Emocie

Príbehy

29. jún 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Obdivujem ľudí, ktorí sa pre niečo nadchli a rozhodli sa za tým isť. Tak tiež obdivujem takých, čo neuspeli a našli odvahu začať niečo odlišné. Inšpiráciou sa aj, čo sa pre niečo na všetko vykašalali, vzdali a hodili život za hlavu.

Mali sme poradu. Na nej sa stretli dve dámy, ktoré sa poznali z detstva. Obe majú rodiny, v rámci možností dobré životy. Len jedna z nich je na riadiacej pozícii a druhá vykonáva administratívu. Obe nevyzerali životom nadšené. Boli strhané, svoje problémy, radosti. Len prvá má lepšiu pracovnú pozíciu a dostáva viac uznania.

Rozhodnutie, zhoda náhod, vydržať, skúšať. Kto vie, čo všetko môže urobiť rozdiel v životoch. Za mňa sú to aj príbehy, ktoré si hovoríme pre seba. K tomu, či vidíme príležitosti a či ich dokážeme využiť v náš prospech. Jedno je iste, máme mnoho spôsobov ako prejsť životom.

Okolo nás sú mnohé situácie. Zazívame pre nich radosť, smútok, napätie, nátlak, pocity prekonania, mnohé iné. Za každým pocitom, sa skrýva aký si príbeh. To sú zvyčajne zažité skúsenosti z minulosti. Ak sme náhodou nezažili, tak veľmi rýchlo vytvoríme, z niečoho podobného zažitého.

O takmer všetkom je po odstupe istého času ľahšie rozprávať, pozerať sa s nadhľadom, uvedomiť si chybné kroky, ale aj správne rozhodnutia. Nie každý príbeh, ktorý si nahovárame je aj pravdivý, skutočný, dokonca náš. Je nad slnko jasné, že nás život bude skúšať, zaťažovať, podceňovať, ale aj odmeňovať.

Inšpirácie je mnoho. Návodov k životu taktiež. Jeden nás nabáda aby sme kopírovali, všetkých čo už dosiahli pomyslené míľniky. Ďalší vraví, lepšie je isť vlastnou cestou. Výdrž, nevzdávaj sa, zatni zuby, kúp si žreb, lístok, vstav všetko na jednu kartu, všímaj si len to dobré, hovor si, že si šampión. Najviac verím príbehom, vnútornému hlasu, tak trochu aj pocitom. Aj keď sem tam sa stane, že zavádzajú, alebo ich nie vždy správne rozšifrujem, pochopím.

Je za vysnívaným životom rozhodnutie? Príbeh, ktorému ochotne uveríme? Kto vie. Môže sa zdať, že pôjde o zhodu náhod mnohých maličkostí, alebo o jedno konkrétne nadchnutie. Na teraz som čoraz neistejší. Vlastne čo je vysnívaný život? Odpoveď bude pre každého z nás odlišná, tým pádom aj to čo tomu bude predchádzať. Jedno majme aspoň spoločné, verme dobrým príbehom. Možno sa nestanú, ale aspoň sa nebudem zbytočné oslabovať.

Ne-počúva-nie

1. december 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Mal som telefonát a pre nejaký dôvod som tušil, že je zbytočný. Všetko čo bolopovedané, sme si povedali s dotyčnou osobou na schôdzke. Nenahnevalo ma to, len ako si ma to zaskočilo, nakoľko daná osoba je na míle ďaleko predo mnou a považujem ju za jeden z mojích vzorov.

Bolo by veľmi ľahké reagovať, alebo vybuchnúť. Priznám sa, sem tam tiež mi ujde myšlienka, slovo také čo sa nenosí na mojich pozíciách. V tréningu nadávam, veľmi nadávam. Tam ide o potlačenie vlastnej bolesti. Často sa ide za hranice síl. V živote ide o emócie, teda o to ako sa citime. Pocity rozhodujú o najbližších momentoch, dňoch, obdobiach. Každý sa chce cítiť čo najlepšie. Myslím, že je na mieste si ujasniť sám so sebou aj takéto maličkosti. Taktiež treba dodať, zvyčajne vyhovujeme frflošom a ľuďom čo nadávajú. Aj preto, aby sme sa ich čo najrýchlejšie zbavili a venovali sa pokojne zvyšku. Takže sem tam sa oplatí frflať je dosť možné, že budeme vybavený skôr. Maličkosť, frflošov nemá nikto rád.

Keď prišlo na premýšľanie o telefonáte, najskôr samozrejme začalo obviňovanie. Ako si toto nemôže pamätať, veď všetko som povedal. Také ľahké veci a nevie. Júj. Čo to mám za myšlienky. Aké ľahké je ukazovať na toho druhého. Hneď po takýchto myšlienkach prišli ďalšie, lepšie. Ten človek sa pýtal, lebo nepozná ako reagujem v praxi, chce sa uistiť, že sme na rovnakej vlne a ide nám o spoločné splnenie cieľa.

K tomu má v hlave plno myšlienok zo svojich vecí (rodina, práca, bolesť hlavy, kolena) a kto vie čo ešte. Teraz prídem ja za ním, dotyčnému idem niečo konkrétne vyriešiť a spustím spŕšku mojich vedomostí. Osoba je ohúrená mojimi vedomosťami a nápadmi. Lenže čím je ich viac tým sa rýchlejšie vyparujú druhým z hláv. Veď koniec koncov, mám to iste. Zamýšľam sa čo urobiť inak, aby okolie lepšie vnímalo.

Vidím tu dve možnosti. Používať vizuálne pomôcky, grafy, prezentácie, fotky, vizualizácie. Tým, že rad kreslím, najvhodnejšie mi príde teda kreslenie. Ďalšia možnosť je hovoriť menej a ešte viac zamerať slova k problematike.

Sem tam stretneme človeka, kde za funguje chémia a je možné rozprávať o všetkom možnom. No niekedy nezostane čas na to čo by malo. Na jednej strane je radosť mať takýchto ľudí vo svojom živote. Na druhej, to môže trochu prekážať hlavne ak riešime spoločné ciele. Sú situácie, ktoré si vyžadujú množstvo času na hľadanie riešení. Ak ten čas premárnime rozprávaním o zážitkoch, klebetách, môže sa stať, že nezostane na to najdôležitejšie.

Verím že život je o maličkostiach ktoré sú navzájom poprepletané. Vidím ich hlavne v športe, kde malé zmeny môžu viest k veľkým víťazstvám. Taktiež keď sa bavíme k veci malo by sa povedať potrebné množstvo informácii. Môžem filozofovať čo je primerané a správne množstvo. Odpoveď nájdem ak budem skúšať a veriť, že raz prídem na ten fungujúci pomer.

Je nad slnko jasné, nepočúvame úplne všetko, veľmi ťažko prijímame informácie. Niekedy nechceme vnímať, inokedy nedokážeme počúvať. Máme plnú hlavu, bolí nás telo, necítime sa tak ako by sme mali, sme v situáciách kedy chceme sa vzdialiť od všetkého. Sám si pripomínam, ako by som vnímal ja niekoho, kto spusti na mňa niečo čomu nerozumiem. S otvorenými ústami počúval. No po chvíli zabudol všetko. Preto ak počúvam odborné veci pýtam sa jednoduché otázky, ktoré niekedy vyznievajú hlúpo. Vďaka ním ako tak porozumiem danej oblasti.

Ľudia neradi rozprávajú o tom ako sa skutočne cítia. Sem tam utrúsime myšlienku, ako nás niečo boli, alebo sa niečo deje. Zvyčajne tam to aj končí. Veľká väčšina z nás sa nechá ovplyvňovať emóciami a nie logikou. Tam vonku sú skolenia, knihy, kurzy ako presvedčiť, lepšie zaujať, poblázniť druhých. Následné je veľmi ľahké oblázniť druhých aby sme dosiahli svoje ciele. Mám rád keď sú situácie vzájomné. Hlavne bez obláznenia. Lepšie sa rozhoduje s čistou hlavou a bez menej emócii.

Sú jedinci, čo naozaj vedia pochopiť raketovú vedu, tak ako keby sa bavíme o počasí. Dôkazu vnímať dvesto myšlienok naraz. Navariť večeru, povysávať a ešte dohodnúť so susedou kam pôjdu zajtra na kávu. Ja taký nie som. Vnímam síce maličkosti, no len tie, ktoré sa ma priamo dotýkajú a dokážem si ich všimnúť. Sem tam ma niekto upozorní pozor na hlavu, tu nestúpaj, nezabudni a tak ďalej.

Ako sa zlepšiť, posunúť ďalej vo vnímaní a byť lepšie vnímaný? Za mňa je to tréning kombinovaný so vzdelávaním. Ešte k tomu je viac ako dobre vnímať svoje pocity. Pracovať s nimi tak, aby sme nevybuchli, keď opakujeme tu istú myšlienku po siedmi krát, alebo pýtame sa po desiaty.

Takže vďaka telefonátu som si opäť uvedomil, aké je dôležité vnímanie toho druhého, správna komunikácia k veci, štruktúra rozhovoru a možno aj používanie grafických pomôcok. Ďakujem.

Bez tých tréningov

2. november 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Vedci zistili, že mozog je nastavený tak aby nás ochránil pri väčších záťažiach. Takže ako náhle ide do tuhého, hlava zvyčajne prepne do režimu ochrana. My sa dostaneme do role nedám to, nerob to, neblúzni, na čo to je dobre. Mozog chce telo ako keby ochrániť pred záťažou, ktorá sa práve deje. Za seba môžem povedať, najčastejšie takéto stavy zazívam pri tréningoch, keď si dávam poriadne do tela. „Šetri sa, do cieľa ešte ďaleko.”

Mame dve bolesti. Prvá z toho, že ideme hore kopcom. Druhá, že sme tam nešli. Teda za predpokladu ak chceme vidieť parádny výhľad. Zvyčajne lanovka, vrtuľník majú voľno. Tieto bolesti nás poháňajú cestou života. Ruku na srdce, nie po každej príležitosti je pre nás možné vyštartovať. Takže stane a dosť často, že neuvidíme každý výhľad z pomysleného kopca.

Čím viac fyzicky trénujem, tým viac sa ku mne dostavajú vedomosti, ktoré sú dôležitejšie ako som si myslel v začiatkoch. Mnoho trénerov, či sa bavíme o živote, športe vraví o dôležitosti mysli. Môže nás brzdiť, alebo poháňať. Častokrát najlepšie výsledky dosahujem, keď sa cítim uvoľnený, v pohode, bez tlakov. Naopak, ak nie sto percent fit, premôžem sa, len rekordy nelámem, vtedy sa zúčastňujem. Samozrejme, ak sa správne vyburcujem tak viem podať nepredstaviteľné nasadenie. Vtedy nezáleží, či fúka vietor alebo svieti slnko. Lenže to nie je vždy.

Sú dni, keď sa cítime šťastne, nejako prežijem a ďalej to už nejde. Najideálnejšie rozloženie by malo mať z každého po tretine. Ak to je viac, niečo tu hrozí. Následky môžu byť v skutku desivé. Čím viac sme pod tlakom, v negatívnych náladách hrozí nám vyhorenie, choroby, úrazy a kto vie čo ešte. Veľa dobrých a šťastných pocitov taktiež škodí.

Keď som začínal s behom už vážnejšie, mal som obavy o počasie, hlavne o dážď. Nemohol som si zvyknúť byť špinavý a mokrý. Len taká maličkosť, skúsme si tipnúť, koľko dní v roku prší, je blato a koľko je tých ostatných. Do teraz bolo viacej tých čo blato nebolo. Taktiež sú dni, keď prší, ale neprší. Tu si dosadíme svoje vlastné životné pravdy, presvedčenia, skúsenosti. Je ich určite mnoho.

Mám rád pocit šťastia, premáham sa v obdobiach v ktorých sa mi nechce. Hľadám význam dní, keď sa mi už nedá. Nie vždy rozumiem, čo sa deje. V športe vieme zmerať tlak, tepy, výkon, čas. V živote taktiež vieme merať určité oblasti. Napr. koľko kalórii sme zjedli a či si ešte môžeme dať punčák ako dezert. Lenže, nevieme zmerať ako sa cítime, čo cítime. Nevieme, či to čo cítime je aj skutočnosť.

Vždy si predstavujem moje tréningy, to čo robím, rozhodovania s pocitom skočenia z vysokej veže do hlbokého bazéna. Ten pocit pádu je čudný, vynáranie na hladinu ešte čudnejšie. Čim dlhšie stojím hore, pozerám dole, tým sú pocity nepríjemnejšie. Pocit strachu naberá na obrátkach. Kto ma brzdí pred skokom? Som to ja? Pocit? Myseľ? Nahováram si vymyslené scenáre, ktoré sa nestanú? Uberám sa o čas? Je to bezpečné?

Vždy mám rešpekt, či vystupujem na pódiu, či idem na prvú schôdzku, nastupujem na nepoznané tréningové okruhy. Čím viac o nich premýšľam, vždy sa cítim len horšie. Je v poriadku mať rešpekt, strach a napriek tomu niečo s tým spraviť. Tak isto vzdať sa.

Naša myseľ je obrovský sluha, ešte väčší nepriateľ. Dokáže nám prekonať najväčšie prekážky, ale aj nečakane potopiť. Pohyb, disciplína, šport, vzdelávanie nám pomôžu myseľ trénovať. Vlastne až po čase zistíme, kam sme zašli. Čo sme si dovolili, alebo stratili. Myseľ má kľúčové miesto nech robíme čokoľvek. Budú dni keď sa porazíme, tých bude naozaj veľa. No prídu aj také, keď vyhráme. Bez tých tréningov to pôjde ťažko, vôbec nemyslím, len tie bežecké.

Vplyv, strana a chaos

22. jún 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Je dôležité to čo zazívame poznamenať. Aby sme sa mali na čom smiať o niekoľko rokov, alebo zistime ako veľmi sme sa mýlili.

Stratil som niť, svetlo na konci tunela zmizlo. Par dni som blúdil. Nebol zmysel existovať. Prichádzali len signály choď krok po kroku, pod ďalej. Cvičenia, jedlo, tak trochu tvorenie, to bolo všetko v diári. Viem, že mám úlohy, ktoré je dobré urobiť. Tak isto mám pokračovať v čom sa začalo. S času na čas sa stane, alebo sa len tak prihodí vybočenie z cesty. Je to prirodzená súčasť našich ciest. Nemáme skákať preto z mosta, alebo vyjedať chladničku.

Po rannom tréningu a raňajkách č. dva ma v sprche napadla myšlienka. Nie je všetko tak ako sa javí. Našiel sa zmysel, zapálilo sa svetlo, chytila sa nitka. V pravej chvíli. Čakala ma dôležitá schôdzka, ktorá mala priniesť nadej a nové výzvy pre všetkých zúčastnených. Mojou úlohou je dať veci do pohybu, pokračovať v tom čo viem. Mám si všímať príležitosti, otravovať, vábiť ich a sem tam aj vytvoriť. To všetko sa na teraz učím. Som v začiatkoch, niekde na mojich cestách.

Všetko znie jednoducho, pokiaľ niečo. Lenže, ak sa nám pomiešajú emócie, nesprávne sa vyspime, či nás boli brucho. Nič nie je ľahké, ako keď je svet gombička. K tomu robíme chyby, sem tam to schytáme aj za kolegov, kamošov, frajerov, manželky a kto vie koho ešte. Zlyhania, prehry sú súčasťou. Je dobre si o nich hovoriť z času na čas, aby sme ich mali na očiach. Nie vždy všetko pôjde na víťaznej vlne. Lenže ak takéto riziko nepodstúpime podľa všetkého sa budeme pohybovať v pokojných vodách života. Čo je v poriadku, do istého momentu.

„Miško len dobre správy.” Pre mňa najväčšia motivačná vetička tam vonku. Trvalo mi niekoľko rokov pochopiť, že mam okolo a som súčasťou tímu. Kde sú rozdelené konkrétne úlohy, zodpovednosť. V začiatkoch som bol ako všetci moji kamoši z okolia, podceňoval som všetkých a bol som za majstra sveta. Viac sa kazilo ako tvorilo. Veľké vďaka za takéto začiatky. Ako si ma posunuli o kúsok ďalej. Ešte väčšia vďaka za všetky fotky, videa články ktoré sú tu. Mám od všetkého dokumentáciu. Takže nenarodil som sa, zo žiadnym super talentom.

Ľahké je ukazovať prstom na druhých, oddeľovať sa, hádzať si polená po nohy. Povedať svetu ako nevládzeme, fňukať. Možno sa niekto nad nami na čas zľutuje. To nie je cesta, určite nie dlhodobá.

Malé myšlienky, ktoré je mimoriadne dôležité vedieť používať. Tak isto má svoje miesto inšpirácia seba samého. I keď zvyčajne je podceňovaná, takmer vôbec sa neberie do úvahy. Len malé percento z nás sa aktívne inšpiruje.

Mam sa učiť primať informácie, spracovať, posúvať ďalej. Nie každý má o všetkom vedieť. Nie, všetko je pravda čo sa hovorí. Potom je tu rešpekt hierarchie a toku informácii.

Čo s vetičkou Miško len pozitívne správy? Nič, ale aj všetko. Vždy sa môžem pokúsiť, priniesť tie najlepšie správy. Sú situácie, ktoré viem ovplyvniť a sú kde stojím stranou. Ak ide všetko ako po masle, ľudia okolo cítia spokojnosť. Keď sa niečo, tak vtedy sú tlaky. Či je to doma, tam vonku, alebo sám pred sebou. Aj preto, čím ďalej verím, že náš život je aká si hra zmätku, chaosu a vyhrávajú tí, čo sa najlepšie zorientujú.

Zas tie emócie

1. jún 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Netuším aký je deň, ale opäť som nesprávne reagoval. Áno, áno mal som pravdu vo všetko čo som povedal. Naštval som ľudí okolo seba možno aj pravom. Len potom bola tichá domácnosť, obed moc nechutil a večera vôbec nebola. Na druhý deň všetko bolo tak ako malo. Zbytočne napätá atmosféra, nikto sa s nikým nebavil a čo je najhoršie, odniesol si to aj človek, ktorý za to nemohol.

Rad spomínam na životné etapy s Jožom a Majstrom. Obaja prišili do mojich životov za veľmi zvláštnych okolnosti, zatriasli, dali lekcie a akosi sa vyparili. Jožo je podľa všetkého v Amerike kde učí na univerzite, šéfuje menšej firme. Venuje sa svojej pani manželke a prvému kinderku. Podľa posledných správ je šťastný. Povedal, že vraj sa ešte niekedy stretneme. Otvoril mi oči, keď som sníval o snoch, ktoré vôbec neboli moje. Žil som to, čo nebolo moje. Upravil mi moje pohľady o dva milimetre vyššie. Jeho schôdzky boli intenzívne, veľmi veľa a rýchlo rozprával. Nebolo núdza o prekvapenia, šokové terapie, ktoré vždy vyústili do životných lekcii.

Najpamätnejšie je, keď mi bolo ukázané, že každý sme v niečom dobrý. Nie každý, pri tom má mať na sebe posledný model značkového obleku. Tvrdil, že oblečenie je fajn a má dôležitú úlohu v našich životoch. No sú dôležitejšie veci ako oblečenie. Úprimný úsmev, správne sebavedomie, zdravá sebadôvera a baviť sa o tom čo nás zbližuje. Konflikty sú nutné na vyčistenie vzduchu okolo nás. Tvrdil, ak už máme medzi sebou nezhody, tak vždy ich riešiť džentlmensky. Aj keď niekedy máme chuť toho druhého prefackat. Zvyčajne za takýmito reakciami je nedostatok spánku, pohybu i vzrúša. Vtedy je potrebné urobiť krok späť, isť si zabehať, vyspať sa a ešte možno niečo.

Majster je pán v rokoch, čoskoro bude mať sedemdesiat. Športovec, vtipálek, lišiak a najlepší dohadzovač na svete. Vďaka nemu som zjedol asi najviac zákuskov, koláčikov zo svoj život. Spoznal celkom slušný počet báb, ale len na tých zákuskoch. Má svoj štýl, vždy sa snažil aby som si ho všimol a tak trochu niečo z neho obkukal. Dodnes tvrdí, že mi pomôže ušetriť kopec rokov: “ahá takto to malo byť “. U mňa pamätne sú oslovenia cudzích ľudí na pumpe v Leviciach, kde sme mali prekonať strachy z odmietnutia. Taktiež jeho grilovačky, kde bolo fantastické jedlo a ľudia. Vždy sme sa stretli ako keby to tak malo byť. Až na jeden krát, dusná atmosféra sa mohla krájať. Samozrejme, to bol plán. Podaril sa majstrovsky. Zmyslom malo byť poznatok. Nie všetko sa podarí tak ako chceme. Aj miesta o ktorých si myslíme: “tak teda tu sa nič nemôže stať, sa stať môže”

O Majstrovi a zážitkoch s ním chcem napísať knihu, natočiť film. Je pre mňa inspiráciou, radcom, ale tak isto aj akýmsi strážcom, či potvrdzovačom. Jeho prezývka nevznikla náhodou. Vie všetko a keď nevie, tak vie. Často nedokončuje myšlienky hneď, necháva ich poletovať priestorom. Vraciame sa k ním po mesiacoch, do konca pri jedenej – dvoch po rokoch.

Napísať knihu chce naozaj veľa práce, vedomosti, odhodlania, ale aj tím ľudí okolo seba. Na dnes kniha nie je mojou prioritou číslo jeden. O živote tuším neskutočne málo. Hľadám inšpiráciu okolo seba, pozorujem ľudí, obkukávam. Aj preto písem články, aby som zachytil myšlienky, ktoré vnímam v nasledujúcom období. Možno neskôr ich spojím práve do spomínanej knihy. Nech je to ako chce, nie každý ciel máme splniť. Len nie vždy vieme, ktorý áno a ktorý nie. V tom je krása, ale aj záhada života. Ak budeme vnímať skúsenejších je možné, že prídeme skôr, alebo neprídeme vôbec. Stane sa všetko, alebo nič. Niekedy stačí jedna fotka, video, pozdrav, obed, či nevšimnutie.

Ako by som reagoval na situáciu v úvode? Tak isto ako pred tým. Reagoval som najlepšie ako som vedel v ten deň. Jeden telefonát, malý kúsok snahy a všetko mohlo byť inak. Dokážem pochopiť, že nie každú úlohou vieme vyriešiť jedným telefonátom, emailom, schôdzkou, obedom. Nedokážem pochopiť nepokúsenia sa.

Čo by povedal Jožo na moju reakciu? Smial by sa, lebo vie o emóciách. Majster? Ako keby som ho počul: “ mal si zas pravdu, dobrý pocit však”. Dlhá prestávka. “Len či naozaj stála za to, ha ha ha”, pokračoval.

Nerobme rozhodnutia, ktoré vôbec netreba robiť

6. apríl 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Poznáme to všetci: už nikdy sa s tým človekom nestretnem, už nikdy nepôjdem na party, už nikdy .. Vlastne, ruku na srdce, koľkí z nás vieme čestne prehlásiť, ako nikdy vlastne nebolo nikdy.

Mám okolo seba niekoľkých ľudí, od ktorých obkukávam, načúvam, vyzvedám. Sú pre mňa akousi navigáciou v tomto svete. Priznám sa, že zo začiatku som ich nevnímal tak. Mladý nafúkaný chlapec, ktorý si myslel, ako všetko vie a nikoho nepotrebuje. Bum facka a všetko je inak.

Meníme sa, zostávame takými istými, starneme, stávame sa silnejšími, láskavejšími, ale aj vieme zhorknúť. Každý z nás píše svoj príbeh, vyberá si z možností, ktoré okolo seba má, lepšie povedané, vidí. Je viac ako isté, to všetko, čo sa deje okolo, nás ovplyvňuje, posúva, tlačí, navádza tým, kým sme dnes. Podľa všetkého väčšinu rozhodnutí, ktoré sa zrodili v minulosti by sme dnes urobili inak.

Sú rozhodnutia, ktoré pre nejaký dôvod by sme ale urobili tak isto aj teraz. Možno nie sú tie najsprávnejšie, ale ten pocit, dúfanie alebo len ďalšia šanca. Zbytočne sa trápime, premýšľame, zaťažujeme sa a dávame našu pozornosť tam, kam netreba.

Sem-tam sám seba pozorujem, v akých situáciách sa nachádzam. Prichádzajú nové, opakujú sa staré, prichádzajú noví ľudia, vracajú sa ľudia z minulosti. Stane sa, že sa vráti niekto, kto mi opäť roztrasie kolená, stoličku.

Do minulosti sa nevracia, je dobré všetko nechať tam, kde bolo. Staré rany nie je treba obnovovať. Lenže ten pocit, ďalšia šanca sa stretnúť, zvedavosť, emócie. Vieme presne, čo máme robiť pokiaľ sa nás to priamo netýka. Ak je to naše, je náročné sa rozhýbať ďalej.

Nech ide o vzťah z minulosti, partnera, prácu, kamaráta, rodinu, známych či iné situácie. Každý z nás sa vyvíja, spoznáva, rastie. Nemôžeme vedieť, čo sa odohráva v druhom alebo na opačnej strane. Svet sa netočí okolo nás, sem-tam nám má byť ublížené, máme si rozbiť koleno, spadnúť na bradu, ale aj stúpiť do šťasteny.

Nerobme rozhodnutia, ktoré vôbec netreba robiť. Nechajme veciam voľný priebeh. Nie je nič zlé, ak sa stretneme s človekom, situáciou z minulosti. Nie je treba utekať pred oltár, ak to bola bývala láska, či dať dokopy uvítaciu párty. Komunikujme z minulosťou, ak príde, ale pomalšie, opatrnejšie.

Ak sa nám situácie opakujú pravidelne, skúsme si vyjasniť sami pred sebou, čo chceme. Mne pomáha šport, dlhodobé projekty, tvorivosť, písanie článkov, vypnutie telefónu, stiahnutie sa, ale aj ísť do spoločnosti. Taktiež hľadám to, čo ma napĺňa, robí šťastným. Robme čokoľvek, len neutekajme od niečoho.

Zmyslom života by malo byť viac, ako len neustále premýšľanie o tom, čo bolo, čo môže, veď čo ak by niečo bolo inak. Nie je to inak, je to tak, ako to je. Stane sa, že nás život odmení druhou, treťou, ale aj štvrtou šancou. Môžeme všetky pokašlať, len prosím nasadnime si do kúta a neľutujme sa.

Tieto slová tu nechávam hlavne pre seba ako pripomienku. Veď ako som písal, keď sa nás to netýka, presne vieme. Ak áno, tak je to trochu o inom. Nerobme rozhodnutie, ktoré netreba a vyriešia sa samé, možno im stačí uhnúť z cesty, inokedy buchnúť po stole. A ak sa niečo opäť pokašle, tak všetko ide ďalej.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter