Michal Boťanský

Nemusíme si nadávať

15. december 2021 Cesta poznania - Všetko

Negatívne správy hýbu svetom čoraz častejšie. Máme potrebu vyjadriť svoje názory aj o úplne nepodstatných veciach, do ktorých nás nič. Aj ja sa pristihnem robiť názory, sem-tam škatuľkovať. Vlastne, robím to aj teraz. Lenže namiesto komentov, rečí, radšej píšem blok. Je to také moje miesto na vyrozprávanie.

Život by mal byť viac ako práca, dovolenka, rodinná oslava, svadba, Vianoce a spŕška negatívnych postrehov. Je super sa tešiť z maličkostí, životných míľnikov, no asi to najlepšie je, tešiť sa z každého dňa. Lenže nie vždy to tak aj je možné. Každá doba prináša so sebou nové výzvy a nie každý z nás sa dokáže dostatočne rýchlo adaptovať.

Rok 2020 a jeho okolnosti rozdelil ľudí na tých, čo sú a tých, čo niečo nie sú. Smutné je, že rozdeľovanie neustále prebieha. Odďaľujeme sa, viac chceme byť sami, viac frfleme. To akési rozdeľovanie tu bolo vždy, či sme chodili do škôlky, na základnú, strednú, vysokú, tak isto aj v rodinách, v práci atď. Len nie vždy delenie malo takú moc v spoločnosti. Možno sa na nás menej obľúbených za chrbtom viac ukazovalo, či hovorilo. Dostávali sme rôzne prezývky, nepopulárne úlohy, ale vždy sme boli v partií.

Sme rozdielni, no nemusíme si za to nadávať. Ten istý človek, ktorého nemôžem vystáť je najlepší kamoš s niekým. No nemusíme sa za naše odlišnosti osočovať, aj tak to nemá zmysel. Ak vyhráme, budeme mať pravdu? Potom sa stane čo? Áno, rozumiem, že hľadáme akési spravodlivosti. Lenže svet tak nefunguje, raz pomôže viac nám, inokedy tomu druhému. Nikdy nevieme, kedy a ako sa situácie obrátia v náš prospech.

Sme všetci rovní, no sem-tam sa odlišujeme od seba lepšou pracovnou pozíciou, odlišnými zručnosťami, postojmi. Niekto vie lepšie tancovať, spievať, rozprávať, vychovávať deti, viesť firmu, či utierať doma prach. To všetko je v poriadku. Ak sa nám nepáči, kde sme, máme len dve možnosti, čo s tým. Keď sa nám nepáči, kde je ten druhý, buď podáme rebrík alebo aspoň nezavadzajme, nerozdeľujme.

Byť tým, kým som a viac

8. december 2021 Cesta poznania - Všetko

Malé každodenné kroky, náhodné schôdzky, ale aj byť aktívne aktívny. Pozor, nie utekať od života, viac utekať k nemu. Áno, bude na ceste veľa šťastia, náhod, nehôd, pokašľaných príležitostí, ohnutých chrbtov, zatnutých zubov, ale aj sem-tam nejaký ten potlesk.

Bolo to minulý týždeň, keď sme telefonovali pracovne ohľadom jednej z našich stavieb. Asi niekde na konci rozhovoru som dostal otázku, či priniesol tento rok to, čo som očakával. Zamyslel som sa a prišlo akési sklamanie, že sa mi nepodarilo dosiahnuť dva hlavné body, o ktorých som bol rozhodnutý, že ich splním. Jasné, že si môžem sypať popol na hlavu. Po bitke je každý generál. Všetko, čo som robil, som robil najlepšie, ako som vedel.

Rok 21 priniesol behy v Štiavnických kopcoch, otužovanie v tajchoch, pracovnejšie nasadenie, rozšírenie tímu, aktívnejšie činkovanie, vylepšený jedálniček, prišli noví ľudia, staré priateľstvá sa posilnili, pribudli projekty, nové výzvy, ale aj pokašlané príležitosti.

Nechystám sa robiť žiadne záverečné hodnotenia. Možno neskôr spomeniem lekcie, ktoré považujem za cenné. Životné obdobia môžeme ohraničovať nielen rokom, ale aj dosiahnutým cieľom, zmenou či niečím iným. Hm, niečím našim.

Po telefonáte som bol pár hodín na seba naštvaný. Nie preto, že som sa nepokúsil, práve naopak. Pokusov bolo viac ako dosť, viac mi vŕta v hlave, či je vôbec možné dosiahnuť vytýčený cieľ. Lebo podľa toho, čo je okolo mňa vytvorené, mám takmer nulové šance na to, aby som naštartoval moje pomyselné Ferrari. Teda aspoň zatiaľ.

Nevzdávam sa, no nebojujem. Neznášam súperenie. Podľa mňa je pre každého množstvo príležitostí a každému sa ujde. Snažím sa byť sám sebou, aj keď niekedy sa prichytím, ako sa so mnou moje druhé sebecké ja zahráva. Viem, že sa nebudem každému páčiť. Je to v poriadku. Čo ma najviac zaujíma je, stať sa najlepším, akým môžem.

Hľadám cestu, spôsob, možnosti, ako dosiahnuť stanovené méty. Možno som už všetko objavil a mám iba pospájať malé body. Veď čo keď to je ľahšie, ako sa zdá. Nie vždy svet potrebuje počuť môj názor, vidieť úsilie, vnímať výsledky. Tak isto nie vždy dostanem šancu, nie vždy som na rade.

Viem, že okolo mňa sú skvelé príležitosti, ako preraziť, či zapadnúť prachom. Tuším, že mám byť lepší ako som bol včera. Sú dni, ktoré bolia a potom sú dni, keď je radosť. Baví ma život, to, čo sa deje okolo. Mám rád to, čo robím. Je nad slnko jasné, že chcem viac. To, že dnes neviem o živote nič, nemusí hneď naznačovať moje výsledky. Ak chcem čokoľvek dosiahnuť, musí sa niečo stať a zvyčajne by to malo byť mojím pričinením. Možno sa to nepodarí tento rok, lenže skúsiť môžem aj nabudúce.

V tom istom kolotoči

1. december 2021 Cesta poznania - Všetko

Ani neviem, aký je deň, pripravujem nové tridsaťsekundové video a pozerám, akú hudbu som zvolil v tom včerajšom. Zrazu sa ocitnem v aute a môj život mi akosi prebleskol v hlave. Uff, vyzerá to akoby stále to isté dokola.

Kanceláriu neznášam, byť na stavbe je super, no opäť ďalšie problémy, emaily už nechcem ani vidieť, zas tam bude niečo zbytočné, naliehavé. V tom volá kamoš, aby som mu “poradil”, že veď vlastne potrebuje len otázočku za ďakujem. Sem-tam sa stane, ak takéto telefonáty odmietnem, dostanem zlú recenziu alebo mám o ďalšieho známeho menej. Zas som v aute, niekde na ceste, premýšľam na čo som zabudol, treba tankovať, fotiť, natáčať, skontrolovať emaily a ešte sa ide na poradu, ktorá bude zas o tom, ako som všetko pokašľal a všetko je moja vina. Na druhý deň ráno sa preberám, raňajky, činky druhé raňajky, telefonáty typu, spíš? Emaily, obedy a opäť to isté. Sem-tam máme v piatok futbal. Víkend patrí behu v kopcoch Štiavnice a čľapotaniu v tajchoch.

Je pondelok ráno, som v aute niekde na ceste na stavbu, úrad, schôdzku alebo do kanclu. Mám asi dvadsať zmeškaných pracovných hovorov z víkendu, tridsaťjedna emailov, dve textové správy. Napätie, stres, hlad hneď v úvodných hodinách nového pracovného dňa. Neviem, čo skôr, teda viem, lenže všetci chcú všetko hneď.

Ako toto naháňanie môže mať niekto rád. To nemám zatiaľ rodinu, kinderká, netuším, čo je dovolenka, úspech a asi ani radosť.

Pamätám si na ten deň, keď som sa rozhodol, čo vlastne chcem. Bola to šialená jazda, vypracované príležitosti, šťastné náhody, kopa odmietnutí, pochopenia toho, čo sa mi páči a kým sa chcem stať. Vďačím mnohým ľuďom za posunutia, otvorenie dverí. Takisto som urobil mnoho nesprávnych rozhodnutí, sklamal ľudí okolo. Lenže vždy sa konalo najlepšie ako som vedel.

Je dobré si všímať, aké rozhodnutie robíme, na akých miestach sa nachádzame a chceme nachádzať. Teda kam mierime, či naozaj tam chceme byť. Nemusíme byť všade. Mnoho našich dní sa bude neustále opakovať, či sa nám to bude páčiť alebo nie. Budeme robiť bezvýznamné úlohy, dostaneme pred seba skúšky, vypäté situácie. No vždy si budeme môcť vybrať. Preto mnohé naše rozhodnutia prejdú s nami mnohé kilometre, mesiace.

Život je kolotoč, je na nás, aký si vyberieme a takisto, kedy z neho vystúpime. Je mnoho vecí, udalostí, ktoré môžeme prežívať a zažívať odlišne podľa seba a nemusí to byť každý deň o tom istom. Ak sa dostaneme do slepej uličky, niekedy trvá niekoľko rokov z nej vycúvať. Bude to stáť prostriedky, energiu, pot alebo niekedy úplne nič. Nie každá jedna snaha je ocenená.

Dnes sa nachádzam v dňoch, o ktorých som sníval. Milujem ich, ale aj nenávidím. Dávajú mi mnohé životné výhody, lekcie, no aj veľa berú. Neznášam ten pocit, keď bežím hore strmým kopcom, vchádzam do ľadovej vody, letím na pracovné schôdzky, vyčerpaný ponocujem v práci alebo nedokážem ovplyvniť udalosti. Možno sa nachádzam v kolotoči, možno nie. Lenže viem naozaj veľmi málo toho o živote, práci, vzťahoch. Je ľahké nadávať na ťažké životné situácie, fňukať, že každý deň sa niečo náročné deje. Možno naozaj musím voľačo zniesť a niekým sa stať a vtedy toto čím prechádzam mi dá zmysel.

Vyvyšovanie nad druhými

24. november 2021 Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Jeden z mojich kamošov pri zoznamovaní s mojimi ďalšími kamošmi ma zvyčajne pekne potopí. Netuším, prečo to robí, no sem-tam sa stane. Následne musím vysvetľovať druhým, že to tak nie je, čo povedal, len trochu dosť prifarbil, aby sa asi zapáčil. Zo začiatku bolo jeho správanie pre mňa náročné pochopiť. Vlastne, aj teraz je, lenže to nie je mojou úlohou.

Pred pár dňami som musel vysvetľovať, že naozaj to, čo povedal, len zveličil a nie je to tak, ako to povedal. Rozpráva tak presvedčivo, že naozaj vie naštrbiť kadekoho. Vlastne, on to asi nemyslí v zlom, skôr chce otvoriť konverzáciu. Lenže robí to viac zla ako dobra.

Mnohé súčasné podobné zážitky, udalosti mi pripomínajú mňa z pred niekoľkých rokov. Bol som arogantný nafúkaný majster sveta, čo vedel všetko. Dnes je to asi inak, teda snáď. Mám neustále pocit zo seba, že nič neviem a cítim sa ako študent. Snažím sa všímať druhých, vnímať súvislosti, moc nepremýšľať, pozorovať. Hľadať na druhých to dobré, čo sa mi páči. Pri komunikácií sa snažím používať: môžem mať pravdu alebo kamoša.

Ak mi niekto priamo/nepriamo stúpa po pätách trebárs ako môj kamoš, to neznamená, že budem ticho. Ľudia nám povedia toho viac, ak ich necháme rozprávať, konať. Priamo alebo nepriamo sa dozvieme ich postoje, názory, myšlienky, vzorce správania, princípy, ale aj ich postoje ega či pokory. Nie vždy každému máme veci ozrejmiť. Aj preto sú mnohé vysvetlenia často zbytočné. Niekedy je účinné vzdialiť sa na čas. Inokedy môžeme aj viac. Šoková terapia je tiež dobrý nastroj, len nefunguje stále. Najťažšie je nechať druhých konať tak, ako vedia a až keď prídu sa opýtať, až vtedy im môžeme tak trochu upraviť kurz.

Mňa nebaví vysvetľovať druhým, že mi šliapu po pätách, hádžu polená pod nohy, či zbytočne vyrábajú vysvetľovacie situácie. Tiež robím nesprávne rozhodnutia, chyby, viem pokašľať obrovské príležitosti, pracovné schôdzky či preflákať dni nič nerobením, viem sa zduť, naštvať na niekoľko rokov. Takže nie som ten najvhodnejší kandidát na rozprávanie, čo sa má a čo nie.

Druhých sa snažím predstavovať ako hviezdy. Či sa jedná o slávnu speváčku, najvyššieho šéfa firmy, primátora, začínajúceho kolegu alebo chalana, na ktorého sa hnevám. Vždy poviem pár pekných slov o druhom. Je pekné rozprávať o druhých pekne. Netreba zabúdať aj na srandičky, veď nemôžeme byť len vážne vážny, ale z citom, nie ponižovaním.

Degustoval som víno, ktoré mi nechutilo. Jedol som jedlo, ktoré sa mi nedalo zjesť. Bol som s človekom, ktorého by som najradšej obišiel kilometrovým oblúkom. Je nutné rozprávať aj o takýchto situáciách, ale pekne, diplomaticky, džentlmensky. Lenže sú ľudia, ktorým to isté víno chutilo, jedlo mohli zjesť a dokonca s tým istým človekom, ktorého ja idem obísť, sú najlepší kamaráti.

Život je záhada, to je viac ako isté. Pre niekoho aj istota, riziko, zábava, atď. Ciest je viac. No pred tým, ako si jednu vyberieme, nezhadzujme ľudí okolo nás. Veď čo keď raz budeme potrebovať pomoc a ona alebo on práve pôjdu okolo. Radšej sa spolu zasmejme na niečom hlúpom, ako sa o tom istom hádať.

P.S.: Pozdravujem všetkých kamošov, tento článok nie je písaný o vás, je úplne vymyslený. Všetky podobnosti sú náhodné a áno, pomôžem vám, keď pôjdem okolo.

Ako toto môžem mať rád

17. november 2021 Cesta poznania - Všetko

Bežím hore kopcom a v hlave so mnou mi poletuje myšlienka, ako vôbec môže niekto vyhlasovať, že má rád beh v horách. Bolesť je neznesiteľná, aspoň pre mňa, som padavka, aj keď trénujem pravidelne. To isté sa pýtam, keď cupitám hore schodmi na siedme podlažie u nás v práci

Mám rád svoju prácu, otvára mi dvere, spoznávam ľudí, ktorých som predtým nepoznal, dostáva ma na miesta, na ktorých som dovtedy nebol. Áno, priznávam, že sú u nás na stole emócie, náročné prípady na riešenia, zložité životné udalosti, ale aj rozprávkové príbehy. Čo ma najviac posunulo, bola chuť vždy vyhrnúť rukávy, aj keď pršalo, bola zima či celý svet bol na dovolenke. Je náročné podávať výkony pod tlakom, lenže ako sa u nás hovorí, musíme niečo vydržať.

Vetičku si pripomínam neustále v práci, na kopcoch či keď sa ponáram do studenej vody. Taktiež sa pozerám na svet ako na miesto plne neprebádaných oblastí. Tuším, že si dokážem všímať len veľmi malú časť udalostí okolo mňa. Ten veľký zvyšok mi nezastaviteľné uniká.

Všetko, čo sa deje, je nejakým záhadným spôsobom poprepletané. Malé, na prvý pohľad nepodstatné rozhodnutia ovplyvňujú naše ďalšie kroky, možnosti. Je ľahké si začať nahovárať oslabujúce príbehy, či byť prísne kritický na seba, lebo sme mali zlú skúsenosť, niekto nás sklamal, či sme nemali šťastie. Rany sú súčasťou, buď nás obrúsia alebo zhorkneme.

Chcem od života viac. Naspievať piesne, natočiť filmy, napísať knihy, postaviť mrakodrapy, ale aj vrátiť život starým chátrajúcim budovám, ukazovať možnosti či cesty. Dnes trénujem, hľadám, spoznávam. Je to náročná cesta, plná prekážok, príležitostí, nástrah, ale aj odmien. Píšem články, natáčam videá, dávam dokopy ľudí, možnosti, trénujem, snažím sa preraziť do sveta a vytvoriť niečo.

Som presvedčený, že pohyb je jeden z najdôležitejších elementov tvorivosti. Nech už ide o fyzické, ale aj duševné aktivity. Samozrejme, že oddych, krátkodobé flákanie majú svoje dôležité miesto taktiež. Nemôžeme ísť na plný výkon neustále. Život je záhada poprepletaná maličkosťami, ktoré v sebe nesú nejaký skrytý odkaz pre každého z nás. Len tie dokážeme vždy rozšifrovať až potom, keď sa stanú.

Ako toto môže mať niekto rád, tak rád, tak rááád.
Behať kopce, potiť sa, raniť sa, skoliť sa, potknúť sa, zdolať sa, prekonávať sa.
Niečo musíme vydržať, no nie zodrať sa.
Vedieť oddychovať, radovať, stanovať, budovať, ale aj dobre najesť sa.

Je tu viac ako to, čo vidíme

10. november 2021 Cesta poznania - Všetko

Keď sme behali na strednej dvanásťminútovku, patril som medzi beznádejne posledných. Neznášal som beh, futbal, vlastne všetky športy. Všetci boli lepší, väčší, bol som za dieťa, ktoré k tomu chodilo na školu, ktorá mi nič nehovorila. Ak sa na chvíľu zastavím a poobzerám za mnohými životnými udalosťami, čo bolo, zvyčajne som bol niekde vzadu v rohu a šiel som posledný. Samozrejme, že som sa vyhováral, ako sa mi nedá, nevládzem, nemôžem a možno by som aj chcel, ale nemôžem dýchať, mám alergiu, niečo ma bolí a pod. Takto som prechádzal svetom. Niekde vzadu, maličký, nič netušiaci, vystresovaný a všade som videl všetko zlé. Asi som ani nemal veľa kamarátov. Bolo to zvláštne obdobie, ktoré trvalo nekonečno.

Moje utiahnutie zmenilo milión malých krokov. Dnes ma štve, keď sedím nečinne, utiahnutý v rohu. Mám rád výzvy. Tak isto verím, že šport je najlepší nástroj na zlepšenie telesnej kondície, ale aj mentálnej. Chcem zabehnúť ultramaratón v Alpách, vybehnúť tie najstrmšie kopce, kúpať sa v ľadovom oceáne cez zimu.

Tréning bolí, je nebezpečný, spôsobuje zranenia, v horách sú medvede, niektorí turisti sa nechcú uhnúť, voda je studená, môžem dostať kŕč a utopiť sa. Nadávam, keď bežím hore kopcom. Ešte viac nadávam, keď vchádzam do studeného jazera, tajchu, sprchy či dodržiavam životosprávu. Je to všetko drahé, stojí to veľa času, obety.

V prvom rade si musím uvedomiť, že nie som obeť. V druhom, že ja som ten, ktorý si má nárokovať od seba tie najvyššie životné méty. Tu len pripomienka: každý má svoje životné méty. Neexistuje len jedna cesta a správny výsledok na úspech, šťastie, naplnenie, zdravie a pod. Lebo pre každého je to niečo iné.

Ak ideš do studenej vody, jednoducho musíš ísť, nemôžeš zastať niekde po kolená a začať si rozprávať, aká je voda studená. Voda je studená, pichá ihličky do kože. Prvé minúty sú nepríjemné. Ďalšie ešte viac. Ak ideš bežať kopce, nikto sa nepozerá, ak nie si na preteku, koľko zabehneš. Robíš to pre seba, ak budeš flákať tréning, podvádzaš len seba. Ak to odbehneš najlepšie, ako vieš, dostaneš odmenu.

Oba športy majú spoločného menovateľa, je to mentálna sila. Som síce začiatočník, ale verím, že najväčší súper, ktorého mám zdolať, som ja sám zo včera a mojich milión výhovoriek. Bolesť a radosť sú súčasťou našich každodenných životov. Radosť je skvelá, dáva nám nádherné pocity, zážitky, emócie. Bolesť je učiteľ, rozbíjač, ochranca, presmerovaváč. Vďačíme jej za mnoho. Jasné, môžeme sa poučiť alebo zhorknúť.

Najväčšou motiváciou pre mňa som ja. Chalan, ktorý niekde z fotky alebo videa vyskočí na internete a rozpráva, píše o tom, že to stálo za to. Ten zvyšok bude história. Som na začiatku, či v práci, v živote, v behu, ale aj studenom čľapotaní. Naozaj sa cítim, že neviem nič. No začínam tušiť, ak bežím hore strmým kopcom, môžem spomaliť na chvíľu, no nie zastaviť. Ak vchádzam do studenej vody, vždy prvé minúty sú najťažšie, čím rýchlejšie skočím, tým lepšie. Keď som v práci, zvyčajne to tam býva náročné. Lenže môžem sa na všetko vykašlať alebo skúsiť zatlačiť na moje vlastné limity. Verím, že život je jeden veľký tréning. Prinesie nás na miesta, o ktorých sme pred tým nesnívali a dá nám dôvody spoznať nové príležitosti, ľudí, seba a čo je vlastne za tým. Tak isto verím, že veci sa nedejú pre nič za nič.

Diaľkové svetlá

3. november 2021 Cesta poznania - Všetko

Poznáme ten pocit, hlavne my vodiči, že keď večer ide oproti nám auto a náhodou má zapnuté diaľkové svetlá, tak mu zo slušnosti blikneme. Stane sa aj, že oproti vodič idúceho auta zabudne prepnúť z diaľkových na stretávacie, lenže aj po upozornení ich nechá svietiť. Ruku na srdce, koľkí z nás prepnú na diaľkové svetlá?

Čoraz častejšie na cestách stretávame modely áut s automatickými asistentmi diaľkového osvetlenia vozidla. V praxi to znamená, že vodič venuje pozornosť jazde a asistent osvetlenia prepína svetlá podľa osvetlenia vozovky a jej okolia. Z času na čas sa stane, že systém nedokáže rozpoznať svetlá protiidúceho automobilu a ponechá svietiť diaľkové svetlá.

Tiež som patril k vodičom, ktorý blikal na každé protiidúce vozidlo osvetlené diaľkovými svetlami, lebo som cítil potrebu akejsi spravodlivosti, veď keď stlmiť svetlá môžem ja, môže aj ten druhý. Len nie vždy to aj tak v živote chodí.

Často chceme byť spravodliví a to isté očakávame od druhých. Ak by to tak fungovalo, život by bol neskutočne jednoduchý. Lenže nie všetko môže fungovať na základe akejsi našej na prvý pohľad spravodlivosti.

Nie vždy poznáme, čo sa deje na pozadí. Ak zostaneme pri príkladoch diaľkového osvetlenia, oproti nám ide v noci auto, ktoré sa javí, že svieti viac ako by malo, bliknutím mu dáme najavo, že niečo nie je v poriadku. Po upozornení sa nič nezmení, to hneď neznamená, že vodič svieti diaľkovými svetlami. Možno je automobil naložený, sedí v ňom niekto s nadváhou či má nesprávne nastavené svetlá.

Ak nám svieti do očí silné svetlo, tak nie je to príjemné, či cestujeme v aute, alebo ideme pešo. Akékoľvek silné svetlo môže spôsobiť bolesť či chvíľkovú stratu zraku. V takýchto prípadoch je náročné viesť motorové vozidlo. Aj preto často prebliknutím svetiel upozorňujeme protiidúcich vodičov, že niečo nie je v poriadku.

Všetko má dva pohľady. Otázka, ktorý je ten správny. Je ľahké z našej poznanej strany útočiť, súdiť, vyjadrovať, či byť spravodlivým. V našich životoch sa dejú mnohé udalosti a my sa snažíme na ne pozerať z rôznych uhlov. Nesnažme sa byť prísne spravodliví len z nášho pohľadu. Samozrejme, že sa dostaneme do situácií, kde budeme musieť byť sebeckými. Je ich viac, ako si myslíme. Ale to stále neznamená, že môžeme posudzovať, útočiť na druhých.

Mám rád zdravú zvedavosť, príjemnú komunikáciu. Mám dosť všetkých vypätých situácií, kde nejde o nič. Rozumiem, že každý z nás si nesie so sebou batoh plný emócií. Len naozaj ho nemusíme vysypať pri každej príležitosti. Na odreagovanie je dobrý pohyb, šport, či ďalšie fyzické aktivity a taktiež vypnutie internetu.

Nie sme majstri na všetko, nevieme všetko a tak isto nepoznáme na sto percent situáciu druhej strany. Ak cítime krivdu, pokojne dajme signál trebárs prebliknutím svetiel, len nimi neoslňujem tých druhých, keď sa nič nezmení.

Obrovská príležitosť

27. október 2021 Cesta poznania - Všetko

Nie som zástanca striktne jedného názoru, a toho sa musím držať celý život. Tak isto neobľubujem, že pravda je len jedna, ak nebudem robiť to alebo tamto, nemám šancu prežiť. Skôr som viac zástanca zdravej zvedavosti, poznania. Vonkoncom neznášam očakávania, i keď nemať ich je veľmi náročné.

Žijeme dobu, ktorú každý z nás istým spôsobom viac či menej ovplyvňuje. Hlavne podávaním našich poznatkov. Máme v rukách nástroje, vďaka ktorým za niekoľko sekúnd môžeme posúvať informácie, zážitky, skúsenosti do celého sveta. To znamená, že neposúvame informácie len tradičným spôsobom z úst do úst. Možností je o mnoho viac.

Mňa zaujíma možnosť tvorby, ovplyvňovania, rozširovania myšlienok, nápadov do sveta. Rád sa dostávam do pozície tvorcu. Je to skvelý pocit, keď vidím, ako niečo so mnou rastie. Pohybujem sa prevažne medzi ľuďmi, ktorí tvoria. Je skvelé mať ich okolo seba. Vedia poradiť, inšpirovať, posunúť.

Už ako malé deti sme videli svet ako obrovskú príležitosť neobmedzených možností. Pretekali sme sa, kto vymyslí lepší nápad, nakreslí krajší obraz, najlepšie zaspieva pieseň, či dá najviac gólov. Čím sme starší, tak čoraz viac a viac strácame tieto schopnosti. Veľké množstvo z nás chce zapadnúť a nevytŕčať z radu.

Rad behám v lesoch. Takmer celý čas trávim na turistických chodníkoch, ale z času načas nesprávne odbočím, či prejdem na iný chodník, niekedy sa vrátim, inokedy objavím nové miesta. Vlastne aj v živote verím tomu, že je dôležité nesprávne odbočiť. Niekedy to jednoducho pokašleme a musíme sa vrátiť. Inokedy objavíme to, čo by nás ani v najlepších snoch nenapadlo.

Jedna z najväčších príležitosti, ktorú máme je sám život, tá druhá je využitie tej najbližšej. Môžeme sa stať tvorcami, konzumentmi alebo nikým. Mne sa páči kombinácia všetkých spomenutých možností. Máme okolo seba rôzne situácie, kde budeme za nikoho, inokedy budeme konzumovať, či budeme za tých, čo tvoria. Samozrejme, všetkého veľa škodí. Preto je dôležité nájsť svoj osobný vzorec tak, aby nám robil radosť.

Snažím sa pozerať na svet tak, že ešte nič neviem. Často sa pýtam hlúpe otázky, vyzvedám, skúšam, hľadám. Nie všetko musím vedieť, poznať a zažiť. Aj preto sa snažím nájsť akýsi môj osobný vzorec. Niekedy pohorím na plnej čiare, inokedy sa nedostavím na štart, ale sem-tam sa stane, že dosiahnem to, čo chcem.

Nebojme sa odbočiť nesprávne, zísť z červenej na zelenú turistickú cestičku, či nasledovať svoj vnútorný hlas. Áno, je možné, že budeme blúdiť, buchneme si koleno alebo udrieme lakeť. Lenže ak nebudeme nič skúšať, všetko bude také, ako pred tým. Čo vôbec nemusí byť zlé, lenže ak chceme napredovať, mali by sme sa posúvať dopredu a nie ostať zaseknutí niekde v minulosti. Či sa bavíme o skúsenostiach, presvedčeniach alebo názoroch.

Musíš niečo vydržať

20. október 2021 Cesta poznania - Všetko

Ako to býva zvykom, z času na čas sa niečo pokašle. Niekedy menej, inokedy viac. Tentokrát toho bolo akosi viac naraz. K tomu neboli výsledky, čísla červené a nedarilo sa v ničom.

Môžeme byť akokoľvek silní, no každý z nás o sebe z času na čas zapochybuje. Sme bytosti plné emócií, neustáleho premýšľania a sem-tam aj domýšľania. Naozaj stačí niekoľko pokazených maličkostí a nie vždy sú naše reakcie ukážkové.

Často sa hovorí, buďme milí k druhým ľuďom, nevieme, čo prežívajú. Sami prežívame zmeny nálad, nadšenie, radosť, stres, tlak, zlosť alebo pociťujeme krivdu, lebo sme niekoho pustili na križovatke a ten druhý nás nie. Tu sme dva tábory, jedni z nás, čo sklonia hlavu a plecia a tí druhí, čo sa vykričia.

Za seba napíšem, vydržím veľa, no sú situácie, z ktorých ma ide roztrhať. Vtedy vypínam všetko, beriem si voľno, idem behať, čľapotať, či len tak sa flákať. Moja reakcia prichádza na druhý deň. Samozrejme, že sú situácie, kde musím potlačiť všetky emócie a nasadiť stopercentný profesionálny výkon.

Ako sa všetko na mňa lialo, stále prichádzalo niečo nové. Bolo len otázkou času, keď sa niečo muselo stať. Prepadla ma depresia a nechuť ísť ďalej. Najhorší je pocit bezmocnosti, keď som nevedel zvrátiť udalosti. Až som sa na jednej z pracovných porád posťažoval a vinil celý svet.

Až po moment, keď človek na druhej strane buchol po stole a zareval: „Miško, veď voľačo musíš zniesť. Absolútne nezľahčujem situáciu. No ešte raz, musíš niečo zniesť. Všetko vyriešime postupne.“

Ostal som zaskočený, prekvapený, no hneď v tom momente zo mňa opadla všetka nechuť, depresia a čo ja viem, čo ešte všetko. Ten človek nielen, že mal pravdu, ale sem-tam potrebujeme otcovsky dohovoriť.

Večer v kancelárií, keď utíchli telefonáty, emaily som začal premýšľať nad tým, čo som mohol urobiť lepšie, viac či inak. Neobviňoval som sa, lebo zas by som bol tam, kde som bol pred poradou. Po bitke je ľahko hodnotiť, filozofovať, čo by bolo keby. Lenže žiadne keby zatiaľ nezvrátilo minulosť.

Vždy konám tak, ako najlepšie viem. Verím, že každý z nás robí vždy najlepšie, ako vie. Robenie najlepšieho, ako vieme, nie vždy stačí, aby sme odvrátili situáciu, výsledky. Neverím, že niekto príde ráno do práce a povie, že tak teda dnes budem kaziť všetko, teda pokiaľ si koleduje o výpoveď. Je ľahko hodnotiť druhých pokiaľ nevieme, o čo všetko ide.

Je dobré mať aktivitu na odreagovanie, najlepšie fyzickú, kde sa vybláznime, uvoľníme zo seba energie, stres, paru. Tak isto je fajn mať okolo seba niekoho na opretie či na otcovské rady. Za seba môžem povedať, že pre mňa beh v kopcoch, či čľapotanie v studenej vode je jeden z najlepších vybíjačov zlosti, naštvania, sklamania, depresií a podobných pocitov. Športová drina je jeden z najlepších tréningov nielen do práce, vzťahov, ale do celého bežného života. Fyzické aktivity nám ukážu, čoho všetkého je naša myseľ a telo schopné dosiahnuť.

Hovorí sa, že sila, čo nás teraz tlačí, nás má v niečom zobudiť. Aj preto píšem tieto slová, aby som sa k nim mohol neskôr vrátiť a potvrdiť, či som vydržal. Je viac ako dobré vydržať, ale tak isto vypustiť paru. Zvyčajne tých najlepších výsledkov aj tak dosahujeme pod najväčším tlakmi. Veď vzdať sa môžeme kedykoľvek, len dnes to ešte vydržme a spravme najlepšie, čo vieme.

Oslava

13. október 2021 Cesta poznania - Všetko

Neznášam oslavovať meniny, narodeniny, výročia, víťazstvá a asi takmer všetky možné. Som zástanca toho, že oslava by mala byť súčasťou našich životov a oslavovať by sa malo každý deň.

Som slušný pri každej gratulovanej správe, podaní ruky či telefonáte, aj keď ma ide roztrhať od zlosti. Svojmu okoliu sa snažím objasniť, že takéto dni nie sú pre mňa ničím výnimočné a naozaj nie je treba si ich všímať. Okolie naozaj ťažko vníma moje rozhodnutie. Aj keď sa dnes už nájdu kamoši, ktorí rešpektujú.

Neviem, či je život krátky alebo dlhý. Začínam si uvedomovať dôležitosť každej chvíle, ktorú máme v tento daný moment. Žijeme v náročnej dobe plnej stresu, termínov, tlaku no na druhej strane plnej vymožeností, ktoré sú na dosah ruky. Mám pocit, ako keby sme si prestali vážiť maličkostí, vzájomné porozumenie, ale aj trpezlivosť. Nakoľko nie všetko sa nám podarí dosiahnuť a už vôbec nie hneď. Tak isto pravda môže byť niekde v strede.

Čím ďalej pobehujem životom, začínam byť viac naklonený k jednoduchosti, minimalizmu, zvedavosti, k rešpektovaniu, potiahnutiu, ale aj uvoľneniu pomyselných povrazov. Taktiež sa mi páči myšlienka, že dôležitý je priebeh. Ceny či pády sú len súčasťou.

Každá chvíľa, ktorú máme, je len jedna. Je viac ako možné, že sa nebude opakovať. Aj preto som prestal odkladať všetko na keď raz budeme mať dokonalé kocky na bruchu, viac prostriedkov, úspech, lepšie zdravie, parádny život. Sú momenty, na ktoré sa oplatí počkať, ale určite je ich viac takých, za ktorými je lepšie ísť naproti.

Zjesť palacinky, spraviť dvadsať drepov navyše, ísť na večeru, zaplávať si, dovoliť si urobiť radosť, to všetko s pocitom malého alebo veľkého každodenného víťazstva. Je miliónkrát viac ako oslavovať dva či štyri dni v roku, či keď budeme tam alebo s tým, mať to alebo tamto.

Ak niekto oslavuje svoje sviatky, výročia je to úplne v poriadku. Tak isto, ak ich niekto ignoruje. Možností je mnoho pre každého, no nie každá je ta správna. No ešte maličkosť, čím viac si budeme vážiť každodenné víťazstvá, tým viac ich dostaneme. Ak budeme odkladať život na “keď” a “potom”, je viac ako možné, že raz “potom” a “keď” neprídu.