Michal Boťanský

Za všetko môžem ja

19. máj 2021 Cesta poznania - Všetko

„Keby som vedel, tak sa zariadim inak. Za všetko môže Boťanský. Ste úplne neschopný. Neberiete mi vôbec telefón, neodpisujete na emaili.”.Uff, vlastne v poslednom období je radosť chodiť do práce a počúvať, ako za všetko môžem ja. Rozumiem každému, kto je naštvaný, len niekedy odmietam nasledovné konverzácie.

Mám rád to, čo robím, časť mojej práce je hlavne o rôznych náročných situáciách. Takže emócie sú každý deň na stole, teda okrem víkendu, vtedy neberiem telefón. Každá práca nesie so sebou dni bežné, náročné a potom keď horí. Za mňa môžem prehlásiť, že náročné dni sú najlepšie, nakoľko vďaka nim sa stávame lepšími. Ten zvyšok berie energiu a ubíja. Aj keď sem-tam treba v práci nerobiť nič, inokedy je raz za čas si pripomenúť, čo všetko dokážeme urobiť.

Doba je dnes iná. Aj keď nemôžem veľmi porovnávať, som príliš mladý a neskúsený. Za tých pár dní, teda tak sa to zdá, čo sa snažím niečo robiť. Ako keby sme ľudia boli o mnoho menej trpezliví. Píšem vo všeobecnosti, česť všetkým výnimkám. Je úplne jedno, koľko rokov máme, vytráca sa gentlemanstvo, pokora a pribúda kritika vo veľkom. Na druhej strane pribúda tlak okolia, doby a dnes sa už nečaká na epizódu seriálu na druhy deň, ale naraz si vieme pozrieť celú sériu.

Povedzme si, čo má spoločné seriál a všetko naokolo. Pre mnohých nič. No pre ten zvyšok viac, ako sa zdá. Ak pravidelne budeme trénovať, že môžeme mať všetko čo najskôr, aj vo väčších životných situáciách budeme chcieť všetko tak. Niekedy, resp. viac ako často sa môže stať, že ak sa nám to nepodarí, naše reakcie nemusia byť najpríjemnejšie. Najskôr začneme obviňovať druhých a neskôr tak trochu aj seba. Keď sa budeme viniť, nič tým nezmeníme, to je viac ako isté. Môžeme sa poučiť a niečo urobiť inak, lepšie.

Kritizovať by sa malo len to, čo bolo urobené a nikdy nie človek, teda ani ja by som nemal samého seba. Veľmi rýchlo sa zabúda na všetko, čo bolo dobré a hovorí sa len o tom nesprávnom. Sme ľudia, chyby robí každý. Všetci sme omylní a máme svoje slabé stránky. Nie vždy dokážeme veci ovplyvniť a môžeme sa snažiť, ako najlepšie vieme.

V začiatkoch som bral veci osobne, vždy mi bolo zle, keď sa niečo takéto dialo. Stačil jeden nepríjemný rozhovor a celý deň som bol nepoužiteľný. Tajne som dúfal, že ak vydržím v práci, tak časom sa takéto situácie diať nebudú. Tak trochu viac som sa mýlil. Dejú sa omnoho náročnejšie ako na začiatku a je ich tisíc násobne viac. Keď sa bavím s ľuďmi na riadiacich pozíciách, tak to zatiaľ vyzerá, že nerobím nič. V praxi to znamená, že čím je človek väčší profesionál, má väčšiu zodpovednosť, dostáva náročnejšie úlohy, tie prinášajú komplikovanejšie riešenia. Nie každý ich dokáže zvládať, tým vznikajú rôzne emócie na jednej, ale aj na druhej strany. Tu je dobre pripomenúť, že je veľmi dôležité mať aktivity mimo práce. Najlepší je šport, za mňa je to beh a tak trochu cvičenie.

Vlastne o tejto téme viem už dnes napísať knihu. No radšej nechám priestor každému (aj sebe) na premýšľanie, aby sa pozrel najskôr do svojho taniera. Pred tým, ako budem na druhého nadávať, radšej si zahryznem do jazyka, lebo naozaj neviem, čo všetko je za tým. Lebo keď nám niekto neberie telefón, čo keď práve má pracovnú schôdzku alebo celodennú poradu? Čo keď email prišiel do spamu alebo reklamy a čo keď naozaj ten druhý nedokáže ovplyvniť to, čo sa deje?

Robím chyby, robím ich veľmi veľa. Žiadnu nerobím náročky, nikomu nechcem zle. Keď ma niekto naštve, tak mu neželám nič zlé, len nechcem, aby sedel pri mojom stole. Každá chyba je zaplatené školné, ktoré je súčasť našich ciest. Takmer každá sa dá odstrániť. Ó a áno, aby som nezabudol, za všetko naozaj môžem ja, veď mám kľúče od miešačky, ale iba od tej svojej.

Telefón

12. máj 2021 Cesta poznania - Všetko

Poznáme ten pocit, keď zvoní telefón a hneď, keď môžeme, odpovieme. Potom je tu druhý pocit, keď niekto aj volal, ale my nevieme, že volal. Poďme sa baviť o strachu z nepoznaného, o domýšľaní, netrpezlivosti a ľahkom vzdávaní.

Ak je náš pracovný nástroj mobilný telefón, tak je dosť možné, že máme telefonátov o niečo viac. Často sa deje, že mi vravia ľudia, ako sa nevedia ku mne dovolať. Je to preto, lebo keď vytáčam číslo a ešte nezvoní a v tom okamih mi volá niekto druhý, sieť ho automaticky zruší a mne neukáže, kto volal. Nie som jediný, tento fenomén je rozsiahli.

Snažím sa vysvetľovať, ak sa niekto so mnou nevie spojiť, tak nech pošle SMS: „Ahoj, prosím, zavolaj mi, nevieme sa skontaktovať.” Vždy zavolám hneď, ako budem môcť. Cez víkend neberiem, aj tak sa nič nevyrieši. Keď horí, tak na to tu máme hasičov a ak náhodou je ohrozený život, na to sú záchranári. O tom, ako nám uľahčuje životy, môžeme viesť debaty celé desiatky hodín. Mne sa páči názor, nech si každý vyberie to, čo sa každému páči.

V prvom rade je telefón prostriedok na spojenie so svetom a na uľahčenie komunikácie, ale často aj prvá prekážka, ktorú máme prekonať. Teraz vôbec nemyslím, ak nám niekto neberie telefón, tak máme tisíckrát za sebou ihneď volať. Skôr narážam na to, že ak nám niekto nezoberie telefón doobeda, tak je slušné zavolať poobede ešte raz. Lebo nie vždy si my alebo ten na druhej strane všimne zmeškaný hovor či správu.

Náročky článok začal o telefonovaní, nakoľko mojou úlohou je komunikovať s mojim okolím a aktívne sa zoznamovať s novými ľuďmi. Najčastejší spôsob je telefón a druhý sú osobné schôdzky, ale o tom inokedy. Žijeme dnes v dobe, keď uvidíme na displeji nášho telefónu neznáme číslo, tak nie každý z nás ho ochotne aj príjme. Je to prirodzené, myslíme si, že zas nejaká otravná reklama, predaj, prieskum či niečo neznáme. Strach z nepoznaného je čím ďalej väčší a na telefóne ho vieme vyriešiť nereagovaním.

Najčastejšie, keď začínam komunikáciu cez telefón, musím prejsť prvou prekážkou a to je zvyčajne ignoráciou, resp. nereagovanie na telefonát či správu. Druhá prekážka je naše obľúbené: „Ďakujem, nemám záujem.” Áno, je ťažké mne ako neznámemu človeku ukecať toho na druhej strane, aby sa stretol a vypočul si návrh spolupráce. Nie každé odmietnutie je osobné, možno ten druhý nemal svoj deň, niečo sa stalo a ja som to schytal. Najťažšie boli začiatky, samozrejme aj dnes každé nie bolí, len nie každé nie je aj stratou.

Telefonovanie, hlavne to pracovné, je skvelá škola na budovanie základných, ale aj pokročilých komunikačných zručností. Mnoho veľkých obchodov sa uskutočňuje cez telefonáty, budujú sa vzťahy, odstraňujú napätia, ale aj sa veci vedia poriadne zamotať. Trpezlivosť a pokúsenie sa prekonať prekážky a niekoľko tisíc pokusov urobia z nás profíkov (nie mudrlantov).

Často sú pred nami v živote rôzne banálne úlohy, ktoré nie je pre každého ľahké zvládnuť. Niekedy malé veci ovplyvňujú tie veľké, inokedy len robíme z komára somára. Život je záhada a keď sa nikam nepohneme, podľa všetkého zostaneme na tom istom mieste. Vlastne, čo keď neznáme číslo, ktoré nám práve volá je kuriér? Netvrdím, že telefonovanie je najdôležitejšia vlastnosť, bez ktorej by sme nevedeli existovať. Tvrdím, že je dobré ovládať komunikáciu cez telefón. Prečo vlastne o nej píšem? Lebo možno stačí jeden dobrý telefonát a náš život sa môže zmeniť na poznanie. Príležitosti sú okolo nás všade, len trvá roky pokiaľ ich rozoznáme.

Nové miesta

5. máj 2021 Cesta poznania - Všetko

V živote každého z nás niekedy nastane čas, keď pre nejaký dôvod jednoducho opustíme miesta, ľudí, okolie, svoje vychodené chodníčky. Či ide o školu, prácu, partnerov či nové príležitosti. Samozrejme nemôžeme zabúdať ani na tých z nás, ktorí máme príležitosti doma pod nosom. Tam sa opúšťa miesto trochu ťažšie a niekedy aj zbytočne.

Istým spôsobom svoje obydlia opúšťame už od skorého detstva, aj keď len čiastočne navštevovaním jaslí, škôlok, škôl, brigád, prázdnin u starých rodičov, príbuzných či tábory, a pod. Nie je nič lepšie, ako od mladého veku spoznávať miesta, ktoré poznáme menej, alebo kde si nie sme takí istí. Čím skôr začneme, vytvoríme si rôzne návyky, potom si skôr zvykneme na nové prostredia. Teda tak by to malo byť. Nie vždy nové miesta, ľudia, príležitosti musia znamenať lepšie. To sa zisťuje buď časom alebo tak, že vyskúšame nové.

Veľakrát som bol v situáciách, keď som pokašľal vzťah, príležitosti či svoje miesto v novom okolí. Myslel som si, že za to môže ten druhý. Vytvoril som si príbeh, ako ten druhý je zlý a ja som spokojne kráčal ďalej. Lenže našťastie som stretol niekoho, kto mi ukázal druhú stranu mince. Ten niekto som bol ja, pre nejaký dôvod prišli ku mne ľudia, názory, prednášky, knihy, ktoré poukázali na to, čo pred tým nebolo vidieť. To bolo, že každá situácia má dve strany pohľadu. Jedna je moja a druhá toho na opačnej strane.

Robíme chyby, nesprávne rozhodnutia, nechávame sa unášať neskrotenými emóciami. Každý z nás by vedel o svojich prešľapoch napísať román. Lenže karty na stôl, ak by sme ich nespravili, tak je viac ako možné, že by sme nevedeli to, čo vieme dnes. Či nás mrzia alebo nie, minulosť späť nevrátime. Musíme jednoznačne kráčať ďalej, aj keď možno s pocitom, že vždy sa pritrafí niečo, čo nespracujeme tak, ako by sme mali.

Všetko, čo robíme, hovorí o nás, akými sme ľuďmi, na druhej strane vďaka tomu, čo robíme, dostávame lekcie, skúsenosti, pohľady, ale aj možnosti. Vieme naozaj viac ako si myslíme, no nie vždy vieme ovplyvniť to, čo sa deje nám. Všetko, čo je okolo nás má svoje á aj bé, či náš, verzus pohľad toho druhého. Možno aj preto by malo byť dôležité si sám so sebou ujasniť, čo chceme od seba, čo som ochotný prijať, s kým chcem tráviť čas, od koho sa chcem inšpirovať, koho chcem mať vedľa seba. Možno nie všetko, ale aspoň akúsi filozofiu z toho.

Mne bol umožnený náhľad cez kľúčovú dierku do sveta, v ktorom chcem žiť. Na prvý pohľad rozprávka a na druhý dnes vôbec nič nenasvedčuje tomu, že by som sa tam čo i len na chvíľu ocitol. Absolútne netuším, čo bude zajtra, možnosti sú len dve, s tým idem do všetkého, čo robím, žijem, budujem. Máme svoje možnosti, nie vždy si ich uvedomujeme, je to zvláštne, ale potrebujeme nestranných ľudí, aby nám ich pripomínali. Pre mňa nie je nič horšie ako zostať celý čas na tých istých miestach, len nejako sa pretĺcť.

Nie som ochotný tráviť čas s kýmkoľvek, kto mi povie čo i len raz, že tak toto je tvoja chyba. Chcem tráviť čas s tým, kto mi povie: „Pozri, nabudúce to urobíme lepšie.“ Obviňovaním nič nevyriešime, práve naopak, len vznikne zbytočná medzera, ktorá sa ťažko zapĺňa. Veď schválne skúsme pomôcť tanieru s pádom na zem a vyčistiť mu žalúdok s otázkou prečo spadol. Čo sa asi tak stane? Nezlepí sa sám dokopy, ani už druhýkrát nezopakuje pád, resp. iba ak tak do koša.

Netuším, či je lepšie ostať doma alebo riskovať a za každú cenu zažívať nové. Odpovede na podobné otázky si každý nosíme so sebou. No mám taký pocit, ak chceme niečo “veľké” v živote dosiahnuť, pravdepodobne budeme musieť odísť ( samozrejme sú aj výnimky). Nie vždy vieme ovplyvniť, aby sme sa dostali k novým príležitostiam, ľuďom, okoliu, preto je život taká záhada. Čo ovplyvniť vieme, sú možno bezvýznamné maličkosti, ktoré nás skôr alebo neskôr prinesú k niečomu a to niečo môže mať na náš život veľmi veľký vplyv. Aj preto sa snažím nezatvárať dvere pred druhými či neobchádzať príležitosti. Nie všetko je pre mňa a tak isto nie ja sa hodím ku všetkému.

Nikdy sa tak nebudeme cítiť

28. apríl 2021 Cesta poznania - Všetko

Počúvam inšpiračné video, ako každé pracovné ráno. Pani vo videu hovorí, že je úplne jedno, či úlohu, ktorú máme pred sebou urobíme dnes alebo zajtra. Je veľmi veľká šanca, že sa aj tak nikdy nebudeme cítiť tak, ako keby práve teraz bola správna chvíľa vyhrnúť rukávy a vykonať danú úlohu. Keď počúvam ďalších, tak tí zas vravia o tom, ako by sme si sami sebe mali dovoliť byť raz začas flákačmi. Myslia to tak, že to, čo máme urobiť zajtra, urobme dnes a zajtra nám ostane viacej času. Zaujímavé pohľady pre mňa.

Podobné myšlienky sa ku mne dostávajú pravidelne. Sú všade okolo, mne ako zdroj slúžia zahraničné on-line prednášky. Vzdelanie akoukoľvek formou je naozaj dôležité. Hlavne, keď ho čím skôr vyskúšame v praxi. Som naozaj veľkým fanúšikom kombinácií určitého množstva teórie a o niečo viac praktického trénovania. Aj keď v tomto období každému hovorím, ako obkukávam od konkrétnych ľudí vedomosti, pohľady, skúsenosti, taktiež počúvam to, čo hovoria a čo robia. Lenže tak, ako naberám teóriu, aj aplikujem veci tam vonku, aj keď sa to nie vždy tak zdá.

Netuším, ako to majú iní, no za seba môžem povedať, mám svoje ciele, plány a asi aj tuším, čo chcem od života. Dnes sa to všetko samozrejme zdá ako neuskutočniteľný rozprávkový sen či úplne uletený pohľad z reality. Tak isto verím, kto vysoko mieri, ďaleko dostrelí a keď nie, aspoň som skúsil.

Ak je niečo, čo neznášam, tak to je pocit ľútosti, horkosti a nahnevanosti na seba samého, že niečo neurobím, ako chcem. Pamätám si, v priebehu mojich ciest som sa dostal do situácii, kde som sa mal aspoň prihlásiť a nie nechať odplávať príležitosť pomedzi prsty. Rozhodnutia, ktoré robíme dennodenne rozhodujú o našej budúcnosti, možno viac, ako sa tvária na prvé pohľady.

Samozrejme, každý z nás robí dobré, ale aj také rozhodnutia, ktoré nie vždy prinesú vytúžený výsledok. Môžeme si nadávať, že je to strata času, máme smolu, nie sme tí vyvolení a pod. Čo keď to je naopak. Život je záhada a to, či tomu veríme alebo nie, sa čím ďalej viac potvrdzuje. Už Steve Jobs povedal, že pomyselné bodky z našich ciest, ktoré sme prešli je možné spojiť len spätne a nikdy nie dopredu.

Našimi najväčšími nepriateľmi sme my sami. Môžeme mať najlepšie nástroje, myseľ, dary, talenty, odolnosť, zmysly, ale ak ich raz nebudeme vedieť správne používať, to naše najsilnejšie nás samých zničí. Určite poznáme všetci domýšľanie, precitlivenosť, egoizmus, chladnosť, lenivosť a mnohé iné. V každom z nás je niečo dobré a tak trochu aj to zlé. Záleží, kto v nás čo prebudí alebo či sme sa dobre najedli, vyspali.

Keď rokujem v práci, dávam na svoj vnútorný hlas, pocit v bruchu, ale aj skúsenosti. Chcem sa obklopovať ľuďmi, kde cítim, že môžeme potiahnuť jeden druhého. Nie vždy je to možné, často sme ovplyvňovaný rozdielnymi životnými okolnosťami, nevhodným načasovaním alebo chýba ten správny pocit. Chcem vedieť o tom pocite čo najviac. Aj preto píšem tento článok, ako pripomenutie o ňom. Niekto mi povedal o dôležitosti dokumentovania toho, čo robíme, myšlienok, zážitkov, príbehov, keď už pre nič iné, tak sa vyrozprávame. Taktiež naša budúcnosť nám poďakuje.

Život je úplne jednoduchý, skladá sa z milión maličkostí a tie nám ho komplikujú. Veľmi veľké množstvo toho, čo sa deje okolo nás nevieme ovplyvniť a niekedy nebudeme vedieť ovplyvniť ani samých seba. Pretože nebudeme cítiť, že je ten správny čas, pocit, atmosféra, nastavenie hviezd. Vlastné pocity nás ničia a ak im neporozumieme, stávajú sa našimi nepriateľmi. Preto je dobré raz za čas sa opýtať, či to, čo cítime je naozaj pravda. Nie vždy platí, čím viac vieme, tým je to lepšie. Tak isto platí, že ak niečo necítime, nemusí to byť pre nás hneď zlé.

Hlad

21. apríl 2021 Cesta poznania - Všetko

Neznášam otázku, ako sa mám. Keď ju dostanem a som najedený, tak odpoviem ako po dobrom jedle, keď nie, tak som hladný. Často, keď odpovedám, že som hladný, nemyslím tým hlad po jedle. Nevysvetľujem, aj tak to nikoho nezaujíma. Všetci mi aj tak hovoria, aby som sa najedol. Hovorí sa, že hlad patri medzi najlepších učiteľov. Možno je na tom niečo pravda. Hladný som skoro stále, a to nielen po jedle.

U nás v práci sa každú chvíľu menia maličkosti. Na jednej strane zabehneme systémy, no za krátky čas niečo musíme upravovať. Asi je to všade. Menia sa pravidlá, podmienky, doba, sem-tam príde nejaká turbulencia.

Práca je pre mňa spôsob, ako napredovať v živote ďalej. Snažím sa obklopovať ľuďmi, ktorí vedia o mnoho viac ako ja. Dostávam od nich pracovné úlohy, ktoré nie vždy je možné ľahko splniť. Vybral som si sám to, čo robím, takže nemôžem na nikoho nadávať. Začínam rozumieť dôležitým maličkostiam, ako vedieť kedy vyhrnúť rukávy, kedy pritlačiť, kedy uvoľniť a samozrejme, kedy treba oddych.

Akosi taktiež rozumiem, že nie je možné v živote vedieť všetko. Preto sa snažím uspieť v jednej veci. Často dávam najavo okoliu, že nie všetko máme vedieť, dôležité je poznať toho, kto to vie. Možno sa mýlim a je dobré mať rozhľad, lenže nemám chuť vedieť všetko.

Pred pár dňami na jednej z porád som dostal otázku, čo chcem od života. Povedal som, že chcem skúsiť čo najviac. Asi nemám predpoklady stať sa majstrom sveta v krasokorčuľovaní. Lenže je tu mnoho iných oblastí, v ktorých je priestor.

Často som len zvedavý, hladný zažiť, skúsiť, vytvoriť, urobiť, pokaziť, nastaviť, zvíťaziť. Hlad je pre mňa najlepší motivátor, k lepším zajtrajškom, ešte lepším po zajtrajškom. Vlastne často sa stačí naozaj opýtať, prihlásiť, drgnúť, zakašlať či zobrať sa a urobiť to. Veď každé veľké víťazstvá sa rodia z malých. Tým predchádzajú malé, ale aj veľké prehry, zaváhania či zablúdenia.

Je ľahké byť najedený, keď máme plnú chladničku. Je ľahké cítiť sa spokojný, keď život nám dáva všetko, po čom túžime. Vlastne, ani nemusí byť. My ľudia sme zvláštni. Nie vždy si vážime to, čo máme. To začneme zvyčajne až keď sa niečo pokazí.

Možno je všetko o milión maličkostiach a hlad je jedna z nich. Mať hlad a chuť na lepšie zajtrajšky by mohol byť jeden z kľúčov spúšťania nášho napredovania, pohybovania. Bez pohybu sa nedostaneme na miesta, o ktorých snívame, tužíme. Možno šťastnou náhodou nám niekto zavolá a povie, že sme niečo vyhrali. Lenže pred každou výhrou sa musíme niekde zaregistrovať, aby nás vyžrebovali.

Mentor

14. apríl 2021 Cesta poznania - Všetko

„Urobme toľko dobrých rozhodnutí, aby prevýšili tie zlé. Nezabudnite na to hlavne tam vonku pán Boťanský.” Asi takto nejako končil telefonát s pani, ktorá ma odžitých asi tisíc životov, milióny skúseností a pokašľaných rozhodnutí na niekoľko desiatok rokov dopredu.

Viackrát som už písal o motivácií, ktorá ma poháňa vpred, tak isto o inšpirácií. Tej sa venujem veľmi veľa. Učím sa od ľudí, ktorí sú odo mňa tisícky svetelných rokov vpred a zároveň si všímam tých, ktorí stoja na mieste. Mnoho ľudí má neskutočný talent, v niečom sú dobrí. Namiesto, aby trénovali a pokúšali, robia niečo úplne iné a fňukajú, keby bolo keby. Táto skupina ľudí sú moja najväčšia inšpirácia. Pretože aj ja môžem byť jeden z nich. Stačí, ak sa prestanem učiť, pokúšať, vyhnem sa bolestivým tréningom, risku, vymením zvedavosť za najnebezpečnejšie slovné spojenie: veď ja viem.

Cítim sa ako veľké dieťa vo svete, do ktorého ako keby nezapadám, nepatrím, ale mám ním prejsť pre zatiaľ neznámy dôvod. Ľudia, ktorých vnímam ma nabádajú, aby som pokračoval v ceste, bol trpezlivý a naďalej sa pokúšal. Nie som najlepší obchodník, ani ním nechcem byť. Takmer vo všetkých životných oblastiach prepadám. Vlastne, ak sa ma niekto opýta, v čom som dobrý, tak ešte som na to neprišiel. Možno si niečo všímam, sem-tam dokážem počuť vnútorný hlas, inokedy naberám odvahu vyhrnúť si rukávy.

Mám chuť niečo dosiahnuť, no bez poznania, snívania, práce a vedomosti to je všetko náhoda či šťastie. Aj keď tie patria k životu. Najcennejšie poznatky získavame vlastnými chybami alebo od druhých, ktorí prešli podobnými cestami. Čim ďalej viac prikladám obrovskú silu ľuďom, ktorí sú okolo mňa, teda s kým trávim čas, od koho obkukávam postoje, filozofiu, životnú silu, prístup, robenie rozhodnutí, správanie, komunikáciu, trpezlivosť. Ján Werich povedal: „Mať rád ľudí a milovať ľudí, to je to celé tajomstvo a jediný recept na šťastie.” Byť šťastný je dôležitý stav bytia, v ktorom sa skvele tvorí, žije, buduje, napreduje, dosahuje. Veď schválne, keď sa cítime dobre, dokážeme zdolať aj tie najväčšie výzvy na svete.

V práci zažívam mnoho náročných situácií, stačí ak neodpovedám pol dňa na telefonáty a hneď sú nepríjemné reakcie na svete. Málo sa stretnem s porozumením, že by som mohol mať poradu, rokovanie alebo sa venujem klientom a naozaj sa nepatrí telefonovať. Nemám rád vypäté situácie, veľmi ťažko sa pri nich robí, nielen že sa musím viac obracať, ale aj viac sa narába s emóciami ako s prácou.

Je dôležité ich vyskúšať, pokašlať, zažiť víťazstvá, ale aj prehry. No nie je dobré ich vyhľadávať, či zbytočne vyvolávať. Aj keď sem-tam sa tlakom vyriešia veci rýchlejšie a menej bolestnejšie. Jeden chalan od nás hovorí, že rez sa musí rezať rýchlo, tak či tak budeme zlí, len tí druhí si rýchlejšie zvyknú.

O skúšaní, všímaní a učení od druhých píšem veľa, nakoľko je dôležité pripomínať si, že okolo nás sú ľudia, ktorí majú niekoľko desiatok rokov viac skúseností ako my menej skúsení. Nikdy nie sme sami. Nemáme tie najväčšie problémy. Každý z nás má na svojom stole nejakú prekážku, aj vďaka ktorej si namýšľame všeličo možné, len nie to, čo by sme mali.

Možno mám naozaj šťastie, že som nabral odvahu a vyšiel zo svojej ulity do neznámeho sveta a aktívne vyhľadávam ľudí, od ktorých naberám skúsenosti. Všetko niečo stojí, no nie všetko je možné kúpiť finančnými prostriedkami. Riadim sa vnútorným hlasom, vždy sa pokúšam a potom tomu nechám voľný priebeh a ak máme byť spolu, tak budeme a keď nie, nezavadzajme si a nerobme si zle. Miesta je tu dosť pre všetkých.

Učím sa mať rád druhých, vnímať, no nie každého si beriem k srdcu. Mám rád pohyb, tvorenie, budovanie, dobrú náladu, úsmev a byť lepším človekom, akým som bol včera. Nemám v blízkom okolí ľudí, čo ležia celé dni na gauči a sťažujú sa, ako ich bolí brucho, lebo sa opäť prejedli. Nemáme spoločné cesty, nechcem im zavadzať. Viem, čo chcem a to ma poháňa vpred, aj keď nie každý deň mám chuť ísť vpred.

Život okolo nás je neskutočne jednoduchý, no tak komplikovaný, že potrebujeme okolo seba návody, odborníkov, aby sme vedeli ako naň. Netvrdím, že existuje len jedna cesta, práve naopak, je ich neskutočné množstvo. Čo tvrdím, že spojiť sa so skúsenejšími má mnoho životných výhod, šetrí čas a k tomu vieme ísť rýchlejšie ďalej. Aj keď sa to možno na prvý pohľad nebude zdať, zajtrajšok aj tak nepríde skôr, ten si budeme musieť poctivo odmakať. Niekedy to zoberie dva roky, inokedy desať. Veď vlastne stačí urobiť jedno skvelé rozhodnutie, ktoré prevýši všetky tie ostatné.

Lev

7. apríl 2021 Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Čím ďalej tým viac neznášam zadávanie cieľov. Lenže tak isto zisťujem ich dôležitosť. Nemyslím si, že sú dôležité ako kyslík na dýchanie. Niekedy je dobré poznať cieľ, inokedy cestu. K tomu z času na čas je ešte lepšie nechať sa unášať neznámom či záhadou.

Bol piatok, cítil som únavu po celodennom pracovnom dni s lopatou. Sem-tam sa dostane taký nástroj aj ku mne. Je to skvelé, nakoľko vnímam prácu aj z druhej strany a ešte sa niečo aj priučím. Ako som behal zákutiami, jarným chotárom mi napadlo, že by som mohol ísť pozrieť leva. Nikdy som pri ňom nebol, pôjdem na nové miesto a možno zabehnem o nejaký ten kilometer navyše.

Myšlienka sa mi zapáčila, sľúbil som si, že do dvoch, troch týždňov pôjdem. Viac nemalo zmysel debatovať o levovi. V sobotu ráno bolo na pláne zabehnúť ranných šesť a opäť práca s lopatou, pracovné schôdzky a futbal. Bol to náročný, no aktívny deň. Zaspal som skoro.

V nedeľu ráno sa prebúdzam s tým, že dnes je ideálny deň na beh k levovi. Zoberiem si dve fľaše vody a o pol ôsmej ráno vyrážam. Nedeľný beh je určený na vyklusávanie po celotýždennej makačke. Tento raz bol odlišný. Cítil som vzrušenie, radosť a dokonca žiadnu únavu. Prvé kilometre boli cez známe miesta, tri kopce a potom to prišlo. Jedno poorané pole bez koľají, neskôr asfaltová cesta a hneď po nej dlhá poľná. Okrem behu cez pole šiel beh ľahko. Len kúsok pred cieľom prišla panika, či ten lev je naozaj tam, kde by mal byť. Nakoľko sa zdalo, že bol o čo si ďalej, ako som si myslel. Prvé stretnutie bolo krátke. Keďže vôbec som necítil únavu, ani žiadne kŕče, šiel som späť. Fotka, video, krátky oddych a obrovská radosť zo splneného cieľa. Malé občerstvenie, pohľad na cestu na miesta odkiaľ som prišiel, opäť pocity radosti.

Cesta naspäť bola príjemná, okrem toho poľa a troch náročnejších stúpaní. Ku koncu prišli pocity jemnej bolesti či náznaky kŕčov, ale to už pri dlhých behoch tak je. Pocity šťastia ma neupúšťali počas celej cesty späť. Iba pri vyzúvaní topánok bolesť bola o čo si väčšia. Ešteže studená sprcha robí zázraky.

Nemeriam si behy. Zhruba tuším, koľko som prešiel. Mám jednotlivé trate plus, mínus odhadnuté. Po sprche mi to však nedalo. Našiel som mapku, kde je možné merať vzdialenosti. Cítil som, že beh bol blízko tridsiatky a zvedavosť bola veľká.

Dvadsaťsedem odbehnutých nedeľných kilometrov. Bez väčších ťažkostí, so super fotkou a asi aj s videom. Samozrejme, veľká vďaka patrí aj niekoľkoročnej príprave, skorým ránam, zimným behom, regenerácií, dvom rezňom zo soboty a iným výživovým doplnkom.

Nedeľný beh mi urobil obrovskú radosť. Ani nie tak tie kilometre, ako skôr to, že v piatok krátke pomyslenie, ako by som mohol spraviť niečo navyše a v nedeľu odfajknuté. Páčila sa mi ľahkosť dosiahnutia cieľa, aj keď boli chvíľkové nepríjemnosti, ako pole bez cesty, strach z nepoznaného, či čo keď to nedám a vybijú sa mi baterky.

Pamätám si na situácie, ktoré som plánoval do posledného detailu a nestali sa. Tak isto boli okolnosti, o ktorých sa nesnívalo ani v najlepších snoch a stali sa. Tiež viem o cieľoch, ktoré som neskutočne chcel, aby sa stali skutočnosťou, aj som niečo okolo nich robil v niektorých prípadoch aj dlhšie, aj tie sa mi nepodarilo dosiahnuť. Pravda je taká, ak pozerám do svojej tajnej knihy snov a cieľov, tak moja úspešnosť je úplne mizivá. To sa môžeme baviť o jednoduchých, ale aj o niečo náročnejších.

Pred časom sa ku mne dostala myšlienka o malých každodenných víťazstvách. Ich dôležitosť spočíva, že každý deň sa máme pokúsiť ich dosiahnuť čo najviac. Počíta sa aj darovaný úsmev, aj keď sa naň práve necítime, podržané dvere či nemeškanie na schôdzku. Verím, že všetky víťazstvá sa najskôr rodia v hlave, v bruchu či v iných častiach tela. Taktiež na podvedomé ovplyvňovanie, či priloženie rúk k dielu.

Vlastne jednoduchosť, ľahkosť zadania sa potvrdila aj pri behu k levovi. Krátke a rýchle stanovenie, odloženie na čas na vedľajšiu koľaj a následne pri prvej príležitosti splnené. Beh ma učí, že ak sa mu pravidelne venujem, prekonávam sa, odmení ma. Samozrejme, sú dni, keď nevládzem a najradšej by som hodil všetko za hlavu. Lenže vďaka behaniu začalo aj moje trénovanie s fotením, natáčaním videí, donútil ma správne jesť, ráno skôr vstávať. Priučil ma k disciplíne, k čisteniu hlavy, v neposlednom rade poukázal na dôležitosť byť v pohybe. Beriem ho ako tréning, no nielen športový, ale aj mentálny, ktorý využívam v iných oblastiach.

Neverím, že každý cieľ sa splní. O čom som presvedčený je dôležitosť vytvorenie návykov na pokúsenie sa, vybudovanie disciplíny a odvahy na vyhrnutie rukávov, teda vydať sa na cestu. Je úplne prirodzené, že sa sklameme, popálime, niečo rozbijeme, lenže ak sa o nič nepokúsime, nič sa nestane. Áno, budú situácie, kde bude bezpečnejšie prečkať v bunkri, no bude viac takých, kde bude treba niečo urobiť. Možno nikdy nebude ten správny čas, no určite sa nájde chvíľa na vytvorenie príležitosti. Keď nie, aspoň sme skúsili.

Nespravodlivá výhoda

31. marec 2021 Cesta poznania - Všetko

Neznášam sa baviť o prostriedkoch a ani o výsledkoch. Tie sú síce potrebné na cesty, po ktorých sa hýbeme, no cieľ je jasne stanovený a verím, že sa približujeme k nemu. Dnes zbieram skúsenosti a naberám odvahu. Stále sa cítim ako kinderko, ktoré len začína objavovať možnosti v práci, ale aj mimo nej. Verím, že ak sa stanem najlepším, tak prídu odmeny a ďalšie výhody.

Náročky píšem v množnom čísle pretože okolo mňa je tím, ktorý ťahám so sebou. Mám rád prácu v kolektíve, no tak isto potrebujem byť chvíľku sám. Je to dôležitý čas na upokojenie mysle, vybitie zlosti, chýb, nesprávnych rozhodnutí, ale aj na tvorbu ďalších krokov.

To, čo je okolo mňa rozdeľujem na dve časti. Prvá je to, čo tvorím a druhá je šport. Obe sú mimoriadne dôležitou súčasťou toho, čo je. Dnes je veľmi ťažké si predstaviť jedno bez druhého. Popri práci píšem blog, nahrávam videá a dokumentujem to, čo sa deje okolo mňa. Filozofia je stať sa najlepším, akým sa môžem stať. Chce to veľa odhodlania, disciplíny, tréningov, usilovnej práce a možno trochu pomyselného šťastia.

Šport mi ukazuje fyzickú, ale aj psychickú stránku tela. Som amatér a možno nemám žiadne predpoklady sa stať najlepším. Viem, že ak chcem vybehnúť kopec s najvyšším stúpaním, mal by som trénovať. Ak chcem, aby ma nebolel chrbát, či nemať veľké brucho, určite to bude chcieť viac, ako len utierať prach z činiek.

Obe oblasti majú mnoho podobných čŕt, v prvom rade spôsobujú bolesť, oberajú o čas, pýtajú si vždy viac, nútia ma ísť ďalej. Sem-tam dostanem drobnú odmenu, napríklad môžem si kupovať tie isté veľkosti oblečenia.

Samozrejme, ak sa podarí vybehnúť kopec či dosiahnuť obchodné rokovanie do úspešného konca, pocit šťastia sa dostaví, aj keď viem, že je predo mnou je ešte cesta. Po dobrom výkone sa vždy dostaví energia, ktorá poháňa vpred. Beriem ju ako nespravodlivú výhodu pre mňa, ak porovnám obdobie, keď som len pobehoval po svete a utieral som prach z počítača, činiek a nezmyselne mudroval o živote.

Tak ako prichádza pocit dobre vykonanej práce, sa dostavuje energia, keď namiesto dobrého výkonu príde sklamanie. Tie sa delia na dve podskupiny: prvá – môžeme podať najlepší výkon, aký sme len schopní a aj tak nemusíme dosiahnuť to, čo chceme. Druhá – pre nejaký dôvod nepodáme najlepší výkon a pokašleme úplne všetko. Dan Millman píše vo svojich knihách o tom, že život je z časti záhada. Asi to tak z veľkej časti aj je. Verím, že nech akokoľvek sa okolnosti z krátkodobého hľadiska javia, dejú sa pre niečo. Preto, aby sme sa zlepšili, zhorkli, ale možno aby sme inšpirovali okolie.

Nespravodlivú výhodu zažívame všetci, keď sa rozhodneme vykročiť k cestám, ktoré nás robia šťastnými z dlhodobého hľadiska. Aj keď tie krátkodobé majú svoje opodstatnenie, no zväčša sú len lákadlom, ktorému ak uveríme, môžeme zablúdiť.

Pocit šťastia dnes v našom modernom svete dostaneme kúpiť v lekárni, v predajni s autami, kabelkami, cestovnej kancelárií a mnohých iných. Či je tento pocit skutočný, to neviem, na to som príliš neskúsený. No začínam mať presvedčenie, že tie najskutočnejšie nespravodlivé výhody dostávame vtedy, ak vyhráme nad sebou samým. Zdolanie kopcov, zodvihnutie ťažkých činiek či dotiahnutie náročných rokovaní, či vytvorenie toho, čo sa pokúšame (samozrejme je ich omnoho viac) nám prinesie o mnoho viac ako dobrý pocit v bruchu.

Každého z nás napĺňa niečo iné a zároveň to isté. Mám rád, keď sa snažíme, skúšame, sem-tam trafíme vedľa. Tak isto sa mi páči, keď si jeden druhému pomáhame. Či ide o srdiečko na sieti, dať prednosť na križovatke, pridržanie dverí, či darovanie úsmevu. Máme mnoho možností, nemusíme behať, pozerať sa na činky či rokovať, vybrať si môžeme z čohokoľvek. Tak isto nemusíme skúsiť všetko. Veď vlastne ten život je tak trochu záhada.

Monster

24. marec 2021 Cesta poznania - Všetko

Keď si kúpime domáceho miláčika a moc s ním nebudeme trénovať, tak je viac ako možné, že sa z neho stane neovládateľná domáca záťaž. Taktiež naopak, ak si zabezpečíme nejakého lenivca, podľa všetkého bude ešte lenivejší.

Dostal som správu: „Michal, ďakujem.” Mám to šťastie, že okolo mňa je kopa parádnych ľudí. Takže takéto správy dostávam pravidelne. Aj preto som tej správe neprikladal dôležitosť. Bolo v nej: „Človeče, pozorujem ťa už nejaký ten piatok a vďaka tebe som sa dal na šport, teda pohyb. Cítim sa skvelo. Michal, ďakujem.”

Uff, super. Každá jedna takáto správa ma poteší. Priznám sa, že tak isto sa inšpirujem ľuďmi. Nielen tým, čo si myslia, robia, ale aj žijú. Často sa spolu s nimi bavím nielen o práci, ale aj o tom, akým človek sa stať, byť, čo tvoriť, zažiť a o čo sa pokúsiť.

Mňa nenakopávajú až tak ľudia, ktorí mi ukazujú, čo robiť. Skôr tí ľudia, ktorí by mohli robiť a nerobia. Často sa stretávam s ľuďmi a majú nadváhu, nedostatok motivácie, životnej sily, žijú z toho, čo dosiahli v minulosti. Ťahúňov na bránu mám okolo seba dvoch, troch. Tí sú pre mňa palivom, inšpiráciou. Každý jeden telefonát, schôdzka s nimi je pre mňa odmena. Sú pre mňa škola, vyzývajú ma na skúšky, dostávam od nich náročné úlohy. Mať takýchto ľudí vo svojich životoch je šťastie.

Každý z nás potrebuje inšpiráciu a usmernenia v živote. Ja tiež, k tomu chcem energiu, pohyb, vízie, skúšať a tvoriť. To je to, čo ma poháňa, vybudovať niečo viac ako včera, či vyjsť na pomyselný Olymp. Nezabudnem na vetičku: „Miško, ty môžeš všetko,” keď som sa pýtal, či by som mohol aj ja.

Netvrdím, že každý máme behať, pozerať sa na činky, čľapotať sa v studenej vode, pretŕčať sa vo videách, fotkách a predávať niečo. Každý z nás by mal robiť to, v čom vidí význam, potešenie a možno pomôcť robiť svet lepším miestom.

Každý z nás je v niečom dobrý. Jeden to neprizná, lebo nemá odvahu, druhý sa bojí, čo mu povie okolie, tretí nechce vyzerať ako začiatočník pred svetom, štvrtý sa bojí kritiky , piaty stále voľačo vylepšuje a nemá čas začať. No a jeden z desiatich začne napriek všetkému.

Učíme sa dvomi spôsobmi teóriou a tým, že to robíme. Vo všeobecnosti je ideálna kombinácia oboch správnym pomerom. Každému funguje niečo iné. Učenie má mimoriadne pozitívny vplyv na to, čo robíme. Ak raz prestaneme s učením, začneme ochabovať, zastaneme na mieste.

Aj preto je viac ako dobré každý deň trochu vnímať informácie, ale len tie, ktoré sú priamo spojené s tým, čo robíme. Nikdy nedokážeme pochopiť všetko, čo sa deje okolo nás, no čo dokážeme, je stať sa profesionálom v tom, čo robíme.

Čo je to ten monster? Podľa mňa by to mala byť istá časť v nás, ktorá je výnimočná niečím. Ak ju nevieme ovládať, spôsobí veľmi veľa škody. Ak sa ju naučíme ovládať a skrotíme ju, staneme sa majstrom v tej danej oblasti, ktorú trénujeme.

Oddanosť a odhodlanosť priniesť možnosti do našej reality

17. marec 2021 Cesta poznania - Všetko

Ahoj Michal, počuj, mám pre teba prácu. Je to super, budeme ťa motivovať, aby si ju urobil čo najlepšie. Prvý pondelok v mesiaci a jeden z mojich známych cez pol Slovenska sa takto ozval. Samozrejme, že ponuku som ani len nevypočul a bavili sme sa o tom, čo je nové u nás oboch.

Neznášam motiváciu prostriedkami, tie automaticky prichádzajú, keď niečo vytvoríme, doklepneme. Motivácia pre mňa, aby som vykonal prácu, je niečo vybudovať, ovplyvňovať, dosiahnuť, posunúť sa v kariérnom rebríčku vyššie a samozrejme zanechať odkaz pre nové generácie, ale aj včerajšieho seba. To ostatné okolo je súčasť práce.

Keď som začínal, vnímal som veci odlišne ako dnes. Bol som netrpezlivý, nerozumel som, že veci do seba zapadajú, nadväzujú, vytvárajú, snívajú. Videl som zárobok ako jeden z hlavných motivátorov môjho sveta a práce, ktorú som robil. Trpezlivosť, usilovnosť, snaha, vytrvalosť mi nič nehovorili. Všetko som chcel hneď, byť všade, mať čo najširší záber a všetko vedieť. Neveril som, že sa niečo nedá, to mi síce zostalo doteraz. Mnohé postoje sú našťastie minulosťou. Odišli s ľuďmi, odmakanou prácou, chybami.

Dnes viem, čo chcem od života a od seba. Ten zvyšok ovplyvniť neviem. Možno tuším, ako zaujať, nablázniť, ukázať môj pohľad. Rozumiem, že nedokážem vedieť a pokryť všetko. Preto spolupracujem s tímom ľudí, ktorí sú výborní v tom, čo robia a dopĺňame sa. Jasné, že vždy sa niečo pokašle, inokedy uchráni. Veď ako by sme napredovali, ak by bolo všetko stopercentne jasné hneď?

Stať sa odborníkom na určitú oblasť, pokúsiť sa byť najlepší, akým môžem byť mi pomohlo a neustále pomáha okolie. Bez ľudí naokolo by som bol priemerný, možno úplne bezvýznamný predajca niečoho. Samozrejme, nemôžem zabudnúť na seba. Môžeme dostať tie najlepšie príležitosti, rady, pohľady, ale aj návody. No my sme tí, ktorí rozhodnú, či s tým niečo spravíme.

Každodenná tvorba, skúšanie, čmáranie, omyly posúvajú, ale aj vracajú spať. Netuším, či sa má žiť život podľa krokov k valčíku alebo k cha-cha. Pre mňa je to zbytočná informácia. Čo tuším, že nie je treba skúsiť všetko. Všetko, čo robím, dopĺňa to, čo žijem. Moje vedľajšie projekty sú súčasťou práce a opačne. Naberám od nich nielen cenné skúsenosti, poznatky, ale aj pracovne návyky.

Bolesť, chyby a pokusy sú povinnou výbavou aj keď sa rozhodneme najlepšie, ako vieme, niekde po ceste nás stretnú. Nikto z nás sa im nevyhne. Budeme skúšaní alebo len tak nami bude zatrasené, či robíme to najlepšie, ako vieme. Nech to znie akokoľvek, som presvedčený o tom, že všetko sa deje pre nás. Aj keď nie vždy vidíme hneď priamu nadväznosť na ďalšie kroky.

Verím, že všetko sa začína a končí nami. Tvoríme srdcom, myšlienkami, bruchom, pocitmi, taktiež našimi činmi. Teda to si myslím ja (môžem sa mýliť). Každé víťazstvo sa rodí dvakrát, najskôr v nás a potom tam vonku. Vraj ťažšie to je v prvom prípade. Tu len maličkosť, mnoho ľudí ani len nezačne premýšľať, že by mohlo byť niečo inak. Bojíme sa neúspechu, strachu z pobabrania niečoho. Nech to funguje ako chce, strach je nepríjemná emócia, ten často zachráni život, ale na druhej strane vie život poriadne pobabrať.

Oddanosť a odhodlanosť voči sebe priniesť možnosti do našej reality majú obrovský vplyv na naše rozhodnutia, ale aj životy. Pochopenie sily našich rozhodnutí, disciplíny, vzťahu k tomu, čo chceme, je veľmi veľká šanca, že siahneme na tie najväčšie víťazstvá. Tam vonku či okolo nás je mnoho možností, ktoré nevnímame, či si myslíme, ako sú pre nás nedosiahnuteľné.

To, či vidíme situácie vonku odlišne z nás nerobí zlých ľudí. No robí z nás víťazov a porazených. S remízou sa odtiaľto neodchádza. Mojou úlohou je nájsť najvýhodnejšie riešenie v danej situácií a čo najlepšie sa rozhodnúť. No predtým by som si mal ujasniť, čo naozaj chcem, skamarátiť sa s disciplínou a vyhrnúť si rukávy.

Hovorí sa, že víťazi sú všetci tí, ktorým sa nepodarilo vyhrať a napriek tomu vyhrali. Tak isto sa hovorí o tom, že žijeme najlepšie, ako vieme. Ak by sme vedeli lepšie, robili a žili by sme lepšie. Dnes to možno nejde tak, ako keby sme chceli, to ale nemusí znamenať “nemožné”. Naša realita je pre nás všetko, čo vnímane v tej danej chvíli, zvyšok pre nás ako keby neexistoval. Môžeme vidieť pekne alebo tak, ako sa cítime. Jedno, čo si musíme odpovedať je to, čo si myslíme, že je okolo nás, či skutočne okolo nás aj je a je to, čo naozaj chceme aj žiť.

“To, čo si myslíme, že je realita, nie je realita, ale náš výklad k tomu, čo sa deje.” C. Jung.