Obdobie Vianoc a nového roka už nejeden rok trávim pravidelne prácou. Tento čas má akúsi moc na tvorbu, doklepávanie maličkostí a hľadanie možností k zlepšeniu v práci. Zvyčajne aj tak máme najviac práce v kancelárií či s odovzdávaním nových domovov, kolaudáciou, prípravou ďalších projektov.

Atmosféra, v ktorej sa celá spoločnosť nachádza je mimoriadne zvláštna. Netušíme, čo bude ďalej. Lenže história nám ukazuje, ako podľa všetkého naši predkovia prežili obdobia, ktoré neboli o nič lepšie.

Rok dvetisícdvadsať bol tak trochu odlišný. Chvíľu sa pracovalo intenzívne, potom o niečo viac, vznikla akási horská dráha udalostí. Mal som to šťastie, že okrem bežných zranení pri behu, narazeného kolena a roztrhaných riflí z práce som prežil. Všetky bolesti prešli, a tak sa zamýšľam, čo ďalej.

Napätie je obrovské a môže byť úplne jedno, aký je rok. Vždy sa niečo deje. Teda pokiaľ sa nenachádzame na bezpečných miestach, na ktorých nám nič mimoriadne nehrozí. Pracovanie pod tlakom má obrovské výhody, vie z nás vyžmýkať zvyčajne to najlepšie alebo sa jednoducho vzdáme.

Každoročne začínam s plánovaním už od začiatku predchádzajúceho roka. Úlohy si rozdeľujem podľa priorít, samozrejme, ako im rozumiem. Mnoho úloh, ktoré stoja predo mnou, nie vždy dokážem správne identifikovať, odhadnúť. Sem-tam sa stane, že zoberú viac času nielen na prípravu, ale aj na realizáciu.

Koniec kalendárneho roka vnímam ako príležitosť nachvíľu nahliadnuť späť na všetko, čo bolo urobené, na to, čo sme nespravili. V tomto období, keď je menej e-mailov, telefonátov a taktiež pracovných schôdzok sa dostávajú predo mňa vetičky, ktoré ako si naznačujú priebeh najbližšieho obdobia.  Zvyčajne ide o myšlienky, ktoré počas celého roka zbieram a oni sa znovu vynárajú.

Obdobie konca roka dvetisícdvadsať som preto využil na pohľady, ktoré by ma mohli opäť posunúť o niečo ďalej. Prekopali sa v práci na prvý pohľad nepodstatné maličkosti, otvorili sa myšlienky, vízie, ktoré pred tým na pracovnom stole neboli. Zahodilo sa do koša všetko, čo nefungovalo. Odišli a prišli ďalší ľudia. Vyhrali sa, ale  aj prehrali posledné koncoročné súboje. Stavilo sa všetko na jednu kartu.

Svet sa mení, my ľudia ho meníme. Napredujeme, stagnujeme, hľadáme, spájame, vytvárame príležitosti, prekážky, nové životy. To, čo sa mohlo pred rokom zdať ako flákanie, dnes môže byť nástroj na zarábanie prostriedkov. Tak isto by to mohlo byť opačne. Aj preto dnes vidím len dve možnosti, nechám všetko tak, ako bolo. Alebo zmením kurz do neznámych pracovných vôd. Tým myslím, že možno nastáva čas na zmeny, ktoré na prvý pohľad nemusia sa javiť ako tie najsprávnejšie. Lenže práve tie by mohli byť kľúčom k ďalším dverám v napredovaní pomyselnej cesty životom.

Zmeny sú dôležité, aj keď niekedy pôsobia drsne. Napredovanie znamená posun, ktorý bude buď lekciou alebo víťazným krokom. Nové začiatky potrebujeme ako kyslík pri dýchaní, len by si so sebou nemali odniesť lekcie, vďaka ktorým máme dôležité poznatky. Samozrejme, je tu náš život, nie je nikoho iného, len náš. Môžeme staviť na bezpečné karty, ale aj na bláznivú jazdu.