého niekoľko rokov. Samozrejme, nie každý patrí do našich životov, a tak isto opačne. Len ten hnev je niekedy zbytočný a zaťažujúci, hlavne pre tých, čo sa hnevajú. Neoslobodzuje, nezachraňuje, skôr zaväzuje k niečomu. Keď už nič iné, venujeme hnevu veľkú pozornosť, k tomu nás stojí čas a energiu. Opäť, tak ľahko sa o tom píše.

Veľmi veľa drobností ovplyvňuje naše nastavenie, pocity, výzor, energie. Cítime sa fajn, keď sme dobre oblečení, vyzeráme dobre, staráme sa o seba, športujeme, posilňujeme imunitu, máme skvelé výsledky, dobre sa najeme a kto vie, čo ešte. Ak vonku prší, fúka, niekoľko dní po sebe, niečo sa nám nepodarí, začíname si namýšľať, koľko nešťastia máme. Po čase, ak sa situácie opakujú, hlavne tie nepriaznivé, tak sme už presvedčení o tom, ako to opäť bude.

Svet je nestáli, neustále sa mení. Tak isto my sa meníme, sme ovplyvňovaní okolnosťami, náhodami, tým, čo vytvárame. Všetko na papieri alebo pri pohári vína znie fajn. Tam vonku sa začne niečo diať, na všetko takmer okamžite zabúdame a nechávame sa unášať emóciami. Aj ak máme dobré základy, skvelý tréning, niečo vydržíme, tak dokážeme reagovať aj proti svojim pocitom, ktoré by nás mohli dostať do nepríjemností.

Cítiť sa skutočne dobre je ťažké. Teda aspoň sa to tak zdá. Je mnoho možností, ako dosiahnuť skvelé pocity. Tým prvým je akési uvedomenie, že sú dni, keď prší a fúka. No v skutočností je viac dní, keď svieti slnko.

Kopce

16. február 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Sú dni, keď jednoducho nemám námet na článok. Zvyčajne sa tak deje, keď je mnoho stresov okolo alebo nuda. Ide o obdobia, keď chcem iba prežiť deň a nie tvoriť. Aj nasledujúci článok sa tvoril ťažko, neskoro, bez akejsi motivácie ísť ďalej.

Najťažšie sa pohybuje dopredu, keď veci idú proti nám. Je to nad slnko jasné, vieme to všetci. Vždy máme dve možnosti: skúsiť ďalej alebo vykašľať sa na to. Teóriu ovládame, lenže keď príde na lámanie chleba, emócií, tak nie každý z nás ide dopredu so zodvihnutou bradou. Je to úplne v poriadku, každý z nás odlišne reaguje na totožné situácie. To je dobré pripomenúť, že všetci sme dobrí v niečom inom.

Mám rád šport, pretože okrem pozitívnych okrášľovacích bonusov na telo ma dostáva do situácií, kde ide naozaj o veľa. V tomto období sú to behy na lyžiach. Netušil som, že bežkovanie by mohlo byť náročné. Na začiatku si človek povie, dám si bežky a idem. Vlastne, prvé bežkovania ma vôbec nechytili, úplne nič, žiadna emócia, pocit. Ešte som sa sám seba pýtal, ako toto môže mať niekto rád. Mám rád dlhodobé spolupráce, takže bolo nad slnko jasné, že sa bude ešte skúšať.

Na rovinkách som spadol, nevedel som udržať rovnováhu. Prvé hore kopce boli náročné, no a jazde dole kopcom som sa vyhýbal. Nevedel som brzdiť. Takže môj tretí pokus na bežkách bol o bežkovaní do kopca. Teda, pokiaľ som neprišiel na koniec kopca. Nebolo na výber, jazda kopcami začala. Ak bežkujete, viete, ako bežky nemajú brzdy. Veľmi ťažko sa ovládajú vo väčších rýchlostiach, hlavne dole kopcom. Pády boli prirodzené, jednoducho museli prísť. Ostatní bežkári sa na mňa pozerali a sem-tam sa niekto aj zasmial. Bolo mi to úplne jedno. Po každom páde sa muselo ísť ďalej. Čo bolo úplne skvelé, najväčší dole kopec zjazd sa ustál bez pádu.

Veľmi podobný príbeh mala aj Čertovica. Sú tam tri náročné klesania, kde za veľmi krátky čas je možné nabrať nekontrolovateľnú rýchlosť. Naozaj ovládanie bežeckých lyží chce veľa tréningu a dole kopcom ešte viac. K tomu uhýnať sa ďalším bežkárom, ktorí nepoznajú pravidlá či turistom. (Jazdi sa vždy vpravo, vždy má prednosť bežkár, ktorý ide dole kopcom, turisti majú šliapať za krajnicou, nie po trase.)

Na prvýkrát som dva z troch zjazdov nezvládol. Pád bol bolestivý a zvyšok tretieho klesania som musel vyzuť lyže, nebol som schopný pokračovať ďalej. O týždeň neskôr sa zvládli všetky tri zjazdy bez pádu. Poviem vám, to bolo radosti, kričalo sa na celý les. Áno, možno boli lepšie podmienky, počasie a podobne, ale bez pádu. Šlo sa rýchlo, brzdilo sa všetkým, dýchal som zhlboka a pri každom hrbole šlo v hlave kľud, pod ďalej, ustojíš to.

Nemám najlepšiu techniku, ani znalosti, určíte tak isto výstroj. Mám za to chuť sa posúvať ďalej, pevnú vôľu, že jedného dňa sa naučím bežkovať. Veľakrát ide všetko proti tomu, pokiaľ sa dostanem na trať. Veľa váham, či vôbec mám ísť, je to ďaleko, sneží, mrzne, fúka, aj tak ma bude všetko zase bolieť.

Pod tlakom sa rastie, dosahujeme veľké výkony, lenže pozor. Nemôžeme byť neustále vo vysokých otáčkach, tak isto je dôležitá regenerácia, oddych. Vrcholový športovci hovoria často, že tí najlepší vyhrávajú preto, lebo dokážu najrýchlejšie zregenerovať. Preto cítim potrebu zachytiť tieto myšlienky na blog, aby som sa k nim neskôr mohol vrátiť a ubezpečiť sa, že schopnosť premieňať výkon na výsledky je super dôležitá, no tak isto je dôležitá schopnosť regenerácie.

Všetky hore kopce sa raz skončia, dole kopce taktiež. Techniku jazdy sa naučíme trénovaním a kombináciou s teóriou. No pokiaľ všetko pochopíme, prepotíme mnoho funkčných tričiek. Tak isto sa nič nenaučíme, ak nebudeme robiť nič. Lenže raz za čas robenie nič je fajn, len by to nemalo trvať desať rokov. Verím, že sa uvidíme, niekde v kopcoch, trebárs na bežkách.

Možno na to nemáš

9. február 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Pôvodne nasledujúci článok sa mal zaoberať problematikou citlivých tém. Nakoľko mám rád komunikáciu príjemnú, vecnú a na úrovni, snažím sa rozprávať pekne. Mám rád, keď oslovujem ľudí krstnými menami, hovorím o nich v tom najlepšom. Snažím sa vyhýbať oblastiam, ktoré môžu vyvolať dusnú atmosféru. Nie je nič horšie, ako keď niekam prídeme a hneď niečo iskrí. Zvyčajne to nie je vášeň, ani zaľúbenosť, ale skôr odpor. No a verím tomu, že je fajn vychádzať s druhými ľuďmi, nakoľko nikdy nevieme, kto nám kde môže pomôcť a taktiež opačne. Koniec článku o citlivých témach.

Pri jednom z mojich rozhovorov som si uvedomil, že niekomu krivdím. Až tak, že by bolo vhodné sa nad tým celým zamyslieť a zhmotniť myšlienky pre lepšie zajtrajšky tu na blogu. Veď ako sa vraví, nech je čierne na bielom. Bol to bežný rozhovor, kde lietali iskry, ale nešlo o nič. Druhá strana bola absolútne ignorovaná, rozprával som si svoje. Nie preto, že som nechcel dať priestor, ale ten bol zbytočný. Priestoru už bolo dosť, dostali niekoľko mesiacov šancí. Teórie boli rozsiahle, skutky žiadne. Ako je u mňa zvykom, tak poriadne som priložil do ohňa. Robím to vždy, mám dva funkčné nástroje. Prvým sú otázky a druhým sú emócie. Je to také divadielko, kde sa vyfarbí zvyčajne ten, s kým komunikujem.

Neznášam, keď namiesto vyhrnutia rukávoch sú na stole len prázdne reči. Ešte maličkosť, ak sa popri teoretizovaní ukazuje na druhého, najlepšie výčitky z minulosti, vtedy ma ide roztrhať. Náročky nepíšem o detailoch, lebo po zverejnení článku by ma na druhý deň čakali desiatky telefonátov, textových správ, možno aj jeden-dva emaily, v duchu, prečo zas píšeš o mne. Celý námet je vymyslený. Možno námet vznikol pri konverzácií niekde v okolí, ale nemusí to byť celkom tak. Veď vieme, život je záhada.

Každý môžeme mať názor na všetko, len nie všetko, čo si myslíme, v skutočnosti aj tak je. Dokonca môžeme vidieť svet ako príjemné miesto, no sem-tam sa stane, že sa pokazí senzor, či dostaneme defekt. Tak isto to funguje opačne. Preto verím v akúsi vyváženosť. Je vždy dobré začínať od seba. Samozrejme, sem-tam sa stane náhoda, skúška, sklamanie, ale aj šťastie. V tom je putovanie životom zaujímavé, nie všetko, čo sa podobá v lese na medveďa aj v skutočnosti medveďom je.

Celý rozhovor je nepodstatný, ako som písal vyššie, išlo o nič. Dvaja ľudia, ktorí videli rovnakú skutočnosť odlišne. Jeden z nich mal pravdu a ten druhý žije vo svete v ružových okuliaroch. Lenže, všetko má dve strany. Môžeme ich obe rozoberať do nekonečna. Tentokrát tu nejde ani o pravdu, ani o videnia sveta cez ružové okuliare. Pretože každému sa stáva, že počas svojho života je raz na jednej alebo druhej strane príbehu.

Sme to my sami, kto rozhoduje o tom, čo chceme vidieť, počuť, vnímať, cítiť, žiť. V každom z nás je akýsi líder, vodca, šéf. V prvom rade vedieme seba, v druhom okolie. Len nemôžeme všetci viesť veľkú firmu, hokejové mužstvo, školský krúžok, družinu, rodinu, partnerský vzťah, či kamarátov v krčme. Táto zručnosť nás nerobí slabšími ľuďmi pred ostatnými.

Zmysel slov by teda mal byť, že nie každý máme na to, aby sme niečo viedli, robili, tvorili. Určite je viac ako dobré získať skúsenosti, no nemusíme ich mať všetky. Ak budeme robiť dlhodobo to, na čo nemáme, je možné, že raz prídeme na to, ako uspieť. Tak isto je tu aj druhá strana mince, ta príjemná nie, ubližuje okoliu, ale hlavne nám samým. Odpovede sa ukrývajú na druhej strane rieky, za najbližšou zákrutou alebo aj pri najbližšej zastávke, je na nás, či si ich všimneme.

Len prosím ťa, nezostaň na tom istom mieste

26. január 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Jeden z mojich strachov bol, že nepatrím do žiadnej partie skupiny ľudí. Vždy som si robil svoje, len nejako sám. Aj keď stále mám okolo seba tím. K tomu tu bola moja potreba zaradiť sa niekam. Tak nejako sa tak aj z časti stalo. Lenže nakrátko prišlo uvedomenie, že nie je všetko tak, ako sa zdá. Skupina ľudí, do ktorej som sa dostal, ma zrazu nebavila, nerozumel som im. Tak som šiel k ďalšej, ďalšej a potom k ďalšej.

Pamätám si na deň, keď som urobil jedno z najťažších rozhodnutí a vybral sa cestou, ktorá bola pre mňa neznáma. Nevedelo sa nič, len tu bol akýsi pocit. Od toho dňa putujem na svojich cestách akosi aktívnejšie. Mám rád menej rozprávať, viac konať, nezavadzať, vedieť sa zohnúť, vyhrnúť rukávy a popritom sa pekne usmiať na kameru.

Mám rád pohyb, tvorenie, kreativitu, tiež sa nebojím priložiť ruku k dielu. Život je pre mňa akési poslanie, kde má byť hlavným zmyslom spoznávanie, objavovanie a uvedomovanie, že vlastne môžem (niečo budovať). Chcem mať pocit, že niečo tvorím, hýbem sa, rastiem. Viem o dôležitosti byť spoločenský, tak isto je raz začas dobré byť nachvíľu sám. Verím, že to, čo sa deje okolo, všetko so sebou súvisí a keď nie, tak nás to má zatriasť, aby sme nezaspali. Neviem, či je život krátky alebo dlhý, aj tak je to nepodstatné. Lamentovaním sa nezmení nič, teda aspoň vo väčšine prípadov.

Pozor, čo si želáme, pokojne sa to môže stať. Neskôr môžeme zistiť, že asi to nie je to, čo sme chceli. Mne sa to dialo s ľuďmi, s ktorými som chcel byť, miestami, na ktorých som bol, činnosti, ktoré som vykonával. Možno je niekedy fajn byť v úzadí, no vedieť, čo chceme. Veľakrát je to viac, ako sa pohybovať v prvej línii a tlačiť na pílu.

Vonkajšie vplyvy môžu na nás mať rôzne nároky. Lenže ak si sami nedefinujeme, čo chceme od seba, tak bude veľmi ťažké sa pohybovať vpred. Viacerí z nás zostávajú na tom istom mieste celý život. Možno s novým autom, domom, účesom, partnerom, kilami, priateľmi. Nie je zlé, byť na tom istom mieste, až na maličkosť. Nemusíme zistiť, aký je svet veľký a čo všetko sa okolo nás deje.

Tu nadväzuje môj druhý veľký strach. Zakotviť na tom istom mieste do konca života. Vlastne, je tu ešte jeden, väčší. Zostať tým istým človekom, akým som dnes. Priznám sa, je to des. Pohybujem sa okolo ľudí, ktorí majú vízie, tvoria, budujú nielen seba, ale aj svoje okolie a sú v neustálom pohybe. Všímam si ich rast, nielen výmenou áut, košieľ, mobilných telefónov, ale aj uvažovaním, vnímaním vonkajšieho sveta a silou ísť ďalej. Obdivujem takýchto ľudí, vyzvedám od nich inšpirácie, vedomosti, poznatky.

Každý z nás by mal robiť niečo, pohybovať sa, najlepšie dopredu. Byť produktívny, samozrejme dosahovať výsledky. Mnoho nástrojov máme okolo seba. Najčastejšie činky nájdeme pod posteľou, ak chceme pevné telo. Nahrávacie štúdio s prístupom na internet vo vrecku, ak chceme tvoriť. Našu myseľ nosíme stále zo sebou, tá, že vraj dokáže aj nemožné. Je toho oveľa viac.

Ak chceme zostať na tom istom mieste, nie je na tom nič zlé. Všetko má svoje plusy/mínusy. Ak sa rozhodneme vykročiť do neznámeho, môžeme si rozbiť koleno, buchnúť lakeť, či zlomiť nos, ale aj objaviť doteraz neobjavené. Len prosím, nezostávajme tými istými ľuďmi, svet sa mení, je naozaj dôležité sa hýbať tak trochu s ním. Veď ruku na srdce, dnes koňa s jazdcom na križovatke v meste nestretneme. Máme mnoho možností, ako sa stať lepšími. Taktiež si dajme pozor, čo si želáme, lebo nie všetko je pre nás. Ak zlepšíme seba, zlepšíme svet, a to by malo byť na prvých miestach v spoločenských hodnotách.

Všimnúť si

19. január 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Počuj, nerozumiem, prečo toto nerobíš takto. Jedno, dve videá a si vonku, máš super produkt. K tomu si zaujímavý a ľudom zlepšuješ životy. Môžeš byť hviezda. Aké jednoduché. Je ľahké radiť druhým, však?

Neskutočne chcem preraziť do sveta a vytvoriť niečo, z čoho budem mať radosť. Čítal som knihy, pozeral videá, rozprával som sa s ľuďmi, ktorí vedia, hľadal som informácie, ktoré z večera do rána zmenia život. Čím viac informácií bolo k dispozícií, tým viac nemožné sa prerazenie zdalo.

Neznášam slepé uličky, neprekonateľné prekážky, bolesť, flákanie, kvapky do očí, injekcie u lekára a ryby na mojom tanieri. Ak mám možnosť, tak sa snažím všetkému takému vyhnúť z diaľky. Dnes rozumiem, že každý z nás má pred sebou situácie, ktoré sa javia ako nezvládnuteľné. Nesieme si ich vo svojom batohu so sebou všade. Bolesť nás formuje, robí silnejšími, v slepých uličkách sa učíme, ako sa vrátiť späť. Pri prekonávaní prekážok sa stávame kreatívnejšími, obozretnejšími. Kvapky do očí liečia, injekcie taktiež, ryby sú prospešné pre srdce, žalúdok, krv a kto vie, čo ešte.

Neukazujme na druhých prstom, ako im ide niečo ľahšie ako nám, nevieme, koľko hodín trávili tréningom, pokusmi, vylepšovaním. Všetko je ťažké na prvý raz, aj na druhý, tretí a možno aj desiaty. Každý z nás je v niečom lepší. Niekto objaví skôr to, čo chce robiť, čo ho baví, v čom je dobrý. Často sa hovorí o tom, ako usilovná práca predbehne talent. Tak isto je hovorené o prerazení z večera do rána, len nikto z nás netuší, koľko rokov takýchto večero – rán prejde.

Nemusím skúsiť a mať všetko. Je super mať prehľad, vedieť, kde hľadať informácie. Ešte lepšie je pokašlať čo najviac situácií, naučia nás mnohému. Verím tomu, že našou úlohou je spojiť všetko to malé nepodstatné do niečoho, čo zmení život, hlavne nám.

Verím, že všetko, čo potrebujeme, je okolo nás. Možno máme ísť na čas do zahraničia, či cez leto k moru, prečítať knihu alebo dve. Ísť do kina, na oslavu, do školy, pár rokov byť na tom nie moc dobrom pracovnom mieste. Pomôže so zdravou mierou všetko a štipkou zvedavosti. Veď čo ak to bude lepšie, ako by sa to mohlo na prvé pohľady zdať?

Naučiť sa lepšie využívať čas, zameriavať pozornosť a činy k tomu, čo chceme, používať to, čo máme pod nosom. Je naozaj milión, miliardy možností, ciest, ale aj ľudí, s ktorými sa na ne vydáme. Áno, sem-tam sa stane, že nami okolnosti zatrasú, či zlyháme. Lenže tak isto môžeme aj vyhrať jackpot.

Robme s tým, čo máme a hlavne si všimnime to, čo máme so sebou. Lebo naozaj máme toho o mnoho viac ako sa zdá. Ak budeme robiť s tým, čo máme, dostaneme vždy o niečo viac.

Streda č. 283

12. január 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Ďalší dôležitý deň v kalendári. Teda aspoň pre mňa. Pamätám si na deň, keď prišlo rozhodnutie, ako budem písať články na blog každú stredu. Mal som presný harmonogram na celý týždeň, streda večer bola jediná voľná v tom období.

Za obdobie pravidelného písania zatiaľ len raz hrozilo, že nenapíšem článok. Bolo to kvôli šarmantnej dáme. Nič sme spolu nemali, len takmer ohrozila moje bloggovanie, už ani neviem prečo. Ešte neskôr sa ďalší ľudia pokúsili o ohrozenie písania článkov. Zvyčajne to bolo v práci neskorými schôdzkami. Rekord zverejnenia článku bol večer o dvadsiatej druhej.

Písanie mi ukázalo niekoľko pohľadov na svet, ale aj seba. Najhlavnejší je vždy nápad, resp. téma, ktorej sa chcem venovať. Následne prichádza písanie, veľa písania. Potom sa zhrozím, aký neporiadok mám v hlave, ako bláznivo vidím okolnosti. Samozrejme, ako to celé nedáva zmysel a vôbec žiaden význam. Prichádza korektúra textu, úprava slovných spojení a končí to u človeka, ktorý sa zameriava na gramatiku. Prvé články šli von bez upravovania gramatiky, takže je viac ako možné, že je tam mnoho gramatických chýb.

Myslím, že mnohé texty sa dali napísať lepšie, viac rozviť, či čitateľa aktívnejšie zapojiť do príbehu. Lenže, veľmi ľahko sa rozpráva, teda píše dnes. S tým, ako píšem, sa menia moje pohľady, názory, vnímania a istým spôsobom sa možno aj zlepšujem v písaní. Najhlavnejšie úloha blogu je povedať môj pohľad svetu. Je to priestor, kde píšem o tom, čo vnímam, zažívam a maskujem tam rôzne záhadné príbehy.

Svoje miesto pri písaní je fotografia. Ku každému článku nesmie chýbať záber z môjho života. Jeho úloha je zachytiť tému a prilákať čitateľov. Tým, že rád fotím, tak aspoň mám o zábavu postarané. Často mi asistujú ľudia z okolia. Zo začiatku sa na mňa pozerali všelijako, lenže dnes chcú byť súčasťou. Je to super pocit, keď ľudia, ktorí sa smiali, ma dnes podporujú.

Fanúšikovia ma vnímajú. Na rovinu poviem, že na sociálnych sieťach mám päť, šesť ľudí, ktorí stlačia páči sa mi to. No o mnoho viac mám takých, ktorí ma stretnú na ulici alebo mi zatelefonujú a povedia, že čítali článok a páčil sa im. Najviac podpory dostávam úplne od cudzích ľudí alebo od známych, ktorí ma ako-tak vnímajú. Nesmiem zabudnúť na kamošov, tí pri každej príležitosti spomenú, že vedia o blogu, ale že ešte akosi nemali čas prečítať. Tomuto úkazu nerozumiem.

Sám mám kamošov, ktorí tvoria a patrím medzi ich najväčších fanúšikov. Kupujem si od nich ich tvorbu, ak môžem, hovorím o ich práci pred druhými. Tak isto im fandím, napíšem správu, zavolám, či stačím srdiečko na všetkých sociálnych sieťach. Robím to preto, že ich mám rád a chcem ich podporiť, veď od toho sú tu kamaráti. Rozumiem, ako je ťažké dnes podporovať všetkých nás amatérov, ktorí začíname. Veď ešte mnoho z nás si povie, že čo keď niekto uvidí moje páči sa mi pod takýmto niečím.

Vďaka tvorbe mnoho ľudí sa mi už dnes nezdraví, vymazali si ma z priateľov, nielen z tej modrej on-line veci. Vidím, ako idú okolo mňa v meste, nevidia ma, či ma zďaleka obchádzajú. Ževraj je to normálne, hovoria mi moji úspešnejší kamaráti. Priznám sa, je to nepríjemné, keď mi niekto vysvetľuje, ako nečíta moje články a o mesiac mi zavolá a chce odo mňa radu. Samozrejme, veď sme kamoši, takže zavolá večer o ôsmej a chce okamžite riešenie za ďakujem. Zo začiatku som vôbec nepremýšľal a keď som mohol, pomohol som. Dnes som hnusný. Neberiem telefonáty po osemnástej, neradím za ďakujem. Viem, kto ma sleduje. Aplikácie sú dnes tak vymakané, že nám umožňujú mať výborné prehľady o fanúšikov.

Písanie ako také pomáha pozerať sa na seba a svoje myšlienky organizovanejšie. Upravuje slovnú zásobu, učí diplomacií, lepším vyjadrovaniam. V neposlednom rade učí byť kreatívnejším. Čím viac píšem, tým lepšie sa mi komunikuje tam vonku. Citlivým témam sa vyhýbam, tých je dosť všade naokolo. Nie vždy správne opíšem tému či zachytím fotografiu, často si hovorím, ako som to mohol lepšie.

Chcem napísať knihu, možno aj dve. Tak isto rád by som sa stal človekom, ktorý vie písať kvalitné články, fotiť fotografie k nim. Viem, že musím napísať milióny viet, asi ísť aj na školenie o písaní. Netuším, kde ma tento projekt bloggovania prinesie. Zatiaľ mám z neho dobrý pocit a prináša mi radosť, no zároveň aj stres. Hlavne v stredu večer hneď po zverejnení článku ma prepadá strach, o čom budem písať najbližšie. Ten strach mám rád, núti ma k premýšľaniu, k tvorivosti a zapísať stranu alebo dve v poznámkovom zošite.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter