Search

Type your search keyword, and press enter

Cesta poznania

Napredovanie

22. júl 2020 Cesta poznania - vízie - Všetko
napredovanie
Prichytil som sa pri situácií v práci, keď som stratil zmysel toho, čo robím. Rána sa opakovali dookola, prichádzali emaily, telefonáty či pracovné schôdzky, ktoré ma vôbec nezaujímali. Zrazu počúvam o kuchynskej linke, developerskom projekte, handrkovaní o pozemkoch s dôveryhodným výrazom, no moja hlava si poletovala kade-tade. Raz za čas, zvyčajne to býva po náročných úlohách, ktoré neprinášajú so sebou ani len dobrý pocit, prestávam mať chuť ísť ďalej.
Ja ti neviem, ale jednoducho často sa stáva, že moje okolie si myslí, že nič nerobím. No akonáhle potrebujú predať, kúpiť, poradiť, dostávam telefonáty. Chcú odo mňa “rady” teraz a hneď a samozrejme za podanie ruky. Nebaví ma vysedávať v kancelárií po nociach, aby som dohnal čas a zarobil na tankovanie alebo na to, aby bolo do čoho tankovať. Rozumiem, že je potrebné sem-tam dať niečo navyše, pomôcť a takisto nebrať si k srdcu trefné poznámky od kamošov. Aj tak tu bude vždy niekto, kto bude frflať. Lenže ak sa nachádzame stratení v čase, v živote, každá nepekná poznámka môže spustiť nečakanú lavínu emócií.
Niekedy sa stane, že stratíme vnútornú silu, motiváciu, chuť ísť dopredu. Je to v poriadku načas zablúdiť či stáť na mieste. Rozumiem, že sú obdobia, kedy sa nám nič nedarí. Takisto sú obdobia, keď sa len usmejeme a celý svet robí to, čo chceme my. Vždy je tak trochu záhada, ako funguje svet. Z času na čas zaplatíme školné aj dvakrát, inokedy sa len ukážeme v pomyselnej triede na skúške.
Mám obrovskú výhodu sám pred sebou, viem makať a nebojím sa práce. Aj keď telo s hlavou niekedy protestujú. Chcem lepší život, kombajn, Ferrari, vilu pri mori a aj v horách, inšpirovať druhých, aby objavili v sebe svoje talenty. To, čo robím ma baví, moja práca mi otvára dvere k ďalším možnostiam. Dôležité je mať chuť pracovať, tvoriť, mať prístup, to ostatné prišlo a príde časom skúsenosťami. Chcem od seba viac, pretože môžem. Všetci môžeme, či máme všetko alebo nič, sme zaseknutí, rozbehnutí, dole, hore.
Odpoveď na náročné dni, na premýšľanie o vzdaní sa, stratenej motivácií je tvoriť a napredovať ďalej. Preto by naša práca nemala byť robenie dookola to isté, ale posúvať sa trochu dozadu, potom viac dopredu, sem-tam odbočiť doľava či urobiť si výlet doprava. No nezabúdať na napredovanie. Tľapnúť si sám so sebou, skúsiť sa dať dokopy s partiou alebo tvoriť niečo popritom, čo robíme, dovoliť si snívať, dúfať, inšpirovať. Možností je mnoho, jedna z nich je ostať na tom istom mieste dvadsať, tridsať či štyridsaťpäť rokov. Pre každého bude iná cesta správna.
Hovorí sa o tom, že najdôležitejšia práca, ktorú máme spraviť je zistiť, v čom spočíva naša sila, na to prídeme tak, že skúsime toho veľa, urobíme kopec nesprávnych rozhodnutí, zablúdime, rozbijeme, ublížime či rozhodneme sa ísť ďalej ako včera. Preto som presvedčený o napredovaní ako o “lieku” na mnoho životných oblastí, veď povedzme si, kedy sme sa naposledy úprimne radovali, keď sme vydreli vysnívaný ciel? Aké to bolo? Však by sme také mohli zažívať aj častejšie? Mnoho oblastí, poznatkov, práce, tvorenia majú svoje opodstatnenie. No zatiaľ som prišiel na dva dôležité poznatky v živote, prvá je napredovanie a tú druhú rozpíšem v niektorom  nasledujúcom článku.

Pokračovať

15. júl 2020 Cesta poznania - vízie - Všetko

Pokračovať

Ako tak pribúdajú články na môj blog, uvedomujem si, že v nich vyzývam seba, možno aj čitateľov k tomu, aby sme začali, vykročili, pokúsili sa ísť za tým niečím našim vysnívaným. Začiatky sú skvelé, majú v sebe obrovskú energiu, ktorá nás vie poriadne naštartovať. Lenže ako to tak býva, počas každej jazdy sa palivo spotrebováva. Máme dve možnosti, buď zhasneme alebo dotankujeme, ak chceme ísť ďalej.

Krízy, pokušenia, nástrahy, nesprávne odbočky, chybné rozhodnutia sú akousi súčasťou našich každodenných ciest. Čim ich je viac, tak sa ťažšie kráča, teda pokiaľ si neuvedomíme, že je to trochu inak, ako sa na prvý pohľad zdá. Aj preto mnoho z nás vo svojich životoch staví kartu na bezpečnú cestu s pomyslením, že je to tam naozaj bezbolestné. Tým nenaznačujem, že nie je správna, len zvyčajne nám neukáže tie najkrajšie výhľady a vlastne môže skončiť tak isto ako riskantná voľba. Takže, ak sa máme trápiť, tak už radšej nad niečím, čo nám robí radosť.

Veľa situácií sa opakuje, prichádzajú ľahšie, ale aj ťažšie. Jediné, čo sa môže zmeniť, sme my. To znamená, že nebude okolo nás ľahší život, no môžeme byť silnejšími, odolnejšími. Moderné auta majú bezpečnostné systémy, kontrolky, v prípade nebezpečenstva zasiahnu. Naše telo nám ponúka tých najvyspelejších asistentov, systémy, ktoré tak isto zasahujú v prípade nebezpečenstva. Zvyčajne je to tenký hlások, pocit v bruchu alebo náhodná pesnička v rádiu, odkaz na tabuli či od veci vetička od kamoša.

Úplne prvý signál, ktorý dostávame pri prvých prekážkach je: „VZDAJ SA. Choď domov, čo tu blbneš, aj tak v telke ide super seriál.” Takýchto signálov nám náš mozog dokáže poslať státisíce. Vlastne neustále posiela. Zatiaľ som neprišiel na to, prečo to robí. Teórií je viac, jedna z nich vraví o tom, že okolo nás nie sú ľudia, ktorí chcú od života viac. Na čo prichádzam je to, že signály z hlavy dostávam pravidelne v bláznivých dávkach. Lenže tu prichádza na rad vymakaný systém, ktorý je omnoho múdrejší ako naša hlava.

Ide o veľmi jemný hlások, ktorý takmer vôbec nie je počuť, je prepojený s pocitmi v bruchu. Zo začiatku je mimoriadne náročné ich zachytiť, len ak robíme niečo, čo nie je v poriadku, tak máme zlý pocit a nevieme prečo. Čím viac si takéto jemné signály budeme všímať, nielen tie zlé, aj tie príjemné, podľa všetkého spustíme neskutočne dokonalý navigačný systém, ktorý budeme mať neustále so sebou.

Stále budeme počuť vetičky, že nemáme na to a máme ísť domov. Len tentokrát v úzadí bude čoraz častejšie a silnejšie znieť: ešte jeden krok, kilometer, schôdzka, telefonát, pokus, šanca a pod.  Dostaneme sa na okraj pomyselného útesu. Jasné, že budeme mať v sebe veľa emócií, cítiť strach, nebudeme mať chuť na šaškovanie a najradšej by sme tajne šli domov. Viete ako sa hovorí, padák sa neotvára hneď pri skokoch z veľkých výšok, najskôr prichádza voľný pád, až v tej pravej chvíli sa otvorí.

Každý deň vystupujeme na pomyselné útesy, dostávame sa do novým situácií, výziev. Sú a budú tu dni, keď všetko ide proti nám, áno, aj vlastná rodina, priatelia, životní partneri. Lenže ak sa vzdáme, neuvidíme to, čo sme uvidieť mohli. A viete čo, keď už sa teda budeme trápiť, tak by bolo fajn, získať za to naše trpenie aj odmenu a tú zvyčajne dostaneme po veľmi krátkom čase, teda ak sa dnes nevzdáme (len ten krátky čas môže trvať aj pár rokov, ale tým sa neznehodnocuje kvalita odmeny).

Riadky vyššie sú písané z vlastnej skúsenosti. Chcel som sa miliónkrát vzdať, vypnúť telefón, utiecť milión kilometrov ďaleko.  Nemal som na autobus, telefón, jedlo. Mnoho ľudí ma odkoplo, keď som sa učil chodiť. Ukázali mi novú cestu a potom chceli okamžite, aby som po nej vedel kráčať. Bolo na nej veľa nástrah. Išiel som proti sebe, proti tenkému hlásku, ubližoval druhým, nevedel, čo je správne. Bál som sa, čo bude, aj dnes sa bojím, ale dnes viem, že zajtra sa mám pokúsiť znova. Nie pre prácu, druhých, ale seba. Pretože aj ja môžem žiť život podľa svojich najtajnejších a najlepších prianí. Prosím, nevzdávajme sa a pokračujme, nemusíme uspieť, ale radšej mať pocit, že sme sa pokúsili, ako mať v sebe pocit ľútosti. O tom by nám vedeli viac povedať sedemdesiat, osemdesiat alebo aj deväťdesiat roční ľudia.

Úspech na domacej pôde

8. júl 2020 Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Uspech na domacej pode

Nasledujúce slová budú poznatky, ktoré som pozbieral cestou. Nemusia byť správne, no sú moje pohľady, ktoré som si preložil do svojich slovníkov vždy najlepšie, ako som vedel. Takže ak ich chce niekto skúšať, tak na vlastné riziko. Vlastne všetko, čo píšem spadá pod tieto informačné náležitosti.

Máme také čudné zvyky, verím, že nie všetci. Sem-tam sa stane, že ak sa na niečom popálime, zvyčajne v dospelosti, pri najbližšej podobnej situácií pribrzdíme, či dokonca spravíme všetko, aby sme sa nepriblížili. Vlastne k tomu si nahovárame všetko možné, aj nemožné, vo väčšine sa tak dostávame do role obete alebo hľadáme svoju spravodlivosť. Nech je to akokoľvek, budú sa nám diať v živote na prvý pohľad nepekné udalosti, v ktorých sa ocitneme náhodne, nešťastne, omylom, ale aj vedome.

Budeme priamo aj nepriamo vyzývaný mať o sebe pochybnosti, lebo niečo. K tomu ak sa pridá kritika či polopravdy, ktorým uveríme, skôr či neskôr sa dostávame do nepeknej pasce. Potom si liečime rany osudu na partneroch, deťoch, v práci na kolegoch, na cestách, ale aj na sebe. Mnoho kníh, návodov, teórií už bolo napísaných, povedaných ako z bludného kruhu von.

Neznášam kritiku, tak isto chválu, podľa mňa sú to brzdy, ktoré bránia v ďalších pokračovaniach. Naopak mám rád rady, poznatky, pohľady skúsenejších, sem-tam buchnutie po pleci, že práca bola dobre spravená. Poprípade poďakovanie za robotu (prístup) navyše. Žiadne kŕmenie ega a hranie sa na niekoho, veď predsa každý z nás je nahraditeľný.

Je vlastne akosi fajn si uvedomiť seba, spoznávať sa, pokúsiť sa prísť na to, čo nás robí šťastnými a nezabudnúť dať niečo späť druhým, okoliu, ale aj sebe. Tu sa otvára citlivá otázka, čo je správne, čo už je veľa, čo málo, či byť sebecký alebo ísť na úkor seba. Zatiaľ som neprišiel na to, čo je najsprávnejšie. Často som sa ocitol v extrémoch, že som dával viac, hlavne do práce. Tým šiel môj život nabok, až som sa ocitol v situácii, kedy som sa prichytil, že si nedokážem pomyselný úspech ani len predstaviť.

Uveril som, že vonkajšok hovorí o našich úspechoch. Lenže to nie je vždy pravda. Tak som si vyhrnul rukávy. Prišiel ranný beh, cvičenie, úprava stravy v prvom kole. Teraz začína druhé a to je v práci. Ak chcem robiť tento svet lepším, najskôr ja sám sa musím cítiť dobre, no nie na úkor druhých. Dať dokopy telo nestojí takmer nič, do hlavy sa dajú naliať poznatky druhých a k tomu sa dajú získať aj svoje. Okolo nás je kopa možností a k tomu je nás kopa, ktorí nevieme, čo chceme, nepoznáme, čo nás robí šťastnými. Je to v poriadku nevedieť, čo v poriadku nie je a nikdy nebude, že sa postavíme do kúta a ani sa nepokúsime. Naše životy sú o výhrach, ale aj prehrách. Ak by nebolo jedných, nevážili by sme si druhé, aj preto potrebujeme sem-tam dostať do nosa, aby sme pri najbližšej príležitosti vedeli povedať: huráá, dali sme to, teraz poďme ďalej.

Rozbitý telefón, kamera

24. jún 2020 Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Rozbitý telefón, kamera

Natáčal som video a pri jednej scénke mi spadol telefón priamo na obrazovku. Samozrejme, praskol. Telefón mal za sebou dva roky fungovania a vedel som, že má prísť nový model, lenže aj tak ma ten pád zobral. Nerád ničím veci a k tomu rád plánujem. Telefón mal ešte čosi vydržať.

Video malo pár stoviek videní. Prinieslo rozbitý telefón a ďalšiu epizódu vtedajšej série o bývaní. Nerozumel som, prečo sa to stalo. Upokojil ma až niekto, kto natáča taktiež videá s krátkou myšlienkou. Rozbiješ toho ešte veľmi veľa. Pred pár dňami prišla ďalšia nečakaná rana. Rozbil som moju obľúbenú kameru. Čo bolo najvtipnejšie, že display sa rozbil z 15 cm pádu. Smial som sa neskutočne až po dobu, keď ranný beh so mnou absolvoval starší model mojej obľúbenej kamery. Vtedy prišlo uvedomenie, že s týmto zariadením naozaj nemôžem natáčať pracovné zábery a taktiež súkromné. Kamera putovala do opravy a po ťažkom rozhodnutí prišiel za dve hodiny nový model. Opäť som chcel čakať na ten najnovší.

Pamätám si deň, keď jeden z mojich pracovných pokusov nevyšiel. Len vtedy som ignoroval svoj vnútorný hlas, pocity v bruchu a šiel proti nim. Po čase ma práca vôbec nenapĺňala. Tentokrát som si rozbil koleno a vymenil som oblek za rifle, nakoľko nedalo sa pohnúť niekoľko mesiacov ďalej. Stala sa zo mňa obeť mojej vlastnej predstavivosti. Lenže každá situácia má dve strany. Na tej jednej som vďačný, že mi niekto otvoril dvere k odlišným možnostiam. Na druhej strane som spoznal ľudí, ktorí chcem, aby mali čo jesť, len nie za mojim stolom. Samozrejme, a to všetko ma dostalo k novým pohľadom, príležitostiam, skúškam. Čoskoro o tom napíšem knihu.

Aj dnes zažívam situácie, keď sa rozbíjajú veci, kazia situácie, prší viac ako by malo. Hnevá ma, keď sa moje plány nenapĺňajú a som donútený meniť, zohnúť, prispôsobovať sa, upravovať, robiť malé či väčšie zmeny. Všetko nepríjemné spomaľuje, k tomu núti robiť kroky, o ktorých sme netušili, že môžeme, vieme, chceme.

Čosto sa držíme starého, a to nás brzdí v posunoch. Preto niekedy sa pod nami zatrasie zem, aby sme sa rozhýbali. Niektoré veci sa dejú, lebo nás majú niečo naučiť, alebo jednoducho máme niečo zmeniť. Je úplne jedno čomu veríme, nič sa nedeje len tak. Ak chceme dosiahnuť v živote obrovské výšky, podľa všetkého sa budeme musieť stať v mnohých oblastiach obrovskými. Jednou z nich je ovládnuť silu návratu.

Sila návratu je sila, ktorou sme po prehre tlačený späť do hry, života, práce, projektov, vecí, lásky, tvorenia. Skrýva sa za každým pádom, neúspechom. Posúva nás vpred, podsúva k nám možnosti, ľudí, riešenia.

Inšpirácia, dokumentovanie a fotka

17. jún 2020 Cesta poznania - vízie - Všetko

Inšpirácia, dokumentovanie a fotka

Sedím v mojom obľúbenom kresle, mám vzdelávačku, jem čipsy a v tom počujem krik: „Hej, ty, prestaň sa správať ako reklamná agentúra, ktorá reklamuje svoje služby.“ Áno, vieme, že vonku je pekne, teplo, zima, obloha je romantická. Buď vtipný, tvor hodnotu pre druhých alebo úplne najlepšie kombinuj obe dve. „Naozaj neviem, či to, čo robím je dobré alebo nie. Lenže to, čo robím má dôvod a nič nerobím len tak.“

Dokumentovanie je proces, kde ukazujem svetu čím prechádzam, poukazujem na svoje zážitky, skúsenosti, poznatky. Učím sa tým, že tvorím. Je to jedna z najlepších ciest, ktoré pomáhajú rásť. Týmto zisťujem, spoznávam svoje myšlienky, pohľady na to, čo si myslím a čo robím.

Dokumentovanie robíme mnohí, len často poukazujeme len na svetlé a pekné chvíľky našich životov. Akosi sa bojíme poukázať na neúspešné pokusy, fotky, kde nevyzeráme dobre, situácie, ktoré nie sú prezenčné na prvý pohľad. Radšej si povieme, že teraz by bolo naozaj vhodné, aby ma nik nevidel, lebo mám mastné vlasy, som bez mejkapu, smrdím či tento omyl nemôže nik vidieť. Veď čo keď sa niekto na mne bude smiať. Vždy máme na výber dve možnosti, každá z nich má plusy, ale aj mínusy. Preto ak budeme kvákať o tom, že máme mastné vlasy, tak svetu nijako nepomôžeme, teda pokiaľ nie sme pri predajcovi šampónov. K tomu väčšina chlapov si nevšimne, že ten druhý/druhá má mastné vlasy. Všetko, čo robíme môže slúžiť ako inšpirácia pre svet, ale aj pre nás, akým byť či dokonca nebyť.

Dokumentovanie nie je len fotka na modrej alebo fialovej  sieti, je to videovanie, písanie, rozprávanie a v neposlednom rade tvorenie. Celý proces nás privedie na rôzne kúty, k novým ľudom, situáciám. Ak ho pochopíme, dodáme obrovské množstvo energie do koreňov/ základov samých seba, ktoré skôr či neskôr budú slúžiť ako nové nosné piliere našich osobností v ďalších životných obdobiach. Mnohokrát sa bude diať, že nie hneď uspejeme alebo uspejeme veľmi rýchlo a potom takmer hneď padáme späť, odklial sme prišli. Lenže ak sa máme o čo oprieť, malo by byť ľahšie vstať hore.

Najčastejší vzorec na úspech je stavenie na jednu kartu a spravíme všetko, čo bude v našich silách uspieť alebo budeme skúšať mnohé odvetvia, cesty, možnosti. V oboch prípadoch je dôležité poznamenávať svoje cesty, keď už pre nič iné, raz sa zamoceme a nie je nič ľahšie, ako rozmotať sa podľa svojho návodu. K tomu raz o sto rokov sa pozrieme dozadu na to, čím sme prešli, a to bude spomienok, zážitkov, úsmevných situácií.

Dokumentovanie je jedna z najdôležitejších tém u mňa na stole. Vždy keď sa stretnem s niekým novým, zaujíma ma, čím prešiel. Taktiež sa pýtam, kde má zverejnené fotky, videá, články, portfólio, práce. Som zvedavý na toho druhého, ale nie posadnutý prehľadávaním každej stránky. Bavíme sa o džentlmenskej resp. zdvorilej zvedavosti. Chcem si v kľude pozrieť prácu toho druhého, čím prešiel a pri najbližšej príležitosti sa s ním o tom baviť. Áno, môžeme sa aj pýtať, len ak máme k dispozícií vizuálne materiály, lepšie budeme reagovať.

Dokumentovanie má obrovskú váhu na ďalšie životné kroky. Tak isto nesmieme zabudnúť na inšpiráciu. Každý z nás je v niečom dobrý a najlepšie to zistíme tak, že sa o tom budeme baviť, poukazovať a podporovať. Podľa všetkého život plynie neskutočne rýchlo, nedávajme čas, energiu do naťahovačiek, škriepok. Je veľmi ľahké zavrieť dvere, lenže čo potom? Prosím, hovorme o tom, v čom sme dobrí, ukazujeme na naše super schopnosti. O mastných vlasoch sa nebavme, to naozaj k ničomu nevedie. Spôsobov je veľa, písanie, fotenie, natáčanie, nahrávanie, takmer každý z nás nosí so sebou celé nahrávacie štúdio. Prosím, používajme ho, tam vonku sú ľudia, ktorí možno hľadajú práve tú poslednú časť skladačky, ktorú máme my vo vrecku. Možno zmeníme jeden ľudský život, či vďaka nám firma začne poskytovať kvalitnejšie služby. Možností je mnoho.

Viac

3. jún 2020 Cesta poznania - Všetko

viac

Bol som na nepracovnej návšteve  v hlavnom meste. Víkend, prechádzky romantickými miestami, večera, fotky a cesta domov. Ovládlo ma nadšenie, ale tak isto aj strach, čo všetko neviem, nepoznám a čo mi uniká medzi prsty. Zmocnil sa ma pocit, ako keby žijem v inom svete a o živote neviem nič.

Vlastne tu si berie slovo moje obľúbené váhanie: “kto vie ako to je a čo je za tým,” niekedy je viac menej, inokedy viac. Robiť unáhlené závery je jednoduché. Niektorí z nás majú život ružovou prechádzkou a ďalší sem-tam s bodliakom. Vlastne ak máme veľa dobrého, je dosť možné, že si prestaneme vážiť to, čo máme. Ak máme priveľa pichliačov, je dosť možné, že neuveríme kráse ruží.

Je dobré uvidieť bodliaky, ruže, najlepšie ich kombináciu. Pretože ak je jedného veľa, nevážime si druhé alebo ak je jedného veľa, nedokážeme si predstaviť existenciu druhého. Za bodliaky, ruže si dosaďme ľubovoľné hodnoty a dostávame matematický vzorec, ktorý je jeden z kľúčov v našich životoch.

Áno, aj ja chcem získať najlepšie výsledky hneď. Lenže ak budem mať na účte balík,  tak s dnešným myslením si  podľa všetkého kúpim kombajn, ferrari, dom a kopu koláčikov. To nemusí byť najsprávnejšia odpoveď na skvelý život. Veď skúsme na večeru zjesť kopu koláčov. Potrebujeme pokašlať, dozrieť, získať skúsenosti, poznatky, vedomosti, aby sme prišli na to, že vedieť, vlastniť, robiť viac nie je vždy najsprávnejšia odpoveď.

Nie zakaždým si v živote môžeme vyberať. Stane sa, že budeme musieť robiť kompromisy, zatínať jazyk a hýbať sa s tým, čo máme. Je ľahké povedať, začnem, keď budem mať lepšie telo, viac vedomostí, prostriedkov, lepší foťák, nájdem si partnera, novú prácu, viac času. Nie je nič horšie, ako keď sa nepokúsime isť s tým, čo máme, na miestach, kde sme. Samozrejme dostaneme sa aj do víťazných situácií, keď sa budeme musieť vzdať.

Aj preto niekedy stačí menej, inokedy viac, a to sa zvyčajne dozvedáme až potom. Môj výlet z hlavného mesta bol neskutočný zážitok, možno preto, že som nič nevedel.

Vlastný štýl

27. máj 2020 Cesta poznania - Príbehy

Vlastný štýl

Prichytil som sa  pri situácií, keď som sa správal ako majster sveta. Na všetko šla odpoveď z mojich úst: „Áno, viem.” Po čase sa ku mne prestali dostávať nové informácie od kolegov, parťákov z tímu a pod. Veď na čo sú mu nové infošky, všetko vie.

Lekcia netrvalo dlho, ale bola poučná. Stačilo byť majster na všetko a po krátkej chvíli prišiel náraz. Bolel, doma sa smiali, tam vonku sa začínali vyhýbať, až som sa ocitol v strede môjho sveta úplne sám. Žiadne aha sa nekonalo, to prichádzalo  postupne bez námahy. Ako keby si ma chcelo vychutnať. Ten zvyšok si nikdy nepamätám, asi sa nestal. Len viem, že ľudia z toho obdobia mi už nedávajú na sociálnych sieťach srdiečka, niektorí z diaľky pozrú. Vlastne, asi to tak malo byť, no nemuselo.

Lenže všetko má viac uhlov pohľadu. Jeden z tých mojich bolo v začiatkoch  vyzerať dobre pred svetom. Nevedel som si predstaviť, že by som povedal neviem. V mojej hlave vládlo presvedčenie, že jednoznačne mám vedieť všetko. Hľadať odpovede, všímať si maličkosti, nepodstatné narážky, pozorovanie srandičiek, reči tela, emócií mi vonkoncom nič nehovorilo. Takže odpovede boli na každú otázku. Bez premýšľania zo mňa vyletovali.

Dnes som na tom obdobne. Lenže dostávam sa do situácií, kde za krátky čas musím nájsť riešenia pre všetky zainteresované strany. Vo väčšine prípadov je vďaka skúsenostiam nájsť riešenie jednoduchšie. Samozrejme mám na stole aj také prípady, kde hľadám odpovede, riešenia aj niekoľko dní. Pred tým ako odpoviem či prinesiem riešenie, kladiem dôraz na zistenie čo najviac informácií a niekedy aj nepodstatných maličkostí. Samozrejme, že nastavajú situácie, keď je treba buchnúť po stole, prebrať zodpovednosť a urobiť rozhodnutie okamžite. To však k vedúcim funkciám jednoznačne patrí.

Za seba poviem, že verím viac na pocity ako na logiku (nie na prvý dojem, ten často zavádza). Pocity v bruchu majú dôležitú rozhodovaciu úlohu. Tak isto si všímam maličkosti, okolnosti a hľadám príčinu, čo je za tým. Nikto z nás nemá rád situácie, ktoré nás dostavajú akokoľvek pod tlak. Nie som výnimka, len akosi ich viac okolo nás máme, tým sme na tom lepšie. Preto sa snažím hľadať riešenia, keď nie je dusná atmosféra. Zvyčajne po čase, keď všetci vychladneme, nájdeme aj tak najlepšie riešenie.

Čo chcem článkom povedať? Každý z nás vie niečo, každý z nás je podľa všetkého dobrý v odlišných oblastiach. Tam vonku sú ľudia, ktorí majú obrovské skúsenosti, mnohí z nich ochotne poradia. Keď budeme chodiť ako majstri sveta, určite nám veľmi veľa unikne. Ak si myslím, že viem všetko, podľa všetkého prichádzam o možnosť dozvedieť sa viac. Netuším, ako to majú iný, ale dnes viem, že ak počúvam, pozorujem a pýtam sa, dozviem sa o mnoho viac, aj keď odpoveď už poznám pri mojom príchode vo dverách.

Váhanie

20. máj 2020 Cesta poznania - Denník z biznisu - Príbehy - Všetko

Váhanie

Vždy som chcel napísať článok, ktorým by som zmenil svet, inšpiroval ľudí okolo mňa. Ani neviem, ako sa ku mne takáto myšlienka dostala. Vlastne, čím ďalej tým viac o nej váham, nie vždy to, čo je na prvý pohľad správne, sa neskôr aj tak ukáže. Váham čím ďalej viac, nielen v písaní, ale aj tam vonku.

Nie som v tom sám. Stretávam mnohých z nás, ktorí sú úspešní, príjemní, vyzerajú viac ako dobre, dokonca sú dôležití vo svojich prácach, životoch. Lenže  tak trochu a možno aj viac sa podceňujeme, váhame, namýšľame, vymýšľame oslabujúce príbehy. Ani len netušíme, čo je to sebavedomie, sebadôvera, vedieť sa oceniť či poznať svoju cenu. Tu môžeme poznamenať, že sme takí, lebo niečo z minulosti v nás zanechalo stopu alebo sa tak jednoducho cítime.

Tam vonku sú ľudia, ktorí vedia menej, nemajú toľko skúseností, dokonca nevyzerajú tak ako my a napriek tomu sa cítia sebavedomejšie, úspešnejšie, krajšie. Možno asi nevedia, že by mali o sebe pochybovať. Po pravde, je úplne jedno, čo je za tým, je to ich príbeh. My ostatní, čo máme menej odvahy sa ukázať máme len dve možnosti, buď to necháme tak a nejako bude alebo vymyslíme spôsob, ako si viacej veriť.

Na pracovnej schôdzke s chalanmi z tímu bola debata o nových klientoch a komunikácií s nimi. Pokúšali sa ma presvedčiť, že na prvú schôdzku majú prísť s riešením. Vedel som, že stoja predo mnou ľudia, ktorým chýba odvaha, zvedavosť a už vôbec nechcú vyzerať tam vonku, že nevedia. Pravda je taká, že čím dlhšie na niečom pracujeme, tým rýchlejšie dokážeme nájsť riešenie, lenže k tomu o mnoho viac prihliadame na maličkosti. Tie sa často ukrývajú na prvý pohľad v nepodstatných maličkostiach. Práve preto som zástancom, že na prvé schôdzky chodíme zisťovať čo najviac informácií.

Ak nepoznáme všetky okolnosti, podľa všetkého si dopredu vyrobíme scenáre, ktoré sa nemusia naplniť. A toto je jeden z kľúčov, ktorý nám pekne pomaly podkopáva všetko, čoho sa môžeme chytiť, či ide o sebavedomie, sebadôveru a pod. Naozaj nejde len o prácu, ale aj o každodenné situácie. Nakoľko naše každodenné návyky, prístupy, vedomosti sú prepojené s tými pracovnými.  To znamená, ak chceme mať viac sebavedomia, podľa všetkého budeme potrebovať napredovať, získavať poznatky, naberať skúsenosti. Tie naberáme aj prácou, tvorením, skúšaním, len môže sa stať, že ak necvičíme pravidelne, tak výsledky prídu o čosi neskôr.

Čo je teda správne? Byť utiahnutý či prekypovať sebavedomím? Špičkový odborník alebo hráč pomyselného futbalového Béčka? Nech je to akokoľvek, sú medzi nami ľudia, ktorí sú šťastní, nech sú kdekoľvek, potom sú takí, čo na všetko frflú, nezabudnime na nadšencov, tých, čo nejako prežijú, nafúkancov, majstrov sveta, paničky, tých, čo všetko pokašľú. Každý z nás má svoju správnu odpoveď a tá je tá najlepšia v tejto danej chvíli alebo možno nie je. Poďme váhať, čo je správne, alebo?

Ponuka

13. máj 2020 Cesta poznania - Denník z biznisu - Príbehy

Ponuka

Môže sa to zdať divné, že motivácia, ktorá sa svetu javí ako bláznivá, nám môže spôsobiť prevrat v našich životoch. Možno všeobecné kecy nie sú ten najsprávnejší návod či poznatok na vystúpenie z pomyselného vlaku. Lenže často v sebe ukrývajú kľuč, ktorým si otvoríme dvere.

V dvetisícjedenástom, keď som začínal v mojej práci, bolo mi povedané, aby som oslovil každého a dal vedieť, čo vlastne robím. Samozrejme, že v tom období som bol premotivovaný a moje vystupovanie bolo pojašené. Dostalo so ku mne mnoho informácií, ktoré sa podľa všetkého nesprávne spracovali v mojej mysli. No čo je dôležité, že prácu som vykonával v najlepšej vôli. Vďaka tomuto obdobiu prišli skúsenosti a poznatky, vďaka ktorým dnes vidím odlišne ako pred tým.

Mnohé situácie z toho obdobia zostávajú v pamäti a naďalej pootvárajú dvere k ďalším poznatkom. Veď vlastne všetky tie informácie potrebujú čas, aby som im porozumel, samozrejme je ich treba aj vyskúšať tam vonku. V tomto prípade išlo o ponuku na spoluprácu ohľadom bývania.

Bola predo mnou rodinka, ktorá ma oslovila s pomocou pri kúpe  ich nového rodinného sídla. Celý prípad bol naozaj náročný na vyriešenie. Keďže domček sa hrdličkám páčil, nezostávalo nič iné, ako vyhrnúť si rukávy a dať sa do práce. Celý obchodný prípad sme vyriešili s pomocou celého tímu. Párik začal novú časť života.

Tu som vycítil príležitosť na doplnenie tímu. Ponuka bola položená mladému mužovi, keď všetko bolo vyriešené. Zaujal ma na ňom jeho prístup, všetko, na čom sme sa dohodli splnil a ešte k tomu chcel robiť niečo iné. Takýchto ľudí si veľmi väzím, lenže ak sa pozriem späť v čase, nesprávne som odhadol situáciu a pokašlal vzťah s rodinkou.

Mali sme dve-tri pracovné schôdzky, na ktorých sme mu objasnili v čom bude spočívať náplň práce, forma a ako by sme začali. Tu príbeh končí, moja ponuka bola zmietnutá zo stola. Teda to som si myslel až do minulého týždňa. Keď na modrej sociálnej sieti vyskočil motivačný citát, ktorý sa páčil môjmu priateľovi.

Ponuka bola zmietnutá, nakoľko chalan sa chcel venovať športu. Mal byť z neho certifikovaný fitnes tréner v posilňovacom zariadení. Tvrdil mi, že je to jeho sen a teda radšej pôjde cvičiť ako robiť so mnou. Sny sa majú plniť, uhol som. Na jeho profile nebola ani zmienka o cvičení. Tak dostal správu.

Veľmi ma štve, keď nejdeme za svojimi snami, cieľmi, víziami. Znie to naozaj otrepane. Ale naozaj mnohí z nás žijeme vo svete, ktorý nás nenapĺňa v ničom. Ak máme trochu peňazí, dostaneme výhodný lízing, dobrý uver, trikrát dovolenku. Potom sa ohradzujeme, ako sme sa obetovali pre deti, rodinu a pod. Zrazu sme v pasci úverovej splátky, ranného vstávania, nadčasovania v práci a domácich povinností. Chodím k ľuďom domov, vidím ako žijeme. A vlastne tablet nedostalo dieťa preto, aby sa naučilo tvoriť, ale aby rodičia mali pokoj, keď prídu z práce. Mohli by sme pokračovať, radšej nie. Tu česť všetkým, ktorí porozumeli, že tablet je nástroj a učia svoje deti nástroj správne používať.

Pred pár rokmi som dostal košom od človeka. Nahradil príležitosť svojim snom, ktorý si nesplnil. Loptička je na mojej strane pomyselného stola. Nesprávne bola odhadnutá situácia, nedokázal som presne spracovať informácie, ktoré boli povedané. Netvrdím, že vďaka mojej ponuke by sa mu zmenil život, tvrdím iba to, že sme to mohli spolu skúsiť. To je jediný spôsob ako otestovať veci v praxi.

Ak nás nič netlačí, podľa všetkého nebudeme mať žiadnu motiváciu. Je ľahšie sa vyhovoriť ako čokoľvek urobiť. Preto sa niekedy zbavujeme povinností a už vonkoncom sa dobrovoľne nehrnieme do nového. K tomu nie každá príležitosť je pre nás. Možno práve stojíme pred novou príležitosťou alebo niekomu práve my ponúkame novú príležitosť. Nerobme urýchlené závery ani v jednom prípade, veď nikdy nevieme, kam nás posunie najbližšie áno.

Zvedavosť

6. máj 2020 Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Zvedavosť

Dobrý deň, máte naozaj zaujímavý profil. Podľa všetkého sa venujete predaju nehnuteľností, písaniu a natáčaniu videí. Neviem, či viete, ale vyvolali ste vo mne zvedavosť a musel som si pozrieť Váš blog, pozrieť Vaše videá. Ste zaujímavý človek.

Približne takto znela správa, ktorú som dostal pred rokom. Vtedy som si myslel, že ide o spamovanie alebo len niekto chce byť chvíľku zaujímavý a pritiahnuť nových fanúšikov na svoj profil. Lenže po troch mesiacoch prišla ďalšia, potom ďalšia a ďalšia. Boli štyri. Na každú som odpísal. V dvoch prípadoch išlo o pozvanie na prezentáciu pracovnej príležitosti, zvyšné dva netuším.

O pozornosti píšem, hovorím, robím, tvorím asi aj tak trochu viac. Veď koniec koncov, ako sa cítime, keď nás naši blízki či priatelia pozorne počúvajú, vnímajú a zaujímajú sa o nás? Pozornosťou mám na mysli zvýšený záujem o konkrétnu činnosť, osobu, predmet, a pod.

Každého z nás niečo zaujíma, to je viac ako isté. Ako náhle sa k tomu dostaneme, tak zmeníme správanie, sústredenie, ako by sme zmenili režim. Teraz nechajme tak, čo nás zaujíma, ale postavme si na chvíľu opačnú stranu. To znamená z role konzumenta do úlohy tvorcu. Napríklad takí rybári, prídu na miesto, poobzerajú sa, zakŕmia a zvyčajne až potom začnú chytať ryby.

Lákanie pozornosti je a bude čím ďalej viac platený odbor v akomkoľvek odvetví. Môžeme ju nazývať marketingom, predajom, rozprávaním, zážitkom, prácou, ale aj hrou, súťažou. Mnoho z nás dokáže vykonať neskutočne dobrú prácu, má kopu vedomostí, len nie vždy sa naše okolie o nás dozvie v čom lietame.

Asi najlepší príklad, ktorý som zažil za posledné obdobie bolo pri tej nešťastnej udalosti. Sme partia, v ktorej blízky človek jedného z nás opustil tento svet. Ten druhý z nás má niekoľko rokov firmu, ktorá sa špecializuje na takéto okolnosti. Lenže okrem mňa to nik iný nevedel. A to som v našom zoskupení krátko. Takže prišla iná spoločnosť, ktorá celú situáciu zastrešila. Podľa všetkého prácu vykonali tak, ako mali. Len ak by sme nemali medzi sebou dobré vzťahy, mohlo vzniknúť zbytočné nedorozumenie.

Vyvolanie pozornosti je vlastne jeden z najdôležitejších kľúčov v našich životoch. Ak nedáme o sebe svetu vedieť, podľa všetkého si nenájdeme životného partnera, prácu a mnoho ďalších činností. Mojou úlohou je isť von, ukázať svetu, čo robím, no pred tým pozorne poobzerať priestor, zakrmovať a až potom nahodiť.

V začiatkoch možno budeme vyvolávať zmätok či pôsobiť ako ten najväčší začiatočník. Výdrž, usilovná práca, študovanie, pozorovanie, nesprávne rozhodnutia, omyly a chuť nevzdávať sa aj keď bude pršať, budú akési pomôcky na zlepšenie. V strede budeme potrebovať dôvod na pokračovanie. A na konci to celé niekomu odovzdať. Toto nie je len práca, je to životný štýl, poslanie, filozofia.

Vyvolávanie pozornosti má hlavne slúžiť na to, aby sme svetu ukázali, v čom sme dobrí alebo aký je náš príbeh. Dajme svetu voľnosť, nech sa slobodne rozhodne, či chce mať niečo spoločné s nami. Veď tlaku je tam vonku viac ako dosť a hodnotenia nechajme na históriu.