Leto 24 bolo veľmi horúce a dlhé. U mňa prišiel pád, ktorý mi narušil tréningové plány, tým aj skrátil parádne letné obdobie. Kde boli dni dlhšie a mohol som viac času tráviť na tréningoch. Vyššie teploty nerobili dobre spánku, liečbe a ani tréningom. Lenže všimol som si, že napriek náročným podmienkam, mnoho profesionálov, drelo, trénovalo, súťažilo. Tak si hovorím, mohol by som aj ja. Lekár vravel, najlepšia liečba kolena bude postupné zaťažovanie na bicykli. Tak som ho poslúchol a potupne som začal. Jediná vec, čo ma štvalo viac ako koleno, je rameno. To sa lieči do teraz. Celkom ma limituje, hlavne v pri cvikoch s činkami, na dlhších tréningoch, či manuálnej práci.

U mňa sa všetko točí okolo pohybu a športu. Moc ma nebaví pasívne sledovať veci okolo mňa, skôr ma viac ťahá k tej aktivite. Horský bicykel je jeden z najlepších nástrojov na odreagovanie. Či už ide o nádherné výhľady, rýchle zjazdy, makania v stúpaniach, spoznávaní nových miest, ľudí, tvorenie komunity. V neposlednom rade inšpirácii ďalších okolo seba, alebo takto cez internet. Taktiež spoznávanie seba,toho čo vďaka pravidelným tréningom telo a myseľ dokáže prekonať.

Na bicykli často jazdím sám, no vždy keď sa stretneme cyklisti tak nevieme prestať rozprávať. Spoločných tém je neúrekom. Ide o fenomén, ktorý nám dáva aké si predlženie hravosti. Možno je dobré pripomenúť, aké je fantastické sledovať jazdcov ktorý sa približujú k zlatému veku života nie len na cestných strojoch ale aj horských. Pre mňa sú obrovskou inšpiráciou. Dokonca na pretekoch sú na tom lepšie ako ja. Len maličkosť, nezačali včera ako ja.

Hora má svoje čaro, je nebezpečná, tajomná, nepredvídavá, divoká. Som tam vždy len na návšteve. Obrovský rešpekt a pokora je preto na mieste pri tréningoch. Tiež je správne pripomenúť, že tam nikdy nie som sám. Preto je dôležité si uvedomiť hlavne pri rýchlych zjazdoch, neprehľadných zákrutách, že na druhej strane môže niekto byť. Nech sa zbytočné nezrazíme. Bolí to.

Leto mi dalo dva darčeky. Prvý bol nepríjemný pád. Druhý bol môj prvý horský pol maratón v Topoľčiankach. Vôbec som sa ho nechcel zúčastniť. Lekár nebol vôbec nadšený taktiež. Na štart ma nahovoril jeden z mojich parákov. Keď rozprával o preteku úplné mu žiarili oči. Vlastne tešil sa, že nepôjde sám. No sám nebol. Bolo nás okolo stopäťdesiat na štarte. Teraz ako sa pozerám spätne na pretek, neviem či ma bolelo viac zranenie, samotný polmaratón, alebo týždeň po preteku.

Tomáš, tak sa vola kamoš. Mi povedal krásne slová, ktoré si už doslova nepamätám. “Neznášaš tú bolesť po tom, ale budeš ju chcieť znova. Sám ma zavoláš na ďalší pretek.” Tri, štyri dni som sa dával dokopy. Bol to náročný týždeň po. Lenže na jeho konci som už hľadal kde bude ďalší pretek. Len tento krát som si povedal, ako pôjdem na celý maratón. Tak som zavolal Tomáša, že ideme.

Letné tréningy sú ťažké. Treba si dať pozor na kopec maličkostí. Sledovať tepy, pocity, zbytočne netlačiť na pedále. Pravidelne dopĺňať energiu, vodu. Zobrať si prestávky. Na konci leta som si uvedomil, aký je dôvod pre ktorý trénujem. Práve tato otázka mi otvorila posledné dvere do sveta súťaženia o ktorom mi toľko Tomáš rozprával.

Leto ma dôležitú úlohu u mňa. Pochopiť, že náročné podmienky nie len tréningové, ale aj životné sú tu pre nejaký dôvod. Môže prísť búrka z čistého neba, padnúť strom počas vetra, premoknem do nitky, nebude tiecť studnička, budem bez vody, stratím tyčinku po ceste, budem hladný. Pozrie sa na mňa medveď, jeleň, had. Poľovníci v lete nie sú veľké nebezpečenstvo, trochu neskôr, na jeseň. Vlastne aj v náročných podmienkach sa dá nejako prepliesť, skúšať, pokúšať, hľadať.

Nejeden krát som v lete zmokol, obchádzal zlomený strom, cestu ktorá už neexistovala, prechádzal horúcimi vyschnutými lúkami. Na jeho konci to bol práve pretek, ktorý mi ukázal, že výkon môžem podať ešte o mnoho väčší ako som si myslel. Sám by som na ten pretek nešiel. Nabláznil ma Tomáš, inšpiračne mi dohovoril Juraj, podporilo ma okolie.

Leto je krásne ročné obdobie. Neviem si ho predstaviť tráviť niekde na pláži. Možno hodinu by som vydržal a potom by ma porazilo. Je krásne, všetko má farbu. Vonia les, voda, vzduch, polia, kvety, stromy. Ľudia sme viac veselší, usmievame sa, je nám dobre.

Tak to je aj so životom. Nič nám tu nie je garantované. Jedna sekunda a sme fuč. Taktiež môže prísť rozhodnutie a máme všetko. Zvyčajne určité obdobie trvá pokiaľ sa v našich životoch vyjasní, príde vôňa, budeme sa cítiť skvelo.

Za seba môžem povedať, že leto 24 bolo pre mňa plné bolesti, šliapaní do kopcov, pádu, prvých pretekov, cvičení, jedla. Jednoznačne stálo za to. Ďakujem leto za to aké si bolo. Ďakujem kamošom, okoliu za podporu. Bez Vás by to bolo o dosť ťažšie. Veď vy viete kto a čo.