Sedíme na steaku v Bratislave, jediné, čo ma zaujímalo, či je možné platiť kartou a ako pozrieť emaily, ktoré mali prísť. Spoločnosť bola super, chalan parťák, niekto s kým rád trávim čas, prostredie tak isto. Len naozaj som chcel riešiť prácu, veď bol pracovný deň. Samozrejme prácu sme riešili.

Páči sa mi, keď je práca životným štýlom a netreba od nej ísť na dovolenku. Tak isto sa mi páči myšlienka, že  nedokážem všetko naraz dať dokopy ani vyriešiť. Sem-tam je dobré dať veci stranou, niektoré z nich sa aj tak vyriešia samé, iné potrebujú čas dozrieť. Necítim sa ako človek, ktorý má neustále chute pracovať, skôr ako ten, kto žije tým, čo robí. Keď treba, viem potiahnuť či odfláknuť, možno ako každý. No byť v strehu a mať ťah na bránu asi všade prináša výsledky.

Píšem len za seba o tom, čo si všímam. Veľkí ľudia, ktorí žijú tým, čo robia ma inšpirujú ako bravúrne zvládajú život, náročné úlohy či rozhodnutia, kde nejde len o prostriedky, ale o celé rodiny. Samozrejme, že robia veľa chýb, sú tvrdohlaví, nie vždy si dajú poradiť. Mám to šťastie, že zopár pozorujem a dokonca s niektorými trávim čas, hlavne ten pracovný, resp. spojený s prácou. Som za nich naozaj rád, nakoľko okrem toho, že inšpirujú, poukazujú, tak isto posúvajú skúsenosti.

Nereagujem na telefón v žiadnom prípade, ak trávim čas na pracovnej schôdzke, rokovaní, porade či obede. Ak čakám dôležitý hovor, vopred to dotyčným oznámim a čo najrýchlejšie ho vybavím. Bolo náročné pochopiť, že ak som s niekým, tak sa mu mám venovať, ako najlepšie viem, reagovanie na telefonáty, správy či emaily sa nepatrí. Ak máme niekoľkohodinové porady, školenia počas pracovného týždňa, tak veľmi ťažko sa v hlave nastavuje, teraz nemôžem hovoriť, ozvem sa o niekoľko hodín či na druhý deň. Niekto si povie, veď to je iba telefón, lenže ide o môj jediný pracovný nastroj.

Cez víkend sa mi nedovoláte. Ak horí, na to sú hasiči. Viac ako často sa stáva, že som v práci aj v dni oddychu. Vtedy pracujem na veciach, keď potrebujem maximálne sústredenie, či mám vopred naplánované pracovné schôdzky a nič okolo neriešim. Robím to preto, aby som nemal každý deň rovnaký, nespôsobil si nechuť do práce v novom týždni či vyhorenie.

Naučiť sa vyfúknuť na chvíľu aj počas pracovného dňa je pre mňa niečo nové, a tým aj náročné. Takáto oblasť u mňa sa takmer vôbec neposilňuje, a tým je úplne slabučká. Ak by ste dnes šli so mnou na nepracovnú schôdzku cez pracovný deň, bol by som ako na ihlách. Nie pre prítomnosť toho druhého, ale preto, že nie som v pracovnom čase aktívny.

Je veľmi dôležité užívať si každý moment, ktorý zažívame. Hovorí sa, keď pracujeme, tak pracujme, keď sa zabávame, tak sa zabávajme ( J. Rohn). Dnes začínam rozumieť, ako je naozaj dôležité vychutnávať si čo najviac okamihov, ktoré sa dejú. Nech to znie akokoľvek, verím, že všetko, čo sa nám deje, je pre nejaký vyšší dôvod. Buď nám ukazuje, čo by sme mali robiť, či to, čo nie, alebo ide o akúsi prípravu.

Čítam, vnímam, pozorujem a podľa všetkého je správne nebyť neustále vo vysokých otáčkach, nech sa jedná o prácu, koníčky, pomoc pre druhých, ale aj život ako taký. Je mimoriadne dôležité podávať výborné výkony, taktiež vypnúť, podradiť, či vyhodiť rýchlosť. Tým nenavádzam, aby sme preflákali celý život ničnerobením a jedením steakov. Každý z nás má svoje tempo pohybovania sa a ku každému pohybu je dôležité palivo. To čerpáme hlavne pri dobrom jedle v ešte lepšej spoločnosti.