Tréning

Čísla, rekordy a tu kde si

3. máj 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Zima bola náročná na tréningy. Bolo veľa prekonávania, sem tam zranenie, rýchle západy slnka, chladné a sychravé dni. Zimná časť sa ukončila vypovedaním pohybu kolena s nútenou prestávkou. Začiatok marca začal opatrne. Počasie sa lepšilo k tomu aj chuť po väčších výzvach, vzdialenostiach, kopcoch.

Rozdelenie času, plánovanie, sledovanie počasia, dostatočný oddych, pravidelný pohyb. Šiel preč futbal. Zdalo sa mi rozumnejšie venovať aktívne športu ako pasívnemu sledovaniu. Tým nezhadzujem žiadne sledovanie športu z tribúny, z pod, či z pred televízie. Rozložili sa tréningy na dva víkendové dni. Teraz skúšam, či je lepšie prejsť za jeden deň dvesto kilometrov, alebo každý po stovke.

S uprataním času, zlepšením počasia, príchodu dlhších dní, som si povedal, že by mohla byť prekonaná tisícka za mesiac. Prelomové bolo obdobie Veľkej noci, za štyri dni pribudlo niečo málo cez štyristo kilometrov. Nasledujúca sobota bola voľna od športových aktivít. Môžem povedať, že bola to jazda. Tie stúpania boli náročné V Štiavnických kopcoch. Zjazdy parádne a výhľady typu prídem ešte raz.

Celý apríl bol plný výziev. Technické náležitosti, hľadanie správnej výživy a jedla pred tréningami, počas. Prekonanie vlastnej lenivosti, vyvaľovanie v posteli. Samozrejme nie vždy na sto percent fungovala hlava. Zatiaľ neviem či, je ľahšie šliapať proti vetru, alebo proti vlastnej hlave.

Celkovo sa prešlo tisícštyristodvadsaťtri kilometrov, prevýšenie dvadsaťtisícdvestodeväťdesiattri metrov a minulo sa štyridsaťdvatisícšesťstoštyridsaťpäť aktívnych kilokalórii. Teraz sa to cele zdá ako nič. No pred tréningom, alebo hore kopcom som sa chcel na všetko vykašlať, hlavne v posledných dňoch mesiaca.

Zo začiatku to bolo o naháňaní za číslami, neskôr to bolo viac o užívaní tréningov, kopcov, zjazdov, výhľadov, testovaní studničiek v lesoch. Po určitom prekonaní svojich limitov prichádzalo aké si zvláštne obdobie. Bolo to skôr niečo medzi nechuťou, povinnosťou a mal by som. Tu bolo naozaj dávať pozor, aby tréningy neskončili skôr ako začnú.

Snažil som sa zachovať chladnú hlavu, zostať nad vecou, pripomínať si neustále buď tu, kde si, nie o desať, päťdesiat kilometrov ďalej. Nemá zmysel sa naháňať. Možno ušetrím pár minút pri prvých kilometroch, neskôr ich stratím príliš rýchlym vyčerpaním. Bolesti sú však súčasť, tak isto aj radosti. Dôležité je dať telu energiu, regeneráciu a oddych. Isť vyčerpaný na sto kilometrový tréningový výjazd s tisícpäťsto metrovým prevýšením bolí.

Niekoľko defektov, pokazená pumpa, nesprávne nastavené doplnenie energie, neskoré vyštartovanie na tréning, vietor, dážď, chlad, teplo, kopce, veľa kopcov, minutá voda. Výziev a prekážok bolo niekoľko desiatok. V tomto športe som úplné nový, moje skúsenosti sú takmer nulové z poznania terénu, techniky, údržby, výživy a kto vie čo ešte všetkého. Aj preto každá maličkosť je pre mňa výzva.

Pokúšam sa kam ma to celé dostane a ako ďaleko sa bude dať zájsť. Toto sa nerobí pre srdiečka, ani fotky, videa. Ide tu o niečo viac. Za mňa je pokúsiť sa prekonať vlastne hranice a následne tieto skúsenosti skúsiť použiť aj v ďalších oblastiach života.

Vždy tu bude niekto skúsenejší, rýchlejší, silnejší, lepší. Náhla zmena počasia, prídu kŕče, ktoré nemali prísť. Hlad, nechuť, bolesti. Tak isto vzniká radosť z prekonania seba samého, objavenia nových nepoznaných miest, nabratých nových skúseností, spoznania ďalších ľudí.

Tisícštyristodvadsaťtri kilometrov s prevýšením dvadsaťtisícdvestodeväťdesiattri metrov za mesiac je pre mňa naozaj rekordom. Áno dalo by sa viac, ak sa pozerám späť na celý mesiac, minimálne o sto kilometrov. Lenže mal som aj veľké šťastie, prialo mi počasie tak aby sa to celé nejako podarilo. Mohlo byť chladnejšie, viac pršať a mohli prísť väčšie technické nástrahy a mohlo byť tých kilometroch menej, alebo to mohlo viac bolieť.

Štyri krát sto

12. apríl 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Bola nedeľa, ako si som prepálil tréning. Viac kopcov, kilometrov, málo jedla, počasie v rámci možností, technika poslúchala. Nedalo mi a tak nejako sa zrodil tréningový plán na ďalší týždeň. Znel úplne jednoducho štyri dni, každý z nich po stovke. Moja úloha počas týždňa doladiť jedlo, čas, trasy. Ten zvyšok nejako bude.

Počasie cez týždeň nenasvedčovalo, že by sa mohlo isť von na pol dňa. Malo pršať, fúkať k tomu byť chladno. Na poslednú chvíľu sa mi podarilo zostaviť trate, zabezpečiť jedlo, upratať v hlave, že je možné ísť von trénovať. Počasie ovplyvniť neviem, oblečenie áno, jedlo, vodu taktiež. Dôležité malo byť neprepáliť tréningy, mať ľahšie tempá, sklony a užiť si jazdu.

Tréning č. jedna. Piatok ráno, varenie obeda, priprava na tréning. Počasie vyzeralo všeliako. Len nie motivačne. Hovorím si nemám čo stratiť. Vyrazilo sa. Velkú čast sa šlo po asfatkách, nakoľko sa skúšalo nové nastavenie. Bal som sa aby neprišiel defekt. Vyrazil som okolo obeda, s lahkými prehankami, vo Vrábľoch som stretol známeho bežsca. Potešilo ma, že nie som vonku sám. Po ceste sa počasie zlepšilo. Zvyšok tréningu už šlo iba o hlavu. Lepšie to ide ked svieti slnko.

Tréning č. dva. Sobota ráno, dážď, poobede futbal. Pršalo, takmer celú noc a aj ráno, v posteli bolo viac než dobre. Ak by sa nešlo, nič by sa nestalo a práve to ma naštartovalo. Dážď utíchol niekde za Topoľčiankami. Po ceste prišlo aj stádo jeleňov sa na mňa pozrieť. Bol to zážitok. Zo Zlatna som sa pustil do Kostolian pod Tribečom. Les mal neskutočnú atmosféru, prichádza jar, všade to spieva, nikde nikoho, neskutočný pokoj. Niekde v Beladiciach prišiel na mňa defekt. Čas sa krátil, vzdať som to nechcel. Dofúkal som koleso a vydržalo domov viac menej silu vôle. Dal som to.

Tréning č. tri. Ráno bolo štipľavé, trochu stehna protestovali a čakala oprava defektu. Všetko sa akosi podarilo opraviť až na maličkosť nafúkanie správneho tlaku. Výjazd bol teda na dva krát. Tempo zo začiatku bolo rýchlejšie po kopce. Moju radosť z opravy a rýchlejšieho tempa prekazil nepríjemný dážď nad Velčicami, pomaly zapadajúce slnko. Tu som prvý krát pochopil dôležitosť poznania vlastných čísiel, rýchlosti, plánovania. Vďaka nim som došiel pred zotmením do cieľa s celkom slušným počtom kilometrov. Stihol som to.

Tréning č. štyri. Nikomu som nepovedal o ňom, vlastne niekomu a to bola chyba.„Nie si profesionál, nezvládneš to, je to veľa kilometrov”. Drozdovo, Veľká Richňava, Počúvadlianske jazero, Badáň, Kozmálovce. Na čísla to bola fajn trať, no cez zimu sa zdolali väčšie vzdialenosti aj prevýšenia. Len som sa bál, čo som mal za sebou a troch kopcov. Tie posledné ma naozaj preverili. Počasie v prvej časti tréningu taktiež. Nakoniec všetko dobre dopadlo. Nebláznil som sa a zjazdil sa celkom dobrý tréning. Samozrejme pár dni ma boleli nohy a taktiež defekt. Po príchode domov, sfúklo koleso. Našťastie až doma v boxoch. Čo pred týždňom sa zdalo nemožné sa splnilo.

Zvládol som naplánovaný tréning. Nie tak celkom presne, štyri krát sto. Nie vždy skoro ráno. Dva krát po sebe sa vyskytli sa technické výzvy. Počasie tri krát bolo viac ako motivačne. Telo ani raz neprotestovalo, iba posledné dva kopce bolo cítiť nohy. Odjazdilo sa 455 km, s celkovým prevýšením 5.397 m, aktívne kilo kalórie 13.605, s priemernou rýchlosťou 21 km/h.

Pred rokom by to bolo nemožné. Pred troma, by som nevstal z postele. Pred desiatimi, by som ani nepomyslel. Sú rýchlejší, lepší jazdci ako som ja. Vidím ich čísla na sieťach pre športovcov. Majú lepšie časy, viac síl, prísnejšiu disciplínu. Možno aj viac radosti z pohybu. V tomto prípade je dôležité, že som prekonal seba. Každý mame limity vo svojich v hlavách. Najťažšie sa prekonávajú keď fúka, prší, je chladno a ešte k tomu mame isť do kopca. Ešte ťažšie si je uvedomiť, že nejaké limity vôbec máme, ich prekonanie je až druhé v poradí.

Mám radosť že som sa odvážil naplánovať takýto tréning. Ešte viac, že sa podaril. Čo z toho zobrať do bežných dni? Ukázalo sa dôležitosť mať plán. Následne ho rozobrať na menšie časti a neustále vidieť celok ako taký. Sem tam prídu prekážky, kamaráti, okolie čo preverí či to myslíme vážne. Samozrejme nezabúdajme na našu lenivosť a schopnosť uveriť, že to dnes nebude možné. Tak isto aj adaptáciu na zvládnutie náročnejších podmienok.

Zmysel takýchto a podobných tréningov je pozorovať, skúšať prekonávať svojich limitov, prekážok. Aplikovať ich nielen v ďalších športových disciplínach, ale aj mimo nich v bežných dňoch. Vôbec nemám na mysli, že teraz každý musí prebehnúť štyristo kilometrov. To už je na každom z nás, aké postupy zvolí. Viem len jedno, čím viac kilometrov od jazdím, tým viac som hladný a to nie len po rezňoch, veterníkoch a punčákov. Ďakujem všetkým, čo ma podporujú na mojich tréningoch, cestách a vlastne tejto celej jazde. Ono sa to možno nezdá, len bez podpory by to bolo o dosť náročnejšie, miestami nemožné.

Treningy, kilometre, prevýšenia

23. marec 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Ty strašne veľa trénuješ. Prečo? Ako to zvládaš? Čo na tom vidíš. Čo zima, vietor? Baví ťa to? Kde ješ, ako to celé stíhaš? Otázky, ktoré z času na čas pristanú v mobile, či na ulici. Priznám sa, že na mnoho podobných otázok odpovedám po prvý krát.

Mám rád aktívny pohyb, verím, že je to jeden zo spôsobov ako sa udržať v živote pri sile, zdraví a v mentálnej pohode. V práci sme nahraditeľní veľmi rýchlo. Možno náš náhradník nebude tak pekne hovoriť, zvládať ako my, ale určite sa vypracuje.

Ak chcem niečo dokázať, mal by som sa naučiť zvládať záťaž, zvládnuté nejaké návyky, prekonávať sa. Tréning dokážeme mať aj v práci. Len ak ju budeme brať príliš vážne, podľa všetkého skôr či neskôr vyhoríme. Práca formuje, posúva, ale aj oslabuje. Nemala by byť všetkým pre nás. Aj preto vnímam šport ako lepší zdroj spoznávania seba, okolia a mnoho ďalšieho.

Ide ma poraziť, keď vynechám tréning pre lenivosť, alebo flákanie. Pár krát do roka telo úplne vypne a nevládzem sa postaviť celý deň z postele. Našťastie je to iba zopár dní v roku. Nekladiem si otázky, snažím sa nad celým tým moc nepremýšľať. Riadim sa pocitmi, ak ide o lenivosť, prekonám ju. To druhé rešpektujem, lebo môžem sa zraniť, znepáčiť si disciplínu.

Sledujem počasie, ako sa cítim, zdravotný stav, predchádzajúcu záťaž a podľa plánujem aktivity. Taktiež pripravujem trasy. V začiatkoch boli tréningy aj s navigáciou. Nakoľko miesta kadiaľ viedli, cesty boli pre mňa nepoznané. Neskôr prišli čísla, štatistky. To čo mi malo robiť radosť, ma začalo naháňať za lepšími číslami. Poznať svoje čísla je dôležité. Pokiaľ sa chceme zlepšiť, ale aj pre plánovanie koľko chceme prejsť. Dôležitejšie je mať na pamäti dôvod, pre ktorý sme začali. Za mňa to je radosť z pohybu.

Naše telo nás ovplyvňuje, to ako sa cítime, vnímame, vidíme, správame atď. Veď schválne, správne fungujúci žalúdok, sa rovná skvelému víkendovému oddychu. Dni bez bolesti v chrbtici sú ako jarné slnečné. Nie som odborník na výživu, pohyb a asi ani na nič. Skúšam čo funguje mne, prináša radosť, pomáha prekonať rôzne obdobia, zlepšuje pohľady, stavia pred výzvy. Čim viac sa zamýšľam, je to istá kombinácia pohybu, stravy, oddychu a tvorby.

Nepoznám mnoho odpovedí na otázky, ktoré dostávam. Či sem tam sa opýtam sám seba. Častokrát sú aj zbytočné, lebo sa menia podľa počasia, nálady, záťaže, dlžky a výšky stúpania. Čo však nezostalo bez pozornosti, to sú záchytné body o ktéré sa opieram, nie len v tréningu.

Výdrž a vytrvalosť – pohyb je dobrovoľný. Isť hore strmým kopcom je naše rozhodnutie. Kopce pomáhajú zlepšovať našu kondíciu. Dlhé vzdialenosti našu výdrž. Za predpokladu, ak budeme pravidelne trénovať a z času na čas zvýšime záťaž, ale aj uberieme.

Orientácia v teréne – byť v neznámom teréne pod emóciami v záťaži nie je vždy zábava. Hlavne na križovatkách neoznačených lesných ciest. Jedno je isté, takmer všetky cesty vedú do doliny, len jedna je dlhšia, iná kratšia.

Súboje v hlave – najväčšie súboje sa odohrávajú v dlhých stúpaniach, v posledných kilometroch pred gaučom a samozrejme ráno pred štartom. Zoberme si zo sebou na tréning niečo pod zub, ustojíme ich lepšie.

Nikoho nezaujíma koľko kilometrov sme prešli. Možno tých ľudí, čo sú v tom s nami. Taktiež koľko sme toho zjedli, vypotili, ako veľmi sme unavení. Je fajn sa podeliť so svetom o zážitky, lekcie, skúšky. Tak isto ich použiť v iných oblastiach života. Veď čo je lepšie, ako zažiť niečo na vlastnej koži, vo výkone, pod emóciami a bez vody?

Možností máme mnoho, pohyb je jednou z nich. Čim ďalej ma viac presviedčajú jeho lekcie. Majú niečo do seba. K tomu cez leto budem mať fajn telo do plaviek. Ako začať? Pomaly, pravidelne, raz začas prekvapme seba náročnejším tréningom. Dajme sa dokopy s parťákmi. Ako pokračovať? Pomaly, pravidelne, s radosťou. Vzdať sa môžeme kedykoľvek a ten čas prejde tak či tak. Ako sa stať dobrým? Pomaly, nebáť si zobrať voľno, zvoľniť tempo a dať si dobrý veterník. Po čase sa to nejako stane, len sa prosím hýbme nejako, viac ako jeden krát do týždňa.

Zimné tréningy

1. február 2023 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Je streda večer, vonku je nepríjemný chlad. Opäť prší, fúka. Nemám rád takéto počasie. Hlavne keď mám kabát, nohavice a poltopánky. Keď mam na sebe zimnú športovú bundu, termo návleky je to úplne iný pocit.

Tak trochu som pokojný. Podarilo sa za posledné obdobie celkom dobre potrénovať. Napriek počasiu sa prešlo šesťsto devätnásť kilometrov. Mesiac pred tým to bolo taktiež cez šesťsto kilometrov. Boli aj kopce, za január sedemtisíc štyristo metrov prevýšení. Za december niečo podobné. Pre niekoho len čísla. Pre mňa pred polrokom nedosiahnuteľná méta.

Tréningy v zime sú náročné na časovanie, prípravu a samotné vykonávanie. Času je menej. Skoro ráno je chladno, poobede je skoro tma. Keď ráno vstávam pozerám cez okno, mám chuť sa vrátiť do postele. Veď aj tak nikto nepríde na to, že som nebol vonku. Lenže toto nie je o druhých, ale o mne. Viem čo chcem od tréningov, viem aký je dôležitý pohyb, viem čo mám naplánované, tak isto viem, ak nepôjdem nič sa nestane.

V tréningoch si dávam jasné ciele. Ide sa, skúsim koľko dám. Nezabudnúť na jedlo, vodu. Veď vždy sa môžem otočiť späť domov. Je to dobrovoľné a trochu bolesti by som mohol zniesť. Nezabudnúť na výbavu. Vždy sa môže niečo vyskytnúť.

Veľa krát, naozaj veľa krát, som sa chcel po prvých kilometroch otočiť a isť späť. Dostal som kŕče, boleli ma stehná, chrbát, bolo moc chladno, necítil som sa na to, premokol som v druhej dedine, dostal som defekt. Vždy som si povedal, poď ešte kúsok. Takto som sa dostal do Štiavnice, vyšliapal na Sitno, prešiel svojich prvých nepredstaviteľných stopäťdesiat kilometrov.

Neznášam bolesť, som citlivka. Teraz ma pobolieva v kolene. Doktor mi povedal, po takýchto tréningoch môžem byť rád, že len v kolene. Najhoršiu bolesť zazívam vtedy, keď môžem isť a nejdem. Moje okolie ma už niekoľko rokov nahovára aby som nešiel behať, na bežky a pod. Lebo nie je ideálne počasie, podmienky. Lenže pravidelný pohyb dáva naozaj veľa. Iba vo výnimočných prípadoch si beriem voľno.

Nemôžem počúvať ľudí čo mi hovoria nechoď, nie je vonku dobre. Zvyčajné pri za druhou dedinou už neprší, nesneží, je teplejšie, menej fúka, svieti slnko. Je jasne, že sú aj úseky, kde je poriadna zima, sneh, lad, vietor. Vždy tu bude niekto, kto bude odhovárať. Lenže nespravím s tým nič. Nemá zmysel vysvetľovať. Toto sú moje tréningy. Viem čo chcem od seba. Spoznávam moje telo, možnosti pozorujem kam môžem zájsť. Samozrejme limity sa posúvajú každým tréningom. Tak isto aj ciele. Len o nich nerozprávam, teda, až keď ich dosiahnem.

Mám aj momenty, úseky tratí čo sa flákam, šetrím sa, vozím sa. Tak isto sú úseky kde idem na plno. Cítim ako postupne naberám výdrž. Vďačím za to pravidelným tréningom, vylezeniu z postele a vetičke pod ešte kúsok. Tak isto je tu bolesť, zúfalosť, neobľúbená vetička hlavne v kopcoch, ako toto môžem mať rád.

Sú lepši športovci ako som ja. Vidím v štatistikách. Niekto zdolal kopec za štyri minúty a ja za osem. Na súťaž kondička zatiaľ nie je. Akceptujem to. Nemôžem dobehnúť roky tréningu za pol roka. No mám šancu sa priblížiť, pokiaľ budem pravidelne trénovať. Môžem nadávať pri šliapaní hore kopcom. Lenže o týždeň som tom znova.

Stále si myslím, ako nič neviem, nemám silu, výdrž, techniku aby som niečo dosiahol. Na druhej strane, vďaka tréningom, sa niečo dosahuje. Šesťsto kilometrov za mesiac je pre profesionála, alebo zanieteného amatéra nič. Pre mňa mesačná dávka tréningov, ktoré by sa mohli pravidelne dosahovať počas roka. Tieto riadky by mohli slúžiť ako pripomienka hlavne pri dňoch, keď to nepôjde, alebo budem chcieť uveriť ľuďom z okolia aby som nešiel.

Odbočte vľavo

23. november 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Je nedeľa, som niekde v pohorí Tribeč na tréningu. Ide to dnes ťažko, cítim bolesť, mám kŕče. Deň pred tým, sme mali brigádu a podľa všetkého telo nie je dostatočne zregenerované. Trasa je stredne náročná na terén, kvalitu tratí, sem tam zjazdy, menšie stúpania, okrem dvoch troch. Od Trojchotára smerom k odbočke na Solčany bol nie prijemný chlad.

Mám dobočiť doľava. Dostávam pokyn od navigácie. Odbočil som, po niekoľkých minútach navigácia oznamuje aby som sa vrátil späť naplánovanej trase. Hovorím si, to sa stáva, asi som zle odbočil a nevšimol správnu cestu. Vraciam sa dole k zjazdu. Pokračujte vpred a o osemdesiat metrov odbočte vpravo. Pred sebou vidím rázcestie, tam pôjdem doprava. Až na maličkosť, navigácia oznamuje aby som sa vrátil späť k naplánovanej trase.

V hustom lese sa prehliadla odbočka, nič strašné sa nedeje. Pokračujem tam odkiaľ som sa vrátil. Odbočil som najskôr doprava a potom doľava. Navigácia po chvíľke opäť oznamuje odbočenie vľavo. Prešli ma všetky pozitívne myšlienky, nakoľko v jesennom lese okolo mňa naozaj nikde nebolo kam ísť vľavo.

V otáčkach, v záťaži, trochu aj pod časovým stresom, takáto maličkosť narobí s hlavou a telom všeličo. Lenže stratil som pol hodinu, čo je v jesennom období dosť. Zrazu prichádzali zle pocity, strašidelné príbehy ako nestihnem vyjsť von z lesa do tmy, zablúdim, niečo sa mi stane, ak niečo technické sa prihodí končím.

V tom si hovorím, idem rovno. Len pozor na zjazdy k druhej strane Tribeča. Nerád by som zjazdil dole kopec do niektorej z dedín. To by znamenalo naozaj neskorý návrat po úplnej tme. Tiež chlad nepomáha k dlhodobým výkonom. Stavil som na intuíciu a zrazu predo mnou staršia značka. Bolo ich viac našťastie v tom navigácia oznamuje odbočte opäť vľavo.

Vynoril sa pohľad na hrad Gýmeš. Vedel som, že som dobre. Len nejako obísť kopec a niekde narazím na ďalšie značenia. Musím isť rovno. Doľava je hustý les, doprava sú dedinky pod Tribečom kam pôjdem niekedy nabudúce.

Prišla križovatka lesných ciest. Ani jedna z navigácií nedokázala určiť pokračovanie. Chvíľku som váhal. Naozaj váhal, obe nepôsobili správne. Jedna z nich viedla k Oponickému hradu, druhá niekam inam. Všetko je na kúsok. Lenže opäť myšlienky na krátke dni, chlad, prepotené spoďáre ma netešili. Šiel som doľava. Ako sa neskôr ukázalo, bolo to skvelé rozhodnutie. Asi po kilometri vidím modrú značku. Navigáciu už ignorujem, nemá to zmysel.

Posledná odbočka, v pravo Remitaž, rovno zjazd podľa všetkého k magistrále. Už mi to je jedno, chcem isť odtiaľto preč. Pustám sa dole s výčitkami svedomia. Hovorím si, tých par minúť, mi už nič nespraví. K tomu splním naplánovanú trať a uvidím ako sú poprepájané zvážnice. Otočil som sa. Značka oznamovala Remitáž hodina cesty na pešo. Frflal som. Išlo o pomerne nenáročný zjazd. Sledoval som značku. Cesta bola dobre označená, takže prišiel som bez problémov.

Výdych. Ešte jeden. Dal som to. Pár chvíľ to bolo neuveriteľné. Prešiel som bližšie k rybníkom, či naozaj som dobre. Čas tlačil, bolesti v tele taktiež. Prišlo doplnenie energie s jedlom a nápojom. Predo mnou už len menšie prevýšenie spod hrad Gýmeš a následne zjazd až do Ladíc. Tam dve mini stúpania.

Obe navigácie už prestali fungovať. Otočte sa doprava, potom doľava, ešte raz sa otočte a pokračujte podľa naplánovanej trasy. Asi som niečo poplietol pri plánovaní trasy, iné vysvetlenie nie je na stole. Navigácia sa prepína do režimu ukazovateľ tepu, rýchlosti a počet prejdených kilometrov. Zvyšok trasy poznám.

Obieham turistov pod hradom Gýmeš. Pri zjazde na Kostoľany dvoch cyklistov, čo nie a nie uhnúť. Času bolo naozaj malo. Do zjazdu som dal všetky sily. Obieham auto, ktoré sa vyhýbalo jamám na ceste. Odbáčam Ladice – Sľažany. Ešte prejsť cez Choču a trafiť odbočku na Mlyňany. Domov už len pár kilometrov. Odbočku som vo štvrtok minul, dodnes nerozumiem ako sa nedala nevšimnúť štvormetrová široká cesta.

Som doma, vypínam svetla, navigácie. Cítim hlad, smäď, chlad, bolesti, smejem sa z takýchto kombinácii. Rýchlo sa vyzliekam, dávam na seba suché veci, pijem BCAA-áčka, sprcha a ide sa jest. Tréning ma odrovnal. Prišla kombinácia slabej regenerácie s náročnejším stúpaním, hlavne blúdenie. Fyzicky výkon je v poriadku podávať na tréningoch. Lenže ak ma niečo vyvedie z mieri, oslabuje ma to a následné strácam rýchlo silu. K tomu nesprávne pripravený hlavný tréningový nápoj, uff.

Tým, že sú dni kratšie, tréningy je lepšie vopred naplánovať. Aby bol prehľad o trati, časových úsekoch a čo najpresnejšom čase návratu. V lese sa pohybujem menej, nemám zatiaľ také skúsenosti aby som mohol lietať bez navigácie hore dole.

Nestratil som sa. Navigácia ukazovala správne. Len chodník bol podľa GPS súradníc posunutý o par metrov vľavo. Takže odbočil som vľavo správne, hneď na prvý krát. Navigácia sa od toho momentu nevedela chytiť a posúvala nesprávne informácie. Do cieľa sa prišlo po piatych hodinách tréningu. Tak mal aj trvať. Zvyčajne tréningy robím o pol hodinu kratšie ako je predpísaný čas. Záleží od dĺžky, náročnosti tratí a mojich síl. Lenže pol hodina sa stratila blúdením a síl na rozdávanie tento krát nebolo.

Som rad, že zas opäť mi dal tréning pocítiť, koľko malo stačí na vyvedenie z miery. Aké je dôležité zachovať rozvahu, aj keď niečo ide proti mne. Veď preto trénujem. Je náročné si zvyknúť, ako okolnosti, udalosti sa jednoducho deju. Sem tam nás pomýli navigácia, inokedy tréner, niekedy okoloidúca atraktívna športovkyňa. Moje reakcie nie sú vždy primerané, stoja ma veľa síl. Dobrá správa, niekedy viem všetko dohnať, dosiahnuť a na konci mam zo seba výborný pocit. Netreba zabúdať na dni, keď tréningy vôbec nejdú podľa plánov. Podľa mňa chyby sa deju, tak isto okolnosti ktoré neviem ovplyvniť. Opakujem, preto trénujem.

Neviem či niekedy budem odolný pri výkonoch reagovať lepšie na podobné situácie. Verím, že všetko sa deje pre niečo a sem tam sa aj to niečo naučím. Vzdať sa môžem hocikedy. No keď som už tu tak to aspoň skúsim. Preto som sa aj otočil k modrej značke a pokračoval k cieľu. Jasne že sú, prídu dôvody pre ktoré sa tréning musí ukončiť. Či ide o výrazné dochádzanie síl, zranenia, technické prekážky, alebo prichádzajúca tma v nepoznanom teréne. Podľa všetkého je skvelé sa prekonávať. Len vždy s rešpektom k sebe, okoliu. Veď nech nám nemusia volať vrtuľník.

Hovorí sa, ak chceme v niečom byť dobrý, musíme sa dostať úplné na hranu našich možností a skočiť. Za mňa nedeľný tréning teraz neznie ako hranica mojich možností. Veď na konci dňa o nič nešlo. No v tých chvíľach mi nebolo všetko jedno. Stačilo jedno nesprávne odbočenie, technické problémy, či zranenie a mohlo to skončiť inak.

Na Tribeči sa podľa rôznych príbehov strácajú ľudia. Ja som zablúdil. Môj príbeh na konci mal rozumné vysvetlenie. No netreba podceňovať silu akýchkoľvek hôr. Majú kopu zvážnic, cestičiek, veľmi veľa miest bez signálu. Hlavne na jeseň vyzerá všetko rovnako. Zablúdiť je ľahké. Stratiť zatiaľ neviem, ani nechcem vedieť. Môj príbeh má slúžiť ako pripomenutie na to, aby som pri ďalších tréningoch cez nepoznané miesta lepšie naplánoval, prezrel trasy a dal väčšiu časovú rezervu. Taktiež pripravil lepší nápoj na tréning.

Hory, kopce a profesionáli

19. október 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Mám veľký rešpekt pre horami, lesmi. Vlastne úplné som obmedzil pohyb v nich. Až na zimné bežkovanie. Vtedy ako tak dúfam, že všetky tie veľké hladné zvieratá spia a nebudú ma naháňať. Nerád by som skončil ako niekoho večera. Hlavne keď som chodil na miesta kde nie je signál a menší pohyb ľudí.

Opäť som niekde na kopci, leje zo mňa pot, ťažko sa dýcha. V hlave mi prebieha niekoľko námetov na články, kombinované s otázkami, prečo zase niekde leziem. Dobrovoľné v nedeľu ráno si dávať do tela. O tomto musím povedať celému svetu, nech to nikto nerobí. Ďalší víkend za mnou čo ma bolia nohy, brucho, krk, chrbát, ešte kopa svalov o ktorých som nevedel, že ich mám. Idem vyjesť chladničku.

Premýšľam na čo je toto dobré. Nebude so mňa aj tak super výkonný športovec. Neskoro som začal. Nemám toľko času na trénovanie, vôbec nie podmienky. Asi na to ani nemám. Som slabý. Tréningy ma bolia, hore kopce sú miestami neznesiteľné, dlhé trasy spôsobujú kŕče, zjazdy ničia chrbticu. Hrozí pád, pošmyknutie, zamrznutie, zranenie. Napriek takýmto rečičkám pokračujem ďalej.

Môžem si nahovárať čo chcem. Lenže nič nie je také ako sa na prvý pohľad zdá. Som emočný typ človeka, jednoducho dávam so seba von emócie, aj tak nemajú čo robiť v tele. Nerád by som bol aby mi odpálilo dekel. Ak som sám tak nadávam, sťažujem sa, no pridávam plyn. Zvyčajne ide o druhú polovicu tréningu, strmý kopec, neznesiteľný protivietor. Lenže mimo tréningov sa krotím. Vtedy maskujem skutočné stavy. Keď ma ide roztrhnúť, vtedy si beriem voľno, vyspím sa a na druhý deň riešim. Mimo športu emócie vedia narobiť veľké zloty, ak sa nepoužijú správne. Tak ľahko napísané, však?

Banská Štiavnica, Sitno, Veľký Inovec, Gabčíkovo, Šamorín, Bratislava, Golianovo, Čertovica, Salamander, Králiky. Pre mňa ide o názvy, ktoré mi doteraz spôsobili najviac kŕčov, bolesti, výziev, prekonávania, sklamania, potu, ale aj radosti. Nikdy nezabudnem na tie nekončiace roviny pri Dunaji, kopce v Štiavnických vrchoch, kamenné cesty na Inovci, vietor v Golianove, zľadovatené zjazdy na Králikoch, vyletenie z trati na Čertovici. Množstvá zjedeného jedla, hektolitre vody, prepotené tričká, bundy.

Chcem uspieť sám pred sebou v niekoľkých oblastiach. Verím, že práve šport ma prípravy, hlavne psychicky, na prekonávanie tých najstrmších kopcov. Pomôže mi zvládať techniku zjazdov, zľadovatených ciest, prekonávanie studených vôd, ale aj horúcich dni. Posunie na nepoznané miesta. Postaví pred príležitosti. Naučí lepšie zvládať náročné situácie, akceptovať prehry. Užívať si víťazstvá.

Premýšľam čo je kľúčový element športových víťazstiev. Tak isto tých životných. Zatiaľ prichádzam na to, že je to pohyb a robenie niečoho. Tak isto neodmysliteľná súčasť je regenerácia, načerpanie síl. Akékoľvek aktivity nás dostanú k prekážkam úskaliam chuti na vzdanie. Budú dni keď nám zoberie motivácia, nejaký dôvod, či si povieme posledný pokus. Tiež je potrebné počítať s dňami keď nebudeme mať chuť isť ďalej, či nás prevládne lenivosť.

Profesionáli vedia poradiť. Amatéri vedia nabudiť. Sami seba dokážeme prekonať. Vždy rád pozorujem tých čo vedia, povzbudzujem tých čo sa pokúšajú. Sám seba tlačím. Nachádzam sa v období, keď šport zaberá veľkú časť mojich dní. Vnímam čo sa deje okolo mňa, hľadám informácie, vylepšenia, miesta na trénovanie. Chcem od seba viac. Sem tam sa stratím prezeraním lepšieho náčinia, oblečenia, jedla, výživy, plánov. Je fajn mať skvelé nástroje, podmienky.Pokiaľ netrénujeme na súťaže, je dosť možné, že nič z toho nevyužijeme na sto percent.

Verím pohybu, kopcom, údoliam, bolesti, že nás vedia pripraviť na účasť. Neskôr na prehry a ešte neskôr na výhry. To všetko čo ide okolo nás je akýmsi filmom, ktorý zažívame. Sem tam nás niekto postrčí, ukáže na možnosti, či sklame. Na prvom mieste sme my, v tomto prípade ja.

Je tu viac ako to, čo vidíme

10. november 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Keď sme behali na strednej dvanásťminútovku, patril som medzi beznádejne posledných. Neznášal som beh, futbal, vlastne všetky športy. Všetci boli lepší, väčší, bol som za dieťa, ktoré k tomu chodilo na školu, ktorá mi nič nehovorila. Ak sa na chvíľu zastavím a poobzerám za mnohými životnými udalosťami, čo bolo, zvyčajne som bol niekde vzadu v rohu a šiel som posledný. Samozrejme, že som sa vyhováral, ako sa mi nedá, nevládzem, nemôžem a možno by som aj chcel, ale nemôžem dýchať, mám alergiu, niečo ma bolí a pod. Takto som prechádzal svetom. Niekde vzadu, maličký, nič netušiaci, vystresovaný a všade som videl všetko zlé. Asi som ani nemal veľa kamarátov. Bolo to zvláštne obdobie, ktoré trvalo nekonečno.

Moje utiahnutie zmenilo milión malých krokov. Dnes ma štve, keď sedím nečinne, utiahnutý v rohu. Mám rád výzvy. Tak isto verím, že šport je najlepší nástroj na zlepšenie telesnej kondície, ale aj mentálnej. Chcem zabehnúť ultramaratón v Alpách, vybehnúť tie najstrmšie kopce, kúpať sa v ľadovom oceáne cez zimu.

Tréning bolí, je nebezpečný, spôsobuje zranenia, v horách sú medvede, niektorí turisti sa nechcú uhnúť, voda je studená, môžem dostať kŕč a utopiť sa. Nadávam, keď bežím hore kopcom. Ešte viac nadávam, keď vchádzam do studeného jazera, tajchu, sprchy či dodržiavam životosprávu. Je to všetko drahé, stojí to veľa času, obety.

V prvom rade si musím uvedomiť, že nie som obeť. V druhom, že ja som ten, ktorý si má nárokovať od seba tie najvyššie životné méty. Tu len pripomienka: každý má svoje životné méty. Neexistuje len jedna cesta a správny výsledok na úspech, šťastie, naplnenie, zdravie a pod. Lebo pre každého je to niečo iné.

Ak ideš do studenej vody, jednoducho musíš ísť, nemôžeš zastať niekde po kolená a začať si rozprávať, aká je voda studená. Voda je studená, pichá ihličky do kože. Prvé minúty sú nepríjemné. Ďalšie ešte viac. Ak ideš bežať kopce, nikto sa nepozerá, ak nie si na preteku, koľko zabehneš. Robíš to pre seba, ak budeš flákať tréning, podvádzaš len seba. Ak to odbehneš najlepšie, ako vieš, dostaneš odmenu.

Oba športy majú spoločného menovateľa, je to mentálna sila. Som síce začiatočník, ale verím, že najväčší súper, ktorého mám zdolať, som ja sám zo včera a mojich milión výhovoriek. Bolesť a radosť sú súčasťou našich každodenných životov. Radosť je skvelá, dáva nám nádherné pocity, zážitky, emócie. Bolesť je učiteľ, rozbíjač, ochranca, presmerovaváč. Vďačíme jej za mnoho. Jasné, môžeme sa poučiť alebo zhorknúť.

Najväčšou motiváciou pre mňa som ja. Chalan, ktorý niekde z fotky alebo videa vyskočí na internete a rozpráva, píše o tom, že to stálo za to. Ten zvyšok bude história. Som na začiatku, či v práci, v živote, v behu, ale aj studenom čľapotaní. Naozaj sa cítim, že neviem nič. No začínam tušiť, ak bežím hore strmým kopcom, môžem spomaliť na chvíľu, no nie zastaviť. Ak vchádzam do studenej vody, vždy prvé minúty sú najťažšie, čím rýchlejšie skočím, tým lepšie. Keď som v práci, zvyčajne to tam býva náročné. Lenže môžem sa na všetko vykašlať alebo skúsiť zatlačiť na moje vlastné limity. Verím, že život je jeden veľký tréning. Prinesie nás na miesta, o ktorých sme pred tým nesnívali a dá nám dôvody spoznať nové príležitosti, ľudí, seba a čo je vlastne za tým. Tak isto verím, že veci sa nedejú pre nič za nič.

Musíš niečo vydržať

20. október 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Ako to býva zvykom, z času na čas sa niečo pokašle. Niekedy menej, inokedy viac. Tentokrát toho bolo akosi viac naraz. K tomu neboli výsledky, čísla červené a nedarilo sa v ničom.

Môžeme byť akokoľvek silní, no každý z nás o sebe z času na čas zapochybuje. Sme bytosti plné emócií, neustáleho premýšľania a sem-tam aj domýšľania. Naozaj stačí niekoľko pokazených maličkostí a nie vždy sú naše reakcie ukážkové.

Často sa hovorí, buďme milí k druhým ľuďom, nevieme, čo prežívajú. Sami prežívame zmeny nálad, nadšenie, radosť, stres, tlak, zlosť alebo pociťujeme krivdu, lebo sme niekoho pustili na križovatke a ten druhý nás nie. Tu sme dva tábory, jedni z nás, čo sklonia hlavu a plecia a tí druhí, čo sa vykričia.

Za seba napíšem, vydržím veľa, no sú situácie, z ktorých ma ide roztrhať. Vtedy vypínam všetko, beriem si voľno, idem behať, čľapotať, či len tak sa flákať. Moja reakcia prichádza na druhý deň. Samozrejme, že sú situácie, kde musím potlačiť všetky emócie a nasadiť stopercentný profesionálny výkon.

Ako sa všetko na mňa lialo, stále prichádzalo niečo nové. Bolo len otázkou času, keď sa niečo muselo stať. Prepadla ma depresia a nechuť ísť ďalej. Najhorší je pocit bezmocnosti, keď som nevedel zvrátiť udalosti. Až som sa na jednej z pracovných porád posťažoval a vinil celý svet.

Až po moment, keď človek na druhej strane buchol po stole a zareval: „Miško, veď voľačo musíš zniesť. Absolútne nezľahčujem situáciu. No ešte raz, musíš niečo zniesť. Všetko vyriešime postupne.“

Ostal som zaskočený, prekvapený, no hneď v tom momente zo mňa opadla všetka nechuť, depresia a čo ja viem, čo ešte všetko. Ten človek nielen, že mal pravdu, ale sem-tam potrebujeme otcovsky dohovoriť.

Večer v kancelárií, keď utíchli telefonáty, emaily som začal premýšľať nad tým, čo som mohol urobiť lepšie, viac či inak. Neobviňoval som sa, lebo zas by som bol tam, kde som bol pred poradou. Po bitke je ľahko hodnotiť, filozofovať, čo by bolo keby. Lenže žiadne keby zatiaľ nezvrátilo minulosť.

Vždy konám tak, ako najlepšie viem. Verím, že každý z nás robí vždy najlepšie, ako vie. Robenie najlepšieho, ako vieme, nie vždy stačí, aby sme odvrátili situáciu, výsledky. Neverím, že niekto príde ráno do práce a povie, že tak teda dnes budem kaziť všetko, teda pokiaľ si koleduje o výpoveď. Je ľahko hodnotiť druhých pokiaľ nevieme, o čo všetko ide.

Je dobré mať aktivitu na odreagovanie, najlepšie fyzickú, kde sa vybláznime, uvoľníme zo seba energie, stres, paru. Tak isto je fajn mať okolo seba niekoho na opretie či na otcovské rady. Za seba môžem povedať, že pre mňa beh v kopcoch, či čľapotanie v studenej vode je jeden z najlepších vybíjačov zlosti, naštvania, sklamania, depresií a podobných pocitov. Športová drina je jeden z najlepších tréningov nielen do práce, vzťahov, ale do celého bežného života. Fyzické aktivity nám ukážu, čoho všetkého je naša myseľ a telo schopné dosiahnuť.

Hovorí sa, že sila, čo nás teraz tlačí, nás má v niečom zobudiť. Aj preto píšem tieto slová, aby som sa k nim mohol neskôr vrátiť a potvrdiť, či som vydržal. Je viac ako dobré vydržať, ale tak isto vypustiť paru. Zvyčajne tých najlepších výsledkov aj tak dosahujeme pod najväčším tlakmi. Veď vzdať sa môžeme kedykoľvek, len dnes to ešte vydržme a spravme najlepšie, čo vieme.

Tréningy

8. september 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Trénujem a asi aj celkom fajn, prekonávam sa, cítim bolesť. Často je mi na vracanie, či odpadnutie. Pred každým tréningom mám rešpekt. Ako tak začínam vnímať moje telo, že sa niečo deje. Dôležité pre mňa je cítiť sa fajn, neobmedzovať sa v konzumovaní jedla a mať tie isté čísla oblečenia.

Okolo mňa sa točia ľudia, ktorí naozaj makajú nielen v práci, vo vzťahoch, ale aj v koníčkoch. Mám rád ľudí, čo majú ťah na bránu a idú. Sú pre mňa zdrojom inšpirácie a sem-tam od nich vyťahujem infošky. Snáď ma nebláznia a hovoria skutočné vedomosti, zážitky, príbehy.

Leto 2021 bolo pre mňa najaktívnejšie obdobie z celého roka, vďačím za to hlavne chalanom, že ma vytiahli von. Priznám sa, že prvá polovica roka nedopadla ani zďaleka, ako som chcel. Takže zmena bola viac ako vítaná. Stavil som na seba, teda môj aktívny pohyb, pretože také boli pocity. Verím, že ak chcem v práci podávať najlepšie výkony, musím byť v najlepšej možnej forme, a to nielen mentálne, ale aj fyzicky.

Už na jar prišla úprava tréningového plánu. Sedemdesiat odbehnutých kilometrov týždenne vymenilo víkendových tridsať. Od pondelka do piatku sa vždy ráno cvičí s posilňovacím náradím. Zvyšok je história, prepotené spoďáre, tričká a kilá zjedených jedál.

Lenže, ako všetci vieme, história vzniká každou ubehnutou chvíľou. Aj preto sa snažím, aby chvíle, ktoré sú okolo mňa, mali niečo do seba a žiadna výzva nenechala dlho na seba čakať.

Keďže moje obľúbené miesto je Štiavnica a čoraz častejšie sme začali v nej s kamošmi tráviť čas, naplánoval som beh v neďalekých kopcoch. Mala sa ísť zjazdovka Salamandra, Tanád, Menhir nad Štiavnicou a Paradajs. Samozrejme, bez znalosti miest, techniky či natrénovaných hodín v takomto náročnom teréne.

Kopec sa nezdolal. Pri prvej zákrute som dostal facku a zvyšok cesty som s ťažkosťami prešiel. Bolo mi povedané, že som to prepálil a šiel na začiatku moc rýchlo. Už od začiatku prišlo tušenie, že toto nebude bežný beh, ako je u nás za dedinou. Aj keď kopce behávam, toto bolo úplne o niečom inom.

Zo začiatku ma prepadli myšlienky ako: zlyhal si, si slabý, nemáš dobrý tréning, kondičku, si modelka, nevieš to, kašli na to a choď domov.

Stál som na hore na kopci úplne vyčerpaný, sklamaný a mohol som sa cíti ako obeť alebo ako niekto, kto to skúsi ešte raz. V práci u nás je bežné, že sa niečo pokašle a prischne mi to na stole. Dnes to beriem ako školné, ktoré musí byť odmakané. Preto sa snažím mať v hlave, veď poďme to skúsiť ešte raz, opravme to. Či sa jedná o beh, sériu cvikov či náročné schôdzky, výzvy a ich riešenia.

Emócie, oslabujúce myšlienky a všetko, čo ťahá dole hlavu, srdce, brucho musí ísť bokom a úplne preč. Naozaj je ľahké uveriť, ako sme neschopní, že nič nevieme a nikdy vedieť nebudeme. Lenže existujú techniky, tréningy, ktoré nám nielen dodajú sebavedomie, ale aj potrebnú silu na pohybovanie náročnejšími obdobiami. Je len na nás, či ich vyhľadáme a budeme hľadať ten najlepší spôsob, ktorý je vhodný pre nás.

Nech sa jedná o beh, otužovanie, silové cvičenie, budovanie kariéry, firmy, života, všetko bude chcieť oddanie, risk, vyhrnuté rukávy a poraziť toho najväčšieho súpera (to sme my sami) a samozrejme pochopiť súlad milióna maličkostí.

Nie som si istý, či beh je len o behu. Pre mňa je to skôr životný štýl. Akýsi základný element pohybu, ktorý naozaj musí byť. Je dôležitý, ako pre telo, tak aj pre myseľ. Pretože verím, ak chcem podávať tie špičkové výkony, potrebujem sa cítiť čo najlepšie a akýkoľvek pohybový šport dáva telu viac, ako berie.

Možno ten kopec v živote nezdolám, ale to ma nezastaví pred trénovaním a pokúšaním sa nájsť spôsob, ako na to. Všetci vieme, že budú dni, situácie, ktoré jednoducho nebude možné zdolať na prvýkrát a ani na druhý.

Článok je akési pripomenutie, že každý raz za čas neodhadne svoje sily a prepáli štart, stred alebo cieľ. Taktiež, že je ľahké si namýšľať rôzne oslabujúce príbehy, ktoré vôbec nemusia byť pravdou a k tomu nás môžu zviesť z cesty. Možno práve preto má tréning dôležité postavenie v našich životoch, a to nielen bežecký.

Niečo za tým je

11. august 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Nemôžem, nechce sa mi, nedá sa to, je to zbytočné, nemá to cenu a vlastne, na čo to je dobré. Neznášam ich, brzdia, spomaľujú, zavádzajú a k tomu nikomu a ničomu neprospievajú. Niekto si povie, veď sú to iba nenápadné slovíčka, akú silu by už mohli mať? Schválne, kedy nás nejaké to nenápadné slovíčko naštartovalo do nepríčetna?

Slová nemajú takmer žiadnu moc, skôr je nebezpečnejší ich význam. Preto sa snažím používať ich tak, aby čo najlepšie a najpríjemnejšie boli pochopené mnou, ale aj druhou stranou. Samozrejme, že niekedy sa nechám uniesť emóciami, a vtedy mám chuť vrátiť to, čo som dostal. Áno, rozumiem, že nie každý dar musíme prijať a veci sa nemajú šiť horúcou ihlou a pod. Teória je ľahká, však?

Komunikácia, vyjadrovanie, rozprávanie, vnímanie, aktívne zapájanie do rozhovoru a samozrejme počúvanie sú pre mňa dôležitou zručnosťou, v ktorej sa chcem stať majstrom. Keď niečo pokašlem, som na seba prísny, no nevediem so sebou žiadne vojny, aj tak tým nič neurovnám.

Slová ako také nezmenia nič. O tom, že pre každého majú rozdielny význam, vieme všetci. Takže, ak chcem niečo so svojim životom robiť, mám len dve možnosti, vyhrniem rukávy a urobím to dnes alebo si vyhrniem rukávy a urobím to ešte dnes.

Mám to šťastie vo svojom živote na ľudí, ktorí mi ukazujú svojou činnosťou lenivosť, flákanie, ale aj dráčov či tých, ktorí majú neskutočný ťah na bránku. Povieme si, veď nejako bude, áno, bude, lenže mne sa páči, keď sem-tam tomu nejako pomôžem a aj sa niečo preto spraví. Sťažovaním, fňukaním nie vždy vyriešime všetko. Rozprávanie, teda komunikácia má obrovský význam pre nás a aj pre naše okolie. Čím je vtipnejšia, tým je lepšia. Ak sa kritizuje, tak len to, čo bolo urobené, nie ľudia, tiež len medzi štyrmi očami. Chválenie? Jednoznačne pred celým svetom, ale nie seba, tých druhých.

Snažím sa už sám so sebou viesť taký vnútorný dialóg, aby ma hnal dopredu, nie uberal o sily. Umenie je nablázniť seba a okolie tak, aby sme dosiahli to, čo chceme. Počkať, teraz si povieme, ale aj tu som dosiahol to, čo som chcel. Hm, ak by to bola pravda, tak nemáme dôvod vstávať ráno z postele. Starať sa o seba, jesť, chodiť na toaletu a je z nás chodiaca príšera. Každý z nás má dôvod, bodka.

Pre mňa je to, čo robím, akýmsi životným štýlom. Cítim sa ako človek, ktorý vytvára okolnosti, príležitosti, procesy, výsledky, ale aj vtipné udalosti, ale aj chyby. Verím, že ak chcem v niečom naozaj uspieť, jednoznačne musím trénovať v tom, v čom chcem byť najlepší. Mne sa páči byť najlepším človekom, akým len môžem byť.

Nie som moja práca, mám ju rád, vďačím jej za príležitosti, lekcie, sklamania, ale aj podržania. Život by nemal byť o makaní, o nadčasoch, práci, ale viac o tvorbe, tvorení, vytváraní niečoho. Je veľmi náročné písať všeobecné pravdy, pravidlá, jedno viem, chcem zažiť ten najlepší život, aký sa zažiť dá a nie hašteriť sa v práci so stavbyvedúcimi, čo je a nie je ich či moja povinnosť.

Povieme si, že doba je náročnejšia, tempo bláznivejšie porovnaním s minulosťou, lenže v minulosti žijú len naši rodičia či starí rodičia (teda ak máme to šťastie a máme ich) alebo všetci tí, ktorí ešte nepochopili, že nastala akási zmena. Aj keď i to je istý spôsob žitia. Dnes je bežné, že viac ako tridsaťroční ľudia nemáme rodiny, nevieme, čo chceme od života, hľadáme, skúšame, máme strach sa viazať. Je to v poriadku, teda pokiaľ neuveríme polopravdám, že už by sme mali to alebo tamto. Lebo podľa toho, čo som počul, aj v minulosti nie každý bol tak šťastný, ako sa o tom dnes hovorí, hlavne u nás.

Chcem všetko alebo nič, bavme sa ale o živote, práca je akýmsi doplnkom, možno krátkou zastávkou k tomu, za čím skutočne ideme, teda aspoň pre mňa. To, čo vytváram, je životný štýl človeka, tvorcu, ktorý buduje niečo. Zážitky, poznatky, skúsenosti opisujem v článkoch, nahrávam do videí či zväčšňujem vo fotografiách.

Myslím, teda akosi tuším, že trénovať môžeme naozaj na všetkých miestach, nielen v práci. Za všetkým je sen, potom rozhodnutie, odhodlanosť, odvaha, drina a kopa prepotených, v mojom prípade košieľ. Vôbec nepoznám cestu a ani čo ma čaká, akým mám byť v tej alebo onakej situácií. Skúšam, hľadám, vytváram. Aj preto dávam dôraz na spôsoby komunikácie sám so sebou, ale aj okolím. Pretože tá je dorozumievacím nástrojom medzi mnou a svetom. Vlastne, mám rád, keď je komunikácia priama a jasná, všetky nedorozumenia iba zbytočne spomaľujú, či ubližujú nielen mne, ale aj svetu. Koniec koncov, radšej sa usmievam, ako mám byť nahnevaný, lebo niečo.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter