Počúvam inšpiračné video, ako každé pracovné ráno. Pani vo videu hovorí, že je úplne jedno, či úlohu, ktorú máme pred sebou urobíme dnes alebo zajtra. Je veľmi veľká šanca, že sa aj tak nikdy nebudeme cítiť tak, ako keby práve teraz bola správna chvíľa vyhrnúť rukávy a vykonať danú úlohu. Keď počúvam ďalších, tak tí zas vravia o tom, ako by sme si sami sebe mali dovoliť byť raz začas flákačmi. Myslia to tak, že to, čo máme urobiť zajtra, urobme dnes a zajtra nám ostane viacej času. Zaujímavé pohľady pre mňa.

Podobné myšlienky sa ku mne dostávajú pravidelne. Sú všade okolo, mne ako zdroj slúžia zahraničné on-line prednášky. Vzdelanie akoukoľvek formou je naozaj dôležité. Hlavne, keď ho čím skôr vyskúšame v praxi. Som naozaj veľkým fanúšikom kombinácií určitého množstva teórie a o niečo viac praktického trénovania. Aj keď v tomto období každému hovorím, ako obkukávam od konkrétnych ľudí vedomosti, pohľady, skúsenosti, taktiež počúvam to, čo hovoria a čo robia. Lenže tak, ako naberám teóriu, aj aplikujem veci tam vonku, aj keď sa to nie vždy tak zdá.

Netuším, ako to majú iní, no za seba môžem povedať, mám svoje ciele, plány a asi aj tuším, čo chcem od života. Dnes sa to všetko samozrejme zdá ako neuskutočniteľný rozprávkový sen či úplne uletený pohľad z reality. Tak isto verím, kto vysoko mieri, ďaleko dostrelí a keď nie, aspoň som skúsil.

Ak je niečo, čo neznášam, tak to je pocit ľútosti, horkosti a nahnevanosti na seba samého, že niečo neurobím, ako chcem. Pamätám si, v priebehu mojich ciest som sa dostal do situácii, kde som sa mal aspoň prihlásiť a nie nechať odplávať príležitosť pomedzi prsty. Rozhodnutia, ktoré robíme dennodenne rozhodujú o našej budúcnosti, možno viac, ako sa tvária na prvé pohľady.

Samozrejme, každý z nás robí dobré, ale aj také rozhodnutia, ktoré nie vždy prinesú vytúžený výsledok. Môžeme si nadávať, že je to strata času, máme smolu, nie sme tí vyvolení a pod. Čo keď to je naopak. Život je záhada a to, či tomu veríme alebo nie, sa čím ďalej viac potvrdzuje. Už Steve Jobs povedal, že pomyselné bodky z našich ciest, ktoré sme prešli je možné spojiť len spätne a nikdy nie dopredu.

Našimi najväčšími nepriateľmi sme my sami. Môžeme mať najlepšie nástroje, myseľ, dary, talenty, odolnosť, zmysly, ale ak ich raz nebudeme vedieť správne používať, to naše najsilnejšie nás samých zničí. Určite poznáme všetci domýšľanie, precitlivenosť, egoizmus, chladnosť, lenivosť a mnohé iné. V každom z nás je niečo dobré a tak trochu aj to zlé. Záleží, kto v nás čo prebudí alebo či sme sa dobre najedli, vyspali.

Keď rokujem v práci, dávam na svoj vnútorný hlas, pocit v bruchu, ale aj skúsenosti. Chcem sa obklopovať ľuďmi, kde cítim, že môžeme potiahnuť jeden druhého. Nie vždy je to možné, často sme ovplyvňovaný rozdielnymi životnými okolnosťami, nevhodným načasovaním alebo chýba ten správny pocit. Chcem vedieť o tom pocite čo najviac. Aj preto píšem tento článok, ako pripomenutie o ňom. Niekto mi povedal o dôležitosti dokumentovania toho, čo robíme, myšlienok, zážitkov, príbehov, keď už pre nič iné, tak sa vyrozprávame. Taktiež naša budúcnosť nám poďakuje.

Život je úplne jednoduchý, skladá sa z milión maličkostí a tie nám ho komplikujú. Veľmi veľké množstvo toho, čo sa deje okolo nás nevieme ovplyvniť a niekedy nebudeme vedieť ovplyvniť ani samých seba. Pretože nebudeme cítiť, že je ten správny čas, pocit, atmosféra, nastavenie hviezd. Vlastné pocity nás ničia a ak im neporozumieme, stávajú sa našimi nepriateľmi. Preto je dobré raz za čas sa opýtať, či to, čo cítime je naozaj pravda. Nie vždy platí, čím viac vieme, tým je to lepšie. Tak isto platí, že ak niečo necítime, nemusí to byť pre nás hneď zlé.