Práca, život, koníčky, vyzdvihnutie detí zo škôlky, školy, domáce práce, nákupy, ponáhlanie sa na pracovnú schôdzku, medzi tým milion otravných telefonátov, katastrofické správy vyskakujú od všadiaľ a ešte večer treba do práce dorobiť “veci”. Lenže to už sme unavení a tak blúdime na sociálnych sieťach aby sme si odýchli.

Každý z nás pracuje na niečom, o tom niet pochyb. Chceme aby nás poznalo čo najviac ľudí, boli naši odberatelia, či obdivovatelia. Vďaka internetu, dnes už vieme osloviť ľudí hromadne, ukázať im náš život, ale aj prácu, stačí pridať fotografiu, video alebo článok. Odmenou sú nám srdiečka, palce hore a pod. Je to úplne v poriadku, sociálne média sú našou súčasťou, aj vďaka nim, sa náš život o čosi uľahčil.

Nič nenahradí osobné stretnutie, keď na 30 minút odložíme mobilný telefón, prejavíme úprimny záujem o toho druhého, dáme si pri tom dobrý čaj. Dozvieme sa čo ten druhý robí, alebo načom pracuje. Často ani nevieme aká spolupráca z toho môže vzniknúť.

Moja filozofia je jednoduchá. Zaujímam sa o druhých a o to čo robia. Na to stačí jeden čaj a úprimný záujem. Aj preto pravideľne nakupujem u mojích priateľov. Vážim si ich. Ak niečo konkrétne chcem, viem za kým mám ísť. Samozrejme odporúčam ich služby/produkty mojim známym. Prečo to robím? Páči sa mi ich prístup. Pomôžu, poradia s výberom, so servisom a jednajú so mnou otvorene. Ak máme kamošov a nekupujeme od nich, tak nie sme kamoši.

Som unavený z ľudí čo sa niekam ponáhľajú. Sľubujú a nedodržiavajú svoje slová. “Áno stretneme sa” bez námahy ani nedá vedieť, že nestíha.

Je dôležitejšie to alebo to. Slovo chlapa je dnes tak silné a platné, ako prd v hurikáne. Chceme rôzne zmluvy, istoty. Máme tituly nadupané six sigmy, mba a pod. Pritom naša komunikácia je úboha. Nevieme vyjadriť čo nám je, to čo je smrteľne dôležité ignorujeme a zvyšok nepodstatného stále vybavujeme.

Akosi zabúdame na seba samých. Nie nie žiadne sebectvo. Ide o akési venovanie samému sebe. Práca nasebe samom. Emočná inteligencia? To je čo? Zvládame tlaky termínov v práci, šéfa, kolegov či klientov. No doma vynadáme žene, že nespravila to alebo to. V obchode sme nervózni na predavačky, že pomaly blokujú, na parkovisku sa predbiehame o miesta, aby sme nemuseli chodiť ďaleko pešo.

Ešte k tomu, vynadáme kamošovi, že nám naložil, lebo nám povedal iba to, čo už dávno vieme. Nepočúvame svoje telo čo nám hovorí prostredníctvom hormónov, emócií, pocitov. My radšej utečieme preč. Ak náhodou príde do nášho života človek, ktorý nám ukáže krásy života. Označíme ho za divného čudáka a vyhodíme ho.

Lamentujeme nad dobou aká je. Máme odvahu zavolať človeku v nedeľu večer a dávať mu ponuky na biznis. Kto robí túto dobu takou? Kto stlačí to zelené tlačidlo volať v nedeľu na obed alebo večer?

Čo s tým všetkým má emočná inteligenica, teda schopnosť ovládať svoje emócie? Možno nič. Možno všetko. Skúsme sa na chvíľku zastaviť v obchode a pozorujme sa navzájom, ako sa správame k sebe, keď sa otvorí práve pokladňa č. 3. Naozaj musíme predavačku tak naháňať? Lebo čo keď práve dnes to bol náš posledný nákup?

Stačí iba jedno? Byť najlepší v tejto chvíli? Toto všetko je príliž ľahké. A čím je niečo ľahšie tým si to menej vážime.

Zimný Večer, tma, hlasný krik. Doznel neskorý rozhovor. Nastal čas zamyslenia: „Čo všetko je, čo nie je, čo mohlo byť. O ponáhľaní sa k hmotným veciam. Počuvaní a nepóčuvaní ľudí. Pomáhaní, nepomáhaní.  Radení, mlčaní.  O zmeškaných príležitostiach, nezdaroch. O tom ako je lepšie mať viac peňazí a menej skúseností. Budúcnosť a jej inovácií. O porovnávaní. Extrémné bohatsvo pol života alebo rovnomerný prísun materialneho zabezpečenia. Je lepší život do tridstiatky, alebo po tridsiatke” Otázky, samé otázky. Otvoriť známy internetový prehliadač a spustiť hľadanie? Sedieť v hojdacom kresle pri kozube a premýšlať? Či nerobiť nič a nehľadať? Čo je správne? Kto vie čo je správne?  Kto určuje čo je správne? Dnes je tridsaťjeden rokov, čo som: Stihol, zmeškal. Ponáhľal, vliekol sa. Počúval, nepočúval. Radil, mlčal. Klamal, hovoril pravdu. Tešil sa, smútil. Vyhral, prehral. Zostal, utiekol. Získal, stratil. Predal, nepredal. Naučil, zabudol. Začal, skončil. Vážil, odsudzoval. Skákal, padal. Dostal, vzal. Čo mohlo byť za tridsaťjeden rokov? Bolo to správnych tridsaťjeden rokov? Kto z nás pozná správne odpovede?

„ Ahoj, Ako sa máš? Čo máš nové? Ako dlho sme sa nevideli? Ako ide práca? Čo fešák? Kedy bude svadba? “

Ruku na srdce, koľkí z nás sa ich pýtame? Obľúbené otázky, ktorými začíname rozhovory. Tie končia skôr ako začnú. Keby aj neskončili tak nemáme čas, zavoláme si, napíšeme si a samozrejme vidíme sa. Žijeme život inak ako by sme chceli.

Nikto z nás nenavštevuje on-line svet. Pritom si kontrolujeme každých 5 minút svoje sociálne účty, na toalete, pri raňajkách, pri šoférovaní, pri obede a zaspávame s mobilným telefónom v posteli. Venujeme sa všetkému možnému, len nie sebe. Prehnane reagujeme na bežné situácie. Sme ovládaní svojimi emóciami.

Úsmev, to je čo? Veď ma bolí hlava, vieš aké to je? Ponáhľame sa. Vyhovárame sa na dobu, že je taká. Zomierame zaživa. Náznaky života máme pri dávaní rád, či kázaní iným. Chceš byť bohatý, rob to…! Chceš byť zdravý, rob to…! Chceš mať pekné telo, rob to… !

Hľadáme návody na šťastný život, skvelú prácu, ako byť obľúbený, ako baliť baby. Čítame knihy, lebo sú dobré. Hľadáme zdroje, kto čo kedy povedal, čí napísal. Ruku na srdce druhýkrát: kto z nás číta návody pri skladaní skrine? Nie, nie, zložiť skriňu je ľahšie ako zbaliť babu. Ako pre koho.

Chceme zmeniť svet, a zabúdame na seba. Sme extrémisti? Ja robím to… a to je najlepšie na svete a mám pred sebou veľké veci. Ooouh yeaah! Nevenujeme sa tomu čo nás baví. Rozprávame si výhovorky a ospravedlňujeme sa pred priateľmi prečo to nerobíme, aby sme pôsobili dobre. Nerobíme si tú dobu my sami?

Tento príbeh je vymyslený. Je to iba zlý sen. Sen ktorý nežije. Má byť akýmsi varovaním z budúcnosti. Aby sme žili a pripomínali čo je teraz.

Hľadáme to, čo nás spája. Máme skutočné priateľstvá. Rozprávame k veci. Keď sa nám niekto páči povieme mu to. Vytvárame spolu príležitosti pre nás samých. Každý v tom čo vie, môže, alebo chce. Snívame. Po večeroch tvoríme, to čo nás napĺňa. Cez deň hľadáme svoju cestu. Rešpektujeme, podporujeme a pomáhame si vzájomne. Pripomíname si, že môžeme: mať lepší život, lepšie zdravie, lepšiu postavu, lepšiu prácu. Usmievame sa. Milujeme. Ovládame svoje telá aj mysle. Čo je pokazené opravíme. Správne odpovede hľadáme v sebe, veríme svojej intuícii. Ďakujeme.

Je to náš príbeh. Žijeme s ním aj my. Sme ľudia, máme svoje potreby, sny, obdobia, možnosti, vášne. Tvoríme a objavujeme ich deň čo deň. Preto sme ľudia, ľudia čo žijú svoj príbeh.

Neskoro večer, únava po dni plnom nových zážitkov. Otvarajú sa vchodové dvere do bytu, je tma. Vôňa bytu uniká do chodby. Pes skáče od radosti. Všetko je v tej tme také iste. Žiadna zmena nevytŕča. No, predsa je niečo na okne, čo tam nebolo. Je neskoro, ráno je múdrejšie ako večer. Spánok ovládol byt. Zakrátko zvoní budík. Preberá domácnosť do nového dňa. Slnečné lúče sa predierajú cez žalúzie. Jemné ranné svetlo je čoraz jasnejšie. Otvárajú sa žalúzie, okná. Čerstvý vzduch sa prediera dnu na naštartovanie nového dňa.  Vôňa čerstvej kávy začína deň.

” Spravila som si radosť. Kúpila som si kvet. Gerberu. Páči sa mi, preto som si ju kúpila. Hodí sa na okenicu. Jej farba rozjasnia rána. Ďakujem Ti. Človeku urobí radosť pokiaľ dostane pár drobných len tak. Aby si kúpil niečo pre seba. Citím sa lepšie. Prečo je to tak ? “

Otázkou začal deň. A ako deň plynul, odpovede prichádzali. Boli rôzne. Vnúkali sa, podaktoré sa tvárili, že sú tie najlepšie. Bol to deň odpovedí, ktoré boli ukrýté v nás.