Ďalší dôležitý deň v kalendári. Teda aspoň pre mňa. Pamätám si na deň, keď prišlo rozhodnutie, ako budem písať články na blog každú stredu. Mal som presný harmonogram na celý týždeň, streda večer bola jediná voľná v tom období.

Za obdobie pravidelného písania zatiaľ len raz hrozilo, že nenapíšem článok. Bolo to kvôli šarmantnej dáme. Nič sme spolu nemali, len takmer ohrozila moje bloggovanie, už ani neviem prečo. Ešte neskôr sa ďalší ľudia pokúsili o ohrozenie písania článkov. Zvyčajne to bolo v práci neskorými schôdzkami. Rekord zverejnenia článku bol večer o dvadsiatej druhej.

Písanie mi ukázalo niekoľko pohľadov na svet, ale aj seba. Najhlavnejší je vždy nápad, resp. téma, ktorej sa chcem venovať. Následne prichádza písanie, veľa písania. Potom sa zhrozím, aký neporiadok mám v hlave, ako bláznivo vidím okolnosti. Samozrejme, ako to celé nedáva zmysel a vôbec žiaden význam. Prichádza korektúra textu, úprava slovných spojení a končí to u človeka, ktorý sa zameriava na gramatiku. Prvé články šli von bez upravovania gramatiky, takže je viac ako možné, že je tam mnoho gramatických chýb.

Myslím, že mnohé texty sa dali napísať lepšie, viac rozviť, či čitateľa aktívnejšie zapojiť do príbehu. Lenže, veľmi ľahko sa rozpráva, teda píše dnes. S tým, ako píšem, sa menia moje pohľady, názory, vnímania a istým spôsobom sa možno aj zlepšujem v písaní. Najhlavnejšie úloha blogu je povedať môj pohľad svetu. Je to priestor, kde píšem o tom, čo vnímam, zažívam a maskujem tam rôzne záhadné príbehy.

Svoje miesto pri písaní je fotografia. Ku každému článku nesmie chýbať záber z môjho života. Jeho úloha je zachytiť tému a prilákať čitateľov. Tým, že rád fotím, tak aspoň mám o zábavu postarané. Často mi asistujú ľudia z okolia. Zo začiatku sa na mňa pozerali všelijako, lenže dnes chcú byť súčasťou. Je to super pocit, keď ľudia, ktorí sa smiali, ma dnes podporujú.

Fanúšikovia ma vnímajú. Na rovinu poviem, že na sociálnych sieťach mám päť, šesť ľudí, ktorí stlačia páči sa mi to. No o mnoho viac mám takých, ktorí ma stretnú na ulici alebo mi zatelefonujú a povedia, že čítali článok a páčil sa im. Najviac podpory dostávam úplne od cudzích ľudí alebo od známych, ktorí ma ako-tak vnímajú. Nesmiem zabudnúť na kamošov, tí pri každej príležitosti spomenú, že vedia o blogu, ale že ešte akosi nemali čas prečítať. Tomuto úkazu nerozumiem.

Sám mám kamošov, ktorí tvoria a patrím medzi ich najväčších fanúšikov. Kupujem si od nich ich tvorbu, ak môžem, hovorím o ich práci pred druhými. Tak isto im fandím, napíšem správu, zavolám, či stačím srdiečko na všetkých sociálnych sieťach. Robím to preto, že ich mám rád a chcem ich podporiť, veď od toho sú tu kamaráti. Rozumiem, ako je ťažké dnes podporovať všetkých nás amatérov, ktorí začíname. Veď ešte mnoho z nás si povie, že čo keď niekto uvidí moje páči sa mi pod takýmto niečím.

Vďaka tvorbe mnoho ľudí sa mi už dnes nezdraví, vymazali si ma z priateľov, nielen z tej modrej on-line veci. Vidím, ako idú okolo mňa v meste, nevidia ma, či ma zďaleka obchádzajú. Ževraj je to normálne, hovoria mi moji úspešnejší kamaráti. Priznám sa, je to nepríjemné, keď mi niekto vysvetľuje, ako nečíta moje články a o mesiac mi zavolá a chce odo mňa radu. Samozrejme, veď sme kamoši, takže zavolá večer o ôsmej a chce okamžite riešenie za ďakujem. Zo začiatku som vôbec nepremýšľal a keď som mohol, pomohol som. Dnes som hnusný. Neberiem telefonáty po osemnástej, neradím za ďakujem. Viem, kto ma sleduje. Aplikácie sú dnes tak vymakané, že nám umožňujú mať výborné prehľady o fanúšikov.

Písanie ako také pomáha pozerať sa na seba a svoje myšlienky organizovanejšie. Upravuje slovnú zásobu, učí diplomacií, lepším vyjadrovaniam. V neposlednom rade učí byť kreatívnejším. Čím viac píšem, tým lepšie sa mi komunikuje tam vonku. Citlivým témam sa vyhýbam, tých je dosť všade naokolo. Nie vždy správne opíšem tému či zachytím fotografiu, často si hovorím, ako som to mohol lepšie.

Chcem napísať knihu, možno aj dve. Tak isto rád by som sa stal človekom, ktorý vie písať kvalitné články, fotiť fotografie k nim. Viem, že musím napísať milióny viet, asi ísť aj na školenie o písaní. Netuším, kde ma tento projekt bloggovania prinesie. Zatiaľ mám z neho dobrý pocit a prináša mi radosť, no zároveň aj stres. Hlavne v stredu večer hneď po zverejnení článku ma prepadá strach, o čom budem písať najbližšie. Ten strach mám rád, núti ma k premýšľaniu, k tvorivosti a zapísať stranu alebo dve v poznámkovom zošite.