Search

Type your search keyword, and press enter

Cesta poznania

Pokračujeme, nezačíname

5. január 2022 Cesta poznania - Všetko

Pokračujeme, nezačíname

V poslednom období si akosi uvedomujem, že nejako som stratil význam oslavovať konkrétne dni v roku. Vlastne, v tomto období je ich najviac po sebe. Nevidím význam čakať celý rok, aby som mal vypustiť škatuľu delobuchov. Naháňal sa celý týždeň, aby som si sadol za stôl plný jedla, tešil, ako som sa prepchal kaprom a šalátom. Rešpektujem každého, kto oslavuje sviatky, jubileá, meniny, piatky. Tak isto si vážim všetkých tých, ktorí oslavujú každý deň.

Vždy sa teším na nový týždeň, deň, schôdzku, beh, obed či pracovnú večeru. Po ceste sa stretávame s novými ľuďmi, príležitosťami, otvárame nové pracovné, životné kapitoly. No vždy pokračujeme v tom, čo sme začali. Verím, že náš život je akési poslanie. Nemal by byť prikovaný k práci, k začiatkom, koncom. Tak isto som presvedčený, že náš život začína dňom nášho narodenia a končí dňom odchodu z tohto sveta. To všetko ostatné, čo sa deje, je cesta.

Mám rád, keď oslavujeme kladný výsledok našich činností. Keď sa niečo podarí, sa teším, nič sa nemení, všetko pokračuje ďalej. Možno v nových topánkach, aute, dome, v škole, v práci, s partnerom. Tak isto mám rád aj keď sa niečo pokašle, možno nie hneď, no s odstupom času áno.

Každý jeden z nás túži po nádeji a lepších zajtrajškoch. Hľadáme ju v kartách, v číslach, vesmíre, v náboženstvách, kalendároch, v príležitostiach. Často obraciame kalendár v červených bombarďákoch s dúfaním, že sa najbližšie obdobie zmení k lepšiemu. Rozumiem tomu, tiež tajne verím, že sa zmenia veci, udalosti, okolnosti, podmienky, počasie. Tiež chcem, aby prišli lepšie zajtrajšky už dnes, na letisku ma čakalo moje súkromné lietadlo, v prístave vlastná zaoceánska loď s jednosmerným lístkom na môj vlastný ostrov v Tichom oceáne s kopcom, studeným tajchom, aby som mal kde trénovať moje behy a otužovania.

Chcem od života viac, ako len preplnené brucho od šalátu dvakrát do roka. Chcem sa stretnúť s kamošmi na chate len tak, či povedať si bezdôvodne, dnes je parádny deň, tešiť sa z malých krokov, seba, ale aj druhých. Mať čas žiť život, objavovať to, čo tu je. Tiež chcem pokračovať v písaní mojich príbehov, kapitol, nie krátkych kníh.

Je fajn obzrieť sa na chvíľu späť a pozrieť sa, čo s podarilo, pokašlalo, čo sa mohlo urobiť lepšie a tak isto čo sme zmeškali. Zamyslieť sa nad sebou, svetom, susedou, kolegom, výsledkami. Tešme sa novým začiatkom, trebárs aj trikrát do roka, sviatkom, výročiam. Tešme sa z udalostí, ktoré sú okolo nás, výhier, prehier. Hlavne, užívajme si každý deň najlepšie, ako môžeme. Pretože nikdy nevieme, ktorý je ten posledný a hlavne ten prelomový, aj vďaka ktorému môžeme pokračovať v písaní, trebárs tej zaseknutej kapitoly o čosi ľahšie.

Bodky

29. december 2021 Cesta poznania - Všetko

michalbotansky_bodky_blogger

Ono to všetko akosi vzniká náhodne nenáhodne. Sem-tam je super prihlásiť sa, inokedy ukázať sa, opýtať sa, či zabudnúť sa opýtať. Vlastne, asi to najdôležitejšie je neležať celé dni doma na gauč, ale ísť von. Môžem sa mýliť úplne vo všetkom, píšem len za seba a o tom, čo vnímam.

Zvyčajne o takomto termíne sa zvykne bilancovať, čo nám prinieslo a odnieslo akési kalendárne obdobie. Mne sa viac páči spätné spájanie bodiek, o ktorom rozprával S. Jobs. Nemusí sa výlučne týkať žiadneho dátumovo ohraničeného obdobia. Preto tentokrát spojím bodky, o ktorých som presvedčený, že je možné spojiť.

Beh: v januári som sa pri behu zranil. Lepšie povedané, skákal som cez rieku zo starého mosta a pri dopadaní som nohou zakopol o konár. Na pár týždňov som bol vyradený. Možno sa aj stalo dobre, práve okolo tohto obdobia som začať behávať dlhšie a náročnejšie behy. Regenerácia, životný štýl, nebáť sa bolesti, ale vnímať ju a povedať, kedy na chvíľu stačí rešpektovať svoje telo môže byť náročnejšie, ako sa zdá. Všetkému dať čas, tréning, výživu, úsilie, pravidelnosť. Beh ma priniesol na nové miesta, priniesol nových ľudí, možnosti, výzvy. Nie je pre každého.

Video: TU

Práca: ako to už býva zvykom, opäť prišli nečakané výzvy, náročné obdobia, tlaky, stresy. Takmer všetko sme dotiahli tak, ako sa malo. Skúsili sme nové nástroje, viac si všímali trh. Veľmi opatrne sme upravovali kurz, služby a asi aj seba. Viac sme si začali uvedomovať, že práca má byť tímová hra. Každý by mal rešpektovať svoju úlohu v tíme, taktiež úlohu toho druhého. Je úplne v poriadku byť v prvej línií za hviezdu, no tak isto je správne byť za sivú mišku/ miška a odvádzať kopu na prvý pohľad nepodstatnej roboty.

Video: TU

Brigády: pracovné nasadenie mi nikdy nechýbalo. Lenže fyzická práca je druhá strana mince, oproti tomu, čo robím. Mám to šťastie, že ma obklopili ľudia, ktorí ma navádzajú aj v týchto vodách. Partia, líderstvo, vízia, zábava, ale aj vedieť zatnúť zuby a priložiť ruku k dielu. Vôbec nevadí, že zatiaľ nevieme. Ak máme chuť, naučíme sa. Keď sa naučíme, môžeme sa stať dôležitým členom tímu, partie, ľudí, ktorí budujú malý alebo väčší odkaz aj pre ďalšie generácie.

Video: TU

Behy v kopcoch: „Pôjdeme na obed?” otázka, ktorá zmenila môj pohľad na mesto, do ktorého sa chodilo výlučne pracovne. O niekoľko dní je kopec, ja a hľadanie Paradajsu, Rosniarok, Šipovej, Tanádu, Bakomi. Vlastne, najčastejšie sa hľadala vnútorná sila, ktorá poháňala hore kopcami. Beh v horách má jasné pravidlá: – ak je niekto rýchlejší, daj mu prednosť, – vždy pozdrav, – nenič prírodu, – ak nepoznáš smer, opýtaj sa najbližšieho človeka, – v horách sú doma zvieratá, my sme tam na návšteve.

Video: TU

Palivo: kvalitné jedlo je obrovská pomoc pre naše telo a myseľ. Vždy, keď som večer podcenil večeru, na druhý deň som nevládal bežať, pracovať a bol som unavený. Tak isto, keď som sa prejedol na druhý deň sa žilo náročne. Nájsť rovnováhu, pravidelnosť je pri konzumácii pre telo mimoriadne dôležité. Dnes ako tak tuším, že jedlo má vplyv na náladu, pracovnú morálku, chuť pohybovať sa vpred, bolesti hlavy a pod. Skvelé jedlo chutí vždy najlepšie s tými, koho máme radi.

Video: TU

Otužovanie: najskôr som nechcel vôbec uveriť, že ja by som na seba mohol púšťať studenú vodu v sprche. Lenže šlo to postupne. Každá kvapka studenej vody bolela zo začiatku. Vlastne bolí aj teraz. Trochu bolesti by som mal zvládnuť si hovorím však stále. Môžeme ísť do vody na rekordy v dĺžke zotrvania v nej. Tak isto sa môžeme čľapotať pre zábavu. U mňa je to zábava, ktorá pri každom klesnutí teploty reže viac. Vôbec som len netušil, aká veľká je komunita otužilcov.

Video: TU

Niekedy mám pocit, že je nemožné v dnešnom svete uspieť. Obdivujem každého, komu sa to podarilo v akejkoľvek oblasti. No v kútiku niečoho verím, že by sa to mohlo podariť aj mne. Neviem síce ako, v čom, kedy. Tuším, že tréning je viac ako dôležitý, nech ide o akúkoľvek životnú oblasť.

To, čo sa naučím v športe, používam v práci, ale aj opačne. Každá z oblastí sa priamo dotýka tej druhej. Aké vlastnosti mám, ako pristupujem k jednej oblasti, to sa odzrkadlí v druhej. Počúvať svoje telo, prekonať samého seba, potlačiť bolesť, pravidelne postupovať ďalej.

Tak ako sa začalo kúpať v štiavnických tajchoch na konci leta, do neskorej zimy ma priviedol beh. Nechcel som po behu ísť spotený domov, tak riešenie bolo jednoduché. Podobne sú na tom mnohé oblasti.

Žiadna z vyššie uvedených činností nie je pre každého, vyžaduje si úsilie, odhodlanie, prekonanie. No možno také isté alebo aj menšie či väčšie ako v iných oblastiach, ktoré ja nežijem. Toto sú moje bodky, ktoré som si vybral dobrovoľne sám. Žijem ich, bavia ma, ovplyvňujú sa navzájom a sú prepletené. Dnes mi stále nedávajú dokonalý zmysel a ani ho nehľadám. Dôležité je, že vidím v nich niečo, čo by ma mohlo posunúť trebárs k mojim hviezdam.

Limity

22. december 2021 Cesta poznania - Všetko

michal_botansky_blogger_blogging_limity_odvaha_skok.jpg

Moje nápady sú limitovaná asi všetkým okolo mňa. Na jednej strane sú materiálne zdroje, potom trh, nedôvera okolia. Samozrejme, najviac som to ja, kto sa podceňuje. Sem-tam sa stane, že si všimnem odvahu pri druhých ľuďoch. Zazerám, aké je to jednoduché, vo väčšine prípadov sa stačí opýtať alebo ešte lepšie nepýtať.

Dostal som otázku, čo potrebujem, aby som dosiahol to, čo chcem. Takmer bez váhania zo mňa vyletelo slovíčko odvaha. Odvaha, sebavedomie je niečo, čo nie sú moje najsilnejšie stránky.  Skúšam ich vylepšovať skákaním do studenej vody, behmi v kopcoch či v práci. Istým spôsobom aj písanie blogu je o odvahe zverejnenia mojich myšlienok. Mať odvahu je skvelá vlastnosť, no je priamo úmerná ďalším. Môžem mať odvahu, no ak sa nepostavím zo stoličky, tak kto vie, čo sa stane.

Tým, že chcem byť odvážny v živote, v práci, teda v každodenných okolnostiach, prekonávam svoje limity. Pri behu ide trochu viac o fyzické záležitosti a v iných situáciách skôr o mysli. Vlastne, vo všetkých prípadoch ide vždy viac o to, čo sa nám odohráva v hlavách. Ak bežím hore kopcom, tak pri prvom kroku dostávam otázky. Na čo to robím, aký to má zmysel, či potrebujem cítiť tú bolesť a pod. V práci skôr, naozaj musím mať dve schôdzky navyše dnes, to vážne musím ostať do večera.

Sú dni, keď nie som schopný prekonať seba či iné prekážky. Moja odvaha je tak veľká, že radšej zaparkujem sto metrov ďalej, aby ma nik nevidel. Mám pocit, ako keby takýchto dní bolo viac, o dosť viac. Netuším, či ide o pocit, domýšľanie, vykresľovanie falošnej reality alebo nesprávne pochopenie. Stačí maličkosť, ktorá ma vyvedie z miery a som opäť v týchto vodách. Nemám ich rád.

Každý z nás sa istým spôsobom podceňuje, pozerá sa na seba príliš prísnym pohľadom. Otázka, či ide o pravdivé zhodnotenie toho, čo v skutočnosti je. Ak žijeme menej riskantný život, asi sa nedozvieme, aké limity, obmedzenia v sebe nosíme. Žitie riskantnejšieho života nás o mnoho viac preskúša, vyfacká, nakope. Bude si vyžadovať omnoho viac odvahy.

Život je záhada, to je viac ako isté. Nikdy nevieme, aká príležitosť sa pred nás postaví a čo sa bude od nás očakávať. Možno sa zabudneme báť, opýtať, cítiť, počúvať. Tak isto prídu momenty, ktoré nás zabrzdia, obmedzia alebo vyradia. Je ľahké povedať, ako sme obmedzovaní našou mysľou, fyzickou kondíciou, odvahou konať, pokračovať, ale aj ukončiť.

Sme limitovaní, každý jeden z nás. Ak som nikdy v živote nehral na klavíri, bez tréningu podľa všetkého nebudem hrať lepšie ako profesionálny klavirista. Ak som nikdy nestál pred ťažkým rozhodnutím, akékoľvek väčšie rozhodovanie bude náročnejšie. Nie všetko, čo sa javí ako limit, skutočnosti aj limit je.

Áno, sú od nás ľudia múdrejší, šikovnejší, krajší, rýchlejší. Lenže tak, ako vidíme ich super vlastnosti, v ktorých žiaria, aj oni majú svoje batohy naložené niečím, ktoré si ťahajú zo sebou. Na nikoho nechcem ukazovať prstom, to vôbec nemá byť zmyslom tvorby. Radšej navádzať, aby sme sa pozerali na druhých tak, aby boli našimi príkladmi, teda pokiaľ majú niečo, čo chceme mať aj my.

Netuším, čo je správny kľúč na prekonávanie svojich limitov, nabratiu odvahy ku konaniu. Asi jeden z najlepších je pozerať sa na svet, že je to naozaj možné. Zabudnúť na strach a skočiť. Jednoducho opýtať sa. Možností je viac, ľahko sa o nich píše, náročnejšie konať.

Nemusíme si nadávať

15. december 2021 Cesta poznania - Všetko

michal_botnasky_blogging_Nemusíme si nadávať

Negatívne správy hýbu svetom čoraz častejšie. Máme potrebu vyjadriť svoje názory aj o úplne nepodstatných veciach, do ktorých nás nič. Aj ja sa pristihnem robiť názory, sem-tam škatuľkovať. Vlastne, robím to aj teraz. Lenže namiesto komentov, rečí, radšej píšem blok. Je to také moje miesto na vyrozprávanie.

Život by mal byť viac ako práca, dovolenka, rodinná oslava, svadba, Vianoce a spŕška negatívnych postrehov. Je super sa tešiť z maličkostí, životných míľnikov, no asi to najlepšie je, tešiť sa z každého dňa. Lenže nie vždy to tak aj je možné. Každá doba prináša so sebou nové výzvy a nie každý z nás sa dokáže dostatočne rýchlo adaptovať.

Rok 2020 a jeho okolnosti rozdelil ľudí na tých, čo sú a tých, čo niečo nie sú. Smutné je, že rozdeľovanie neustále prebieha. Odďaľujeme sa, viac chceme byť sami, viac frfleme. To akési rozdeľovanie tu bolo vždy, či sme chodili do škôlky, na základnú, strednú, vysokú, tak isto aj v rodinách, v práci atď. Len nie vždy delenie malo takú moc v spoločnosti. Možno sa na nás menej obľúbených za chrbtom viac ukazovalo, či hovorilo. Dostávali sme rôzne prezývky, nepopulárne úlohy, ale vždy sme boli v partií.

Sme rozdielni, no nemusíme si za to nadávať. Ten istý človek, ktorého nemôžem vystáť je najlepší kamoš s niekým. No nemusíme sa za naše odlišnosti osočovať, aj tak to nemá zmysel. Ak vyhráme, budeme mať pravdu? Potom sa stane čo? Áno, rozumiem, že hľadáme akési spravodlivosti. Lenže svet tak nefunguje, raz pomôže viac nám, inokedy tomu druhému. Nikdy nevieme, kedy a ako sa situácie obrátia v náš prospech.

Sme všetci rovní, no sem-tam sa odlišujeme od seba lepšou pracovnou pozíciou, odlišnými zručnosťami, postojmi. Niekto vie lepšie tancovať, spievať, rozprávať, vychovávať deti, viesť firmu, či utierať doma prach. To všetko je v poriadku. Ak sa nám nepáči, kde sme, máme len dve možnosti, čo s tým. Keď sa nám nepáči, kde je ten druhý, buď podáme rebrík alebo aspoň nezavadzajme, nerozdeľujme.

Byť tým, kým som a viac

8. december 2021 Cesta poznania - Všetko

Michal_botansky_bloger_Byť-tým-kým-som-a-viac.jpg

Malé každodenné kroky, náhodné schôdzky, ale aj byť aktívne aktívny. Pozor, nie utekať od života, viac utekať k nemu. Áno, bude na ceste veľa šťastia, náhod, nehôd, pokašľaných príležitostí, ohnutých chrbtov, zatnutých zubov, ale aj sem-tam nejaký ten potlesk.

Bolo to minulý týždeň, keď sme telefonovali pracovne ohľadom jednej z našich stavieb. Asi niekde na konci rozhovoru som dostal otázku, či priniesol tento rok to, čo som očakával. Zamyslel som sa a prišlo akési sklamanie, že sa mi nepodarilo dosiahnuť dva hlavné body, o ktorých som bol rozhodnutý, že ich splním. Jasné, že si môžem sypať popol na hlavu. Po bitke je každý generál. Všetko, čo som robil, som robil najlepšie, ako som vedel.

Rok 21 priniesol behy v Štiavnických kopcoch, otužovanie v tajchoch, pracovnejšie nasadenie, rozšírenie tímu, aktívnejšie činkovanie, vylepšený jedálniček, prišli noví ľudia, staré priateľstvá sa posilnili, pribudli projekty, nové výzvy, ale aj pokašlané príležitosti.

Nechystám sa robiť žiadne záverečné hodnotenia. Možno neskôr spomeniem lekcie, ktoré považujem za cenné. Životné obdobia môžeme ohraničovať nielen rokom, ale aj dosiahnutým cieľom, zmenou či niečím iným. Hm, niečím našim.

Po telefonáte som bol pár hodín na seba naštvaný. Nie preto, že som sa nepokúsil, práve naopak. Pokusov bolo viac ako dosť, viac mi vŕta v hlave, či je vôbec možné dosiahnuť vytýčený cieľ. Lebo podľa toho, čo je okolo mňa vytvorené, mám takmer nulové šance na to, aby som naštartoval moje pomyselné Ferrari. Teda aspoň zatiaľ.

Nevzdávam sa, no nebojujem. Neznášam súperenie. Podľa mňa je pre každého množstvo príležitostí a každému sa ujde. Snažím sa byť sám sebou, aj keď niekedy sa prichytím, ako sa so mnou moje druhé sebecké ja zahráva. Viem, že sa nebudem každému páčiť. Je to v poriadku. Čo ma najviac zaujíma je, stať sa najlepším, akým môžem.

Hľadám cestu, spôsob, možnosti, ako dosiahnuť stanovené méty. Možno som už všetko objavil a mám iba pospájať malé body. Veď čo keď to je ľahšie, ako sa zdá. Nie vždy svet potrebuje počuť môj názor, vidieť úsilie, vnímať výsledky. Tak isto nie vždy dostanem šancu, nie vždy som na rade.

Viem, že okolo mňa sú skvelé príležitosti, ako preraziť, či zapadnúť prachom. Tuším, že mám byť lepší ako som bol včera. Sú dni, ktoré bolia a potom sú dni, keď je radosť. Baví ma život, to, čo sa deje okolo. Mám rád to, čo robím. Je nad slnko jasné, že chcem viac. To, že dnes neviem o živote nič, nemusí hneď naznačovať moje výsledky. Ak chcem čokoľvek dosiahnuť, musí sa niečo stať a zvyčajne by to malo byť mojím pričinením. Možno sa to nepodarí tento rok, lenže skúsiť môžem aj nabudúce.

V tom istom kolotoči

1. december 2021 Cesta poznania - Všetko

michal_botansky_blogger_zivot_je_kolotocAni neviem, aký je deň, pripravujem nové tridsaťsekundové video a pozerám, akú hudbu som zvolil v tom včerajšom. Zrazu sa ocitnem v aute a môj život mi akosi prebleskol v hlave. Uff, vyzerá to akoby stále to isté dokola.

Kanceláriu neznášam, byť na stavbe je super, no opäť ďalšie problémy, emaily už nechcem ani vidieť, zas tam bude niečo zbytočné, naliehavé. V tom volá kamoš, aby som mu “poradil”, že veď vlastne potrebuje len otázočku za ďakujem. Sem-tam sa stane, ak takéto telefonáty odmietnem, dostanem zlú recenziu alebo mám o ďalšieho známeho menej. Zas som v aute, niekde na ceste, premýšľam na čo som zabudol, treba tankovať, fotiť, natáčať, skontrolovať emaily a ešte sa ide na poradu, ktorá bude zas o tom, ako som všetko pokašľal a všetko je moja vina. Na druhý deň ráno sa preberám, raňajky, činky druhé raňajky, telefonáty typu, spíš? Emaily, obedy a opäť to isté. Sem-tam máme v piatok futbal. Víkend patrí behu v kopcoch Štiavnice a čľapotaniu v tajchoch.

Je pondelok ráno, som v aute niekde na ceste na stavbu, úrad, schôdzku alebo do kanclu. Mám asi dvadsať zmeškaných pracovných hovorov z víkendu, tridsaťjedna emailov, dve textové správy. Napätie, stres, hlad hneď v úvodných hodinách nového pracovného dňa. Neviem, čo skôr, teda viem, lenže všetci chcú všetko hneď.

Ako toto naháňanie môže mať niekto rád. To nemám zatiaľ rodinu, kinderká, netuším, čo je dovolenka, úspech a asi ani radosť.

Pamätám si na ten deň, keď som sa rozhodol, čo vlastne chcem. Bola to šialená jazda, vypracované príležitosti, šťastné náhody, kopa odmietnutí, pochopenia toho, čo sa mi páči a kým sa chcem stať. Vďačím mnohým ľuďom za posunutia, otvorenie dverí. Takisto som urobil mnoho nesprávnych rozhodnutí, sklamal ľudí okolo. Lenže vždy sa konalo najlepšie ako som vedel.

Je dobré si všímať, aké rozhodnutie robíme, na akých miestach sa nachádzame a chceme nachádzať.  Teda kam mierime, či naozaj tam chceme byť. Nemusíme byť všade. Mnoho našich dní sa bude neustále opakovať, či sa nám to bude páčiť alebo nie. Budeme robiť bezvýznamné úlohy, dostaneme pred seba skúšky, vypäté situácie. No vždy si budeme môcť vybrať. Preto mnohé naše rozhodnutia prejdú s nami mnohé kilometre, mesiace.

Život je kolotoč, je na nás, aký si vyberieme a takisto, kedy z neho vystúpime. Je mnoho vecí, udalostí, ktoré môžeme prežívať a zažívať odlišne podľa seba a nemusí to byť každý deň o tom istom. Ak sa dostaneme do slepej uličky, niekedy trvá niekoľko rokov z nej vycúvať. Bude to stáť prostriedky, energiu, pot alebo niekedy úplne nič. Nie každá jedna snaha je ocenená.

Dnes sa nachádzam v dňoch, o ktorých som sníval. Milujem ich, ale aj nenávidím. Dávajú mi mnohé životné výhody, lekcie, no aj veľa berú. Neznášam ten pocit, keď bežím hore strmým kopcom, vchádzam do ľadovej vody, letím na pracovné schôdzky, vyčerpaný ponocujem v práci alebo nedokážem ovplyvniť udalosti. Možno sa nachádzam v kolotoči, možno nie. Lenže viem naozaj veľmi málo toho o živote, práci, vzťahoch. Je ľahké nadávať na ťažké životné situácie, fňukať, že každý deň sa niečo náročné deje. Možno naozaj musím voľačo zniesť a niekým sa stať a vtedy toto čím prechádzam mi dá zmysel.

Vyvyšovanie nad druhými

24. november 2021 Cesta poznania - Príbehy - Všetko

michal_botansky_blogger_

Jeden z mojich kamošov pri zoznamovaní s mojimi ďalšími kamošmi ma zvyčajne pekne potopí. Netuším, prečo to robí, no sem-tam sa stane. Následne musím vysvetľovať druhým, že to tak nie je, čo povedal, len trochu dosť prifarbil, aby sa asi zapáčil. Zo začiatku bolo jeho správanie pre mňa náročné pochopiť. Vlastne, aj teraz je, lenže to nie je mojou úlohou.

Pred pár dňami som musel vysvetľovať, že naozaj to, čo povedal, len zveličil a nie je to tak, ako to povedal. Rozpráva tak presvedčivo, že naozaj vie naštrbiť kadekoho. Vlastne, on to asi nemyslí v zlom, skôr chce otvoriť konverzáciu. Lenže robí to viac zla ako dobra.

Mnohé súčasné podobné zážitky, udalosti mi pripomínajú mňa z pred niekoľkých rokov. Bol som arogantný nafúkaný majster sveta, čo vedel všetko. Dnes je to asi inak, teda snáď. Mám neustále pocit zo seba, že nič neviem a cítim sa ako študent. Snažím sa všímať druhých, vnímať súvislosti, moc nepremýšľať, pozorovať. Hľadať na druhých to dobré, čo sa mi páči. Pri komunikácií sa snažím používať: môžem mať pravdu alebo kamoša.

Ak mi niekto priamo/nepriamo stúpa po pätách trebárs ako môj kamoš, to neznamená, že budem ticho. Ľudia nám povedia toho viac, ak ich necháme rozprávať, konať. Priamo alebo nepriamo sa dozvieme ich postoje, názory, myšlienky, vzorce správania, princípy, ale aj ich postoje ega či pokory. Nie vždy každému máme veci ozrejmiť.  Aj preto sú mnohé vysvetlenia často zbytočné. Niekedy je účinné vzdialiť sa na čas. Inokedy môžeme aj viac. Šoková terapia je tiež dobrý nastroj, len nefunguje stále. Najťažšie je nechať druhých konať tak, ako vedia a až keď prídu sa opýtať, až vtedy im môžeme tak trochu upraviť kurz.

Mňa nebaví vysvetľovať druhým, že mi šliapu po pätách, hádžu polená pod nohy, či zbytočne vyrábajú vysvetľovacie situácie. Tiež robím nesprávne rozhodnutia, chyby, viem pokašľať obrovské príležitosti, pracovné schôdzky či preflákať dni nič nerobením, viem sa zduť, naštvať na niekoľko rokov. Takže nie som ten najvhodnejší kandidát na rozprávanie, čo sa má a čo nie.

Druhých sa snažím predstavovať ako hviezdy. Či sa jedná o slávnu speváčku, najvyššieho šéfa firmy, primátora, začínajúceho kolegu alebo chalana, na ktorého sa hnevám. Vždy poviem pár pekných slov o druhom. Je pekné rozprávať o druhých pekne. Netreba zabúdať aj na srandičky, veď nemôžeme byť len vážne vážny, ale z citom, nie ponižovaním.

Degustoval som víno, ktoré mi nechutilo. Jedol som jedlo, ktoré sa mi nedalo zjesť. Bol som s človekom, ktorého by som najradšej obišiel kilometrovým oblúkom. Je nutné rozprávať aj o takýchto situáciách, ale pekne, diplomaticky, džentlmensky. Lenže sú ľudia, ktorým to isté víno chutilo, jedlo mohli zjesť a dokonca s tým istým človekom, ktorého ja idem obísť, sú najlepší kamaráti.

Život je záhada, to je viac ako isté. Pre niekoho aj istota, riziko, zábava, atď. Ciest je viac. No pred tým, ako si jednu vyberieme, nezhadzujme ľudí okolo nás. Veď čo keď raz budeme potrebovať pomoc a ona alebo on práve pôjdu okolo. Radšej sa spolu zasmejme na niečom hlúpom, ako sa o tom istom hádať.

P.S.: Pozdravujem všetkých kamošov, tento článok nie je písaný o vás, je úplne vymyslený. Všetky podobnosti sú náhodné a áno, pomôžem vám, keď pôjdem okolo.

Ako toto môžem mať rád

17. november 2021 Cesta poznania - Všetko

michal_botansky_blogger_tak_rad

Bežím hore kopcom a v hlave so mnou mi poletuje myšlienka, ako vôbec môže niekto vyhlasovať, že má rád beh v horách. Bolesť je neznesiteľná, aspoň pre mňa, som padavka, aj keď trénujem pravidelne. To isté sa pýtam, keď cupitám hore schodmi na siedme podlažie u nás v práci

Mám rád svoju prácu, otvára mi dvere, spoznávam ľudí, ktorých som predtým nepoznal, dostáva ma na miesta, na ktorých som dovtedy nebol. Áno, priznávam, že sú u nás na stole emócie, náročné prípady na riešenia, zložité životné udalosti, ale aj rozprávkové príbehy. Čo ma najviac posunulo, bola chuť vždy vyhrnúť rukávy, aj keď pršalo, bola zima či celý svet bol na dovolenke. Je náročné podávať výkony pod tlakom, lenže ako sa u nás hovorí, musíme niečo vydržať.

Vetičku si pripomínam neustále v práci, na kopcoch či keď sa ponáram do studenej vody. Taktiež sa pozerám na svet ako na miesto plne neprebádaných oblastí. Tuším, že si dokážem všímať len veľmi malú časť udalostí okolo mňa. Ten veľký zvyšok mi nezastaviteľné uniká.

Všetko, čo sa deje, je nejakým záhadným spôsobom poprepletané. Malé, na prvý pohľad nepodstatné rozhodnutia ovplyvňujú naše ďalšie kroky, možnosti. Je ľahké si začať nahovárať oslabujúce príbehy, či byť prísne kritický na seba, lebo sme mali zlú skúsenosť, niekto nás sklamal, či sme nemali šťastie. Rany sú súčasťou, buď nás obrúsia alebo zhorkneme.

Chcem od života viac. Naspievať piesne, natočiť filmy, napísať knihy, postaviť mrakodrapy, ale aj vrátiť život starým chátrajúcim budovám, ukazovať možnosti či cesty. Dnes trénujem, hľadám, spoznávam. Je to náročná cesta, plná prekážok, príležitostí, nástrah, ale aj odmien. Píšem články, natáčam videá, dávam dokopy ľudí, možnosti, trénujem, snažím sa preraziť do sveta a vytvoriť niečo.

Som presvedčený, že pohyb je jeden z najdôležitejších elementov tvorivosti. Nech už ide o fyzické, ale aj duševné aktivity. Samozrejme, že oddych, krátkodobé flákanie majú svoje dôležité miesto taktiež. Nemôžeme ísť na plný výkon neustále. Život je záhada poprepletaná maličkosťami, ktoré v sebe nesú nejaký skrytý odkaz pre každého z nás. Len tie dokážeme vždy rozšifrovať až potom, keď sa stanú.

Ako toto môže mať niekto rád, tak rád, tak rááád.
Behať kopce, potiť sa, raniť sa, skoliť sa, potknúť sa, zdolať sa, prekonávať sa.
Niečo musíme vydržať, no nie zodrať sa.
Vedieť oddychovať, radovať, stanovať, budovať, ale aj dobre najesť sa.

Je tu viac ako to, čo vidíme

10. november 2021 Cesta poznania - Všetko

michal_botansky_otuzovanie_bloger

Keď sme behali na strednej dvanásťminútovku, patril som medzi beznádejne posledných. Neznášal som beh, futbal, vlastne všetky športy. Všetci boli lepší, väčší, bol som za dieťa, ktoré k tomu chodilo na školu, ktorá mi nič nehovorila. Ak sa na chvíľu zastavím a poobzerám za mnohými životnými udalosťami, čo bolo, zvyčajne som bol niekde vzadu v rohu a šiel som posledný. Samozrejme, že som sa vyhováral, ako sa mi nedá, nevládzem, nemôžem a možno by som aj chcel, ale nemôžem dýchať, mám alergiu, niečo ma bolí a pod. Takto som prechádzal svetom. Niekde vzadu, maličký, nič netušiaci, vystresovaný a všade som videl všetko zlé. Asi som ani nemal veľa kamarátov. Bolo to zvláštne obdobie, ktoré trvalo nekonečno.

Moje utiahnutie zmenilo milión malých krokov. Dnes ma štve, keď sedím nečinne, utiahnutý v rohu. Mám rád výzvy. Tak isto verím, že šport je najlepší nástroj na zlepšenie telesnej kondície, ale aj mentálnej. Chcem zabehnúť ultramaratón v Alpách, vybehnúť tie najstrmšie kopce, kúpať sa v ľadovom oceáne cez zimu.

Tréning bolí, je nebezpečný, spôsobuje zranenia, v horách sú medvede, niektorí turisti sa nechcú uhnúť, voda je studená, môžem dostať kŕč a utopiť sa. Nadávam, keď bežím hore kopcom. Ešte viac nadávam, keď vchádzam do studeného jazera, tajchu, sprchy či dodržiavam životosprávu. Je to všetko drahé, stojí to veľa času, obety.

V prvom rade si musím uvedomiť, že nie som obeť. V druhom, že ja som ten, ktorý si má nárokovať od seba tie najvyššie životné méty. Tu len pripomienka: každý má svoje životné méty. Neexistuje len jedna cesta a správny výsledok na úspech, šťastie, naplnenie, zdravie a pod. Lebo pre každého je to niečo iné.

Ak ideš do studenej vody, jednoducho musíš ísť, nemôžeš zastať niekde po kolená a začať si rozprávať, aká je voda studená. Voda je studená, pichá ihličky do kože. Prvé minúty sú nepríjemné. Ďalšie ešte viac. Ak ideš bežať kopce, nikto sa nepozerá, ak nie si na preteku, koľko zabehneš. Robíš to pre seba, ak budeš flákať tréning, podvádzaš len seba. Ak to odbehneš najlepšie, ako vieš, dostaneš odmenu.

Oba športy majú spoločného menovateľa, je to mentálna sila. Som síce začiatočník, ale verím, že najväčší súper, ktorého mám zdolať, som ja sám zo včera a mojich milión výhovoriek. Bolesť a radosť sú súčasťou našich každodenných životov. Radosť je skvelá, dáva nám nádherné pocity, zážitky, emócie. Bolesť je učiteľ, rozbíjač, ochranca, presmerovaváč. Vďačíme jej za mnoho. Jasné, môžeme sa poučiť alebo zhorknúť.

Najväčšou motiváciou pre mňa som ja. Chalan, ktorý niekde z fotky alebo videa vyskočí na internete a rozpráva, píše o tom, že to stálo za to. Ten zvyšok bude história. Som na začiatku, či v práci, v živote, v behu, ale aj studenom čľapotaní. Naozaj sa cítim, že neviem nič. No začínam tušiť, ak bežím hore strmým kopcom, môžem spomaliť na chvíľu, no nie zastaviť. Ak vchádzam do studenej vody, vždy prvé minúty sú najťažšie, čím rýchlejšie skočím, tým lepšie. Keď som v práci, zvyčajne to tam býva náročné. Lenže môžem sa na všetko vykašlať alebo skúsiť zatlačiť na moje vlastné limity. Verím, že život je jeden veľký tréning. Prinesie nás na miesta, o ktorých sme pred tým nesnívali a dá nám dôvody spoznať nové príležitosti, ľudí, seba a čo je vlastne za tým. Tak isto verím, že veci sa nedejú pre nič za nič.

Diaľkové svetlá

3. november 2021 Cesta poznania - Všetko

michal_botansky_blogger_dialkove_svetla

Poznáme ten pocit, hlavne my vodiči, že keď večer ide oproti nám auto a náhodou má zapnuté diaľkové svetlá, tak mu zo slušnosti blikneme. Stane sa aj, že oproti vodič idúceho auta zabudne prepnúť z diaľkových na stretávacie, lenže aj po upozornení ich nechá svietiť. Ruku na srdce, koľkí z nás prepnú na diaľkové svetlá?

Čoraz častejšie na cestách stretávame modely áut s automatickými asistentmi diaľkového osvetlenia vozidla. V praxi to znamená, že vodič venuje pozornosť jazde a asistent osvetlenia prepína svetlá podľa osvetlenia vozovky a jej okolia. Z času na čas sa stane, že systém nedokáže rozpoznať svetlá protiidúceho automobilu a ponechá svietiť diaľkové svetlá.

Tiež som patril k vodičom, ktorý blikal na každé protiidúce vozidlo osvetlené diaľkovými svetlami, lebo som cítil potrebu akejsi spravodlivosti, veď keď stlmiť svetlá môžem ja, môže aj ten druhý. Len nie vždy to aj tak v živote chodí.

Často chceme byť spravodliví a to isté očakávame od druhých. Ak by to tak fungovalo, život by bol neskutočne jednoduchý. Lenže nie všetko môže fungovať na základe akejsi našej na prvý pohľad spravodlivosti.

Nie vždy poznáme, čo sa deje na pozadí. Ak zostaneme pri príkladoch diaľkového osvetlenia, oproti nám ide v noci auto, ktoré sa javí, že svieti viac ako by malo, bliknutím mu dáme najavo, že niečo nie je v poriadku. Po upozornení sa nič nezmení, to hneď neznamená, že vodič svieti diaľkovými svetlami. Možno je automobil naložený, sedí v ňom niekto s nadváhou či má nesprávne nastavené svetlá.

Ak nám svieti do očí silné svetlo, tak nie je to príjemné, či cestujeme v aute, alebo ideme pešo. Akékoľvek silné svetlo môže spôsobiť bolesť či chvíľkovú stratu zraku. V takýchto prípadoch je náročné viesť motorové vozidlo. Aj preto často prebliknutím svetiel upozorňujeme protiidúcich vodičov, že niečo nie je v poriadku.

Všetko má dva pohľady. Otázka, ktorý je ten správny. Je ľahké z našej poznanej strany útočiť, súdiť, vyjadrovať, či byť spravodlivým. V našich životoch sa dejú mnohé udalosti a my sa snažíme na ne pozerať z rôznych uhlov. Nesnažme sa byť prísne spravodliví len z nášho pohľadu. Samozrejme, že sa dostaneme do situácií, kde budeme musieť byť sebeckými. Je ich viac, ako si myslíme. Ale to stále neznamená, že môžeme posudzovať, útočiť na druhých.

Mám rád zdravú zvedavosť, príjemnú komunikáciu. Mám dosť všetkých vypätých situácií, kde nejde o nič. Rozumiem, že každý z nás si nesie so sebou batoh plný emócií. Len naozaj ho nemusíme vysypať pri každej príležitosti. Na odreagovanie je dobrý pohyb, šport, či ďalšie fyzické aktivity a taktiež vypnutie internetu.

Nie sme majstri na všetko, nevieme všetko a tak isto nepoznáme na sto percent situáciu druhej strany. Ak cítime krivdu, pokojne dajme signál trebárs prebliknutím svetiel, len nimi neoslňujem tých druhých, keď sa nič nezmení.