Tréning

Odbočte vľavo

23. november 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Je nedeľa, som niekde v pohorí Tribeč na tréningu. Ide to dnes ťažko, cítim bolesť, mám kŕče. Deň pred tým, sme mali brigádu a podľa všetkého telo nie je dostatočne zregenerované. Trasa je stredne náročná na terén, kvalitu tratí, sem tam zjazdy, menšie stúpania, okrem dvoch troch. Od Trojchotára smerom k odbočke na Solčany bol nie prijemný chlad.

Mám dobočiť doľava. Dostávam pokyn od navigácie. Odbočil som, po niekoľkých minútach navigácia oznamuje aby som sa vrátil späť naplánovanej trase. Hovorím si, to sa stáva, asi som zle odbočil a nevšimol správnu cestu. Vraciam sa dole k zjazdu. Pokračujte vpred a o osemdesiat metrov odbočte vpravo. Pred sebou vidím rázcestie, tam pôjdem doprava. Až na maličkosť, navigácia oznamuje aby som sa vrátil späť k naplánovanej trase.

V hustom lese sa prehliadla odbočka, nič strašné sa nedeje. Pokračujem tam odkiaľ som sa vrátil. Odbočil som najskôr doprava a potom doľava. Navigácia po chvíľke opäť oznamuje odbočenie vľavo. Prešli ma všetky pozitívne myšlienky, nakoľko v jesennom lese okolo mňa naozaj nikde nebolo kam ísť vľavo.

V otáčkach, v záťaži, trochu aj pod časovým stresom, takáto maličkosť narobí s hlavou a telom všeličo. Lenže stratil som pol hodinu, čo je v jesennom období dosť. Zrazu prichádzali zle pocity, strašidelné príbehy ako nestihnem vyjsť von z lesa do tmy, zablúdim, niečo sa mi stane, ak niečo technické sa prihodí končím.

V tom si hovorím, idem rovno. Len pozor na zjazdy k druhej strane Tribeča. Nerád by som zjazdil dole kopec do niektorej z dedín. To by znamenalo naozaj neskorý návrat po úplnej tme. Tiež chlad nepomáha k dlhodobým výkonom. Stavil som na intuíciu a zrazu predo mnou staršia značka. Bolo ich viac našťastie v tom navigácia oznamuje odbočte opäť vľavo.

Vynoril sa pohľad na hrad Gýmeš. Vedel som, že som dobre. Len nejako obísť kopec a niekde narazím na ďalšie značenia. Musím isť rovno. Doľava je hustý les, doprava sú dedinky pod Tribečom kam pôjdem niekedy nabudúce.

Prišla križovatka lesných ciest. Ani jedna z navigácií nedokázala určiť pokračovanie. Chvíľku som váhal. Naozaj váhal, obe nepôsobili správne. Jedna z nich viedla k Oponickému hradu, druhá niekam inam. Všetko je na kúsok. Lenže opäť myšlienky na krátke dni, chlad, prepotené spoďáre ma netešili. Šiel som doľava. Ako sa neskôr ukázalo, bolo to skvelé rozhodnutie. Asi po kilometri vidím modrú značku. Navigáciu už ignorujem, nemá to zmysel.

Posledná odbočka, v pravo Remitaž, rovno zjazd podľa všetkého k magistrále. Už mi to je jedno, chcem isť odtiaľto preč. Pustám sa dole s výčitkami svedomia. Hovorím si, tých par minúť, mi už nič nespraví. K tomu splním naplánovanú trať a uvidím ako sú poprepájané zvážnice. Otočil som sa. Značka oznamovala Remitáž hodina cesty na pešo. Frflal som. Išlo o pomerne nenáročný zjazd. Sledoval som značku. Cesta bola dobre označená, takže prišiel som bez problémov.

Výdych. Ešte jeden. Dal som to. Pár chvíľ to bolo neuveriteľné. Prešiel som bližšie k rybníkom, či naozaj som dobre. Čas tlačil, bolesti v tele taktiež. Prišlo doplnenie energie s jedlom a nápojom. Predo mnou už len menšie prevýšenie spod hrad Gýmeš a následne zjazd až do Ladíc. Tam dve mini stúpania.

Obe navigácie už prestali fungovať. Otočte sa doprava, potom doľava, ešte raz sa otočte a pokračujte podľa naplánovanej trasy. Asi som niečo poplietol pri plánovaní trasy, iné vysvetlenie nie je na stole. Navigácia sa prepína do režimu ukazovateľ tepu, rýchlosti a počet prejdených kilometrov. Zvyšok trasy poznám.

Obieham turistov pod hradom Gýmeš. Pri zjazde na Kostoľany dvoch cyklistov, čo nie a nie uhnúť. Času bolo naozaj malo. Do zjazdu som dal všetky sily. Obieham auto, ktoré sa vyhýbalo jamám na ceste. Odbáčam Ladice – Sľažany. Ešte prejsť cez Choču a trafiť odbočku na Mlyňany. Domov už len pár kilometrov. Odbočku som vo štvrtok minul, dodnes nerozumiem ako sa nedala nevšimnúť štvormetrová široká cesta.

Som doma, vypínam svetla, navigácie. Cítim hlad, smäď, chlad, bolesti, smejem sa z takýchto kombinácii. Rýchlo sa vyzliekam, dávam na seba suché veci, pijem BCAA-áčka, sprcha a ide sa jest. Tréning ma odrovnal. Prišla kombinácia slabej regenerácie s náročnejším stúpaním, hlavne blúdenie. Fyzicky výkon je v poriadku podávať na tréningoch. Lenže ak ma niečo vyvedie z mieri, oslabuje ma to a následné strácam rýchlo silu. K tomu nesprávne pripravený hlavný tréningový nápoj, uff.

Tým, že sú dni kratšie, tréningy je lepšie vopred naplánovať. Aby bol prehľad o trati, časových úsekoch a čo najpresnejšom čase návratu. V lese sa pohybujem menej, nemám zatiaľ také skúsenosti aby som mohol lietať bez navigácie hore dole.

Nestratil som sa. Navigácia ukazovala správne. Len chodník bol podľa GPS súradníc posunutý o par metrov vľavo. Takže odbočil som vľavo správne, hneď na prvý krát. Navigácia sa od toho momentu nevedela chytiť a posúvala nesprávne informácie. Do cieľa sa prišlo po piatych hodinách tréningu. Tak mal aj trvať. Zvyčajne tréningy robím o pol hodinu kratšie ako je predpísaný čas. Záleží od dĺžky, náročnosti tratí a mojich síl. Lenže pol hodina sa stratila blúdením a síl na rozdávanie tento krát nebolo.

Som rad, že zas opäť mi dal tréning pocítiť, koľko malo stačí na vyvedenie z miery. Aké je dôležité zachovať rozvahu, aj keď niečo ide proti mne. Veď preto trénujem. Je náročné si zvyknúť, ako okolnosti, udalosti sa jednoducho deju. Sem tam nás pomýli navigácia, inokedy tréner, niekedy okoloidúca atraktívna športovkyňa. Moje reakcie nie sú vždy primerané, stoja ma veľa síl. Dobrá správa, niekedy viem všetko dohnať, dosiahnuť a na konci mam zo seba výborný pocit. Netreba zabúdať na dni, keď tréningy vôbec nejdú podľa plánov. Podľa mňa chyby sa deju, tak isto okolnosti ktoré neviem ovplyvniť. Opakujem, preto trénujem.

Neviem či niekedy budem odolný pri výkonoch reagovať lepšie na podobné situácie. Verím, že všetko sa deje pre niečo a sem tam sa aj to niečo naučím. Vzdať sa môžem hocikedy. No keď som už tu tak to aspoň skúsim. Preto som sa aj otočil k modrej značke a pokračoval k cieľu. Jasne že sú, prídu dôvody pre ktoré sa tréning musí ukončiť. Či ide o výrazné dochádzanie síl, zranenia, technické prekážky, alebo prichádzajúca tma v nepoznanom teréne. Podľa všetkého je skvelé sa prekonávať. Len vždy s rešpektom k sebe, okoliu. Veď nech nám nemusia volať vrtuľník.

Hovorí sa, ak chceme v niečom byť dobrý, musíme sa dostať úplné na hranu našich možností a skočiť. Za mňa nedeľný tréning teraz neznie ako hranica mojich možností. Veď na konci dňa o nič nešlo. No v tých chvíľach mi nebolo všetko jedno. Stačilo jedno nesprávne odbočenie, technické problémy, či zranenie a mohlo to skončiť inak.

Na Tribeči sa podľa rôznych príbehov strácajú ľudia. Ja som zablúdil. Môj príbeh na konci mal rozumné vysvetlenie. No netreba podceňovať silu akýchkoľvek hôr. Majú kopu zvážnic, cestičiek, veľmi veľa miest bez signálu. Hlavne na jeseň vyzerá všetko rovnako. Zablúdiť je ľahké. Stratiť zatiaľ neviem, ani nechcem vedieť. Môj príbeh má slúžiť ako pripomenutie na to, aby som pri ďalších tréningoch cez nepoznané miesta lepšie naplánoval, prezrel trasy a dal väčšiu časovú rezervu. Taktiež pripravil lepší nápoj na tréning.

Hory, kopce a profesionáli

19. október 2022 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Mám veľký rešpekt pre horami, lesmi. Vlastne úplné som obmedzil pohyb v nich. Až na zimné bežkovanie. Vtedy ako tak dúfam, že všetky tie veľké hladné zvieratá spia a nebudú ma naháňať. Nerád by som skončil ako niekoho večera. Hlavne keď som chodil na miesta kde nie je signál a menší pohyb ľudí.

Opäť som niekde na kopci, leje zo mňa pot, ťažko sa dýcha. V hlave mi prebieha niekoľko námetov na články, kombinované s otázkami, prečo zase niekde leziem. Dobrovoľné v nedeľu ráno si dávať do tela. O tomto musím povedať celému svetu, nech to nikto nerobí. Ďalší víkend za mnou čo ma bolia nohy, brucho, krk, chrbát, ešte kopa svalov o ktorých som nevedel, že ich mám. Idem vyjesť chladničku.

Premýšľam na čo je toto dobré. Nebude so mňa aj tak super výkonný športovec. Neskoro som začal. Nemám toľko času na trénovanie, vôbec nie podmienky. Asi na to ani nemám. Som slabý. Tréningy ma bolia, hore kopce sú miestami neznesiteľné, dlhé trasy spôsobujú kŕče, zjazdy ničia chrbticu. Hrozí pád, pošmyknutie, zamrznutie, zranenie. Napriek takýmto rečičkám pokračujem ďalej.

Môžem si nahovárať čo chcem. Lenže nič nie je také ako sa na prvý pohľad zdá. Som emočný typ človeka, jednoducho dávam so seba von emócie, aj tak nemajú čo robiť v tele. Nerád by som bol aby mi odpálilo dekel. Ak som sám tak nadávam, sťažujem sa, no pridávam plyn. Zvyčajne ide o druhú polovicu tréningu, strmý kopec, neznesiteľný protivietor. Lenže mimo tréningov sa krotím. Vtedy maskujem skutočné stavy. Keď ma ide roztrhnúť, vtedy si beriem voľno, vyspím sa a na druhý deň riešim. Mimo športu emócie vedia narobiť veľké zloty, ak sa nepoužijú správne. Tak ľahko napísané, však?

Banská Štiavnica, Sitno, Veľký Inovec, Gabčíkovo, Šamorín, Bratislava, Golianovo, Čertovica, Salamander, Králiky. Pre mňa ide o názvy, ktoré mi doteraz spôsobili najviac kŕčov, bolesti, výziev, prekonávania, sklamania, potu, ale aj radosti. Nikdy nezabudnem na tie nekončiace roviny pri Dunaji, kopce v Štiavnických vrchoch, kamenné cesty na Inovci, vietor v Golianove, zľadovatené zjazdy na Králikoch, vyletenie z trati na Čertovici. Množstvá zjedeného jedla, hektolitre vody, prepotené tričká, bundy.

Chcem uspieť sám pred sebou v niekoľkých oblastiach. Verím, že práve šport ma prípravy, hlavne psychicky, na prekonávanie tých najstrmších kopcov. Pomôže mi zvládať techniku zjazdov, zľadovatených ciest, prekonávanie studených vôd, ale aj horúcich dni. Posunie na nepoznané miesta. Postaví pred príležitosti. Naučí lepšie zvládať náročné situácie, akceptovať prehry. Užívať si víťazstvá.

Premýšľam čo je kľúčový element športových víťazstiev. Tak isto tých životných. Zatiaľ prichádzam na to, že je to pohyb a robenie niečoho. Tak isto neodmysliteľná súčasť je regenerácia, načerpanie síl. Akékoľvek aktivity nás dostanú k prekážkam úskaliam chuti na vzdanie. Budú dni keď nám zoberie motivácia, nejaký dôvod, či si povieme posledný pokus. Tiež je potrebné počítať s dňami keď nebudeme mať chuť isť ďalej, či nás prevládne lenivosť.

Profesionáli vedia poradiť. Amatéri vedia nabudiť. Sami seba dokážeme prekonať. Vždy rád pozorujem tých čo vedia, povzbudzujem tých čo sa pokúšajú. Sám seba tlačím. Nachádzam sa v období, keď šport zaberá veľkú časť mojich dní. Vnímam čo sa deje okolo mňa, hľadám informácie, vylepšenia, miesta na trénovanie. Chcem od seba viac. Sem tam sa stratím prezeraním lepšieho náčinia, oblečenia, jedla, výživy, plánov. Je fajn mať skvelé nástroje, podmienky.Pokiaľ netrénujeme na súťaže, je dosť možné, že nič z toho nevyužijeme na sto percent.

Verím pohybu, kopcom, údoliam, bolesti, že nás vedia pripraviť na účasť. Neskôr na prehry a ešte neskôr na výhry. To všetko čo ide okolo nás je akýmsi filmom, ktorý zažívame. Sem tam nás niekto postrčí, ukáže na možnosti, či sklame. Na prvom mieste sme my, v tomto prípade ja.

Je tu viac ako to, čo vidíme

10. november 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Keď sme behali na strednej dvanásťminútovku, patril som medzi beznádejne posledných. Neznášal som beh, futbal, vlastne všetky športy. Všetci boli lepší, väčší, bol som za dieťa, ktoré k tomu chodilo na školu, ktorá mi nič nehovorila. Ak sa na chvíľu zastavím a poobzerám za mnohými životnými udalosťami, čo bolo, zvyčajne som bol niekde vzadu v rohu a šiel som posledný. Samozrejme, že som sa vyhováral, ako sa mi nedá, nevládzem, nemôžem a možno by som aj chcel, ale nemôžem dýchať, mám alergiu, niečo ma bolí a pod. Takto som prechádzal svetom. Niekde vzadu, maličký, nič netušiaci, vystresovaný a všade som videl všetko zlé. Asi som ani nemal veľa kamarátov. Bolo to zvláštne obdobie, ktoré trvalo nekonečno.

Moje utiahnutie zmenilo milión malých krokov. Dnes ma štve, keď sedím nečinne, utiahnutý v rohu. Mám rád výzvy. Tak isto verím, že šport je najlepší nástroj na zlepšenie telesnej kondície, ale aj mentálnej. Chcem zabehnúť ultramaratón v Alpách, vybehnúť tie najstrmšie kopce, kúpať sa v ľadovom oceáne cez zimu.

Tréning bolí, je nebezpečný, spôsobuje zranenia, v horách sú medvede, niektorí turisti sa nechcú uhnúť, voda je studená, môžem dostať kŕč a utopiť sa. Nadávam, keď bežím hore kopcom. Ešte viac nadávam, keď vchádzam do studeného jazera, tajchu, sprchy či dodržiavam životosprávu. Je to všetko drahé, stojí to veľa času, obety.

V prvom rade si musím uvedomiť, že nie som obeť. V druhom, že ja som ten, ktorý si má nárokovať od seba tie najvyššie životné méty. Tu len pripomienka: každý má svoje životné méty. Neexistuje len jedna cesta a správny výsledok na úspech, šťastie, naplnenie, zdravie a pod. Lebo pre každého je to niečo iné.

Ak ideš do studenej vody, jednoducho musíš ísť, nemôžeš zastať niekde po kolená a začať si rozprávať, aká je voda studená. Voda je studená, pichá ihličky do kože. Prvé minúty sú nepríjemné. Ďalšie ešte viac. Ak ideš bežať kopce, nikto sa nepozerá, ak nie si na preteku, koľko zabehneš. Robíš to pre seba, ak budeš flákať tréning, podvádzaš len seba. Ak to odbehneš najlepšie, ako vieš, dostaneš odmenu.

Oba športy majú spoločného menovateľa, je to mentálna sila. Som síce začiatočník, ale verím, že najväčší súper, ktorého mám zdolať, som ja sám zo včera a mojich milión výhovoriek. Bolesť a radosť sú súčasťou našich každodenných životov. Radosť je skvelá, dáva nám nádherné pocity, zážitky, emócie. Bolesť je učiteľ, rozbíjač, ochranca, presmerovaváč. Vďačíme jej za mnoho. Jasné, môžeme sa poučiť alebo zhorknúť.

Najväčšou motiváciou pre mňa som ja. Chalan, ktorý niekde z fotky alebo videa vyskočí na internete a rozpráva, píše o tom, že to stálo za to. Ten zvyšok bude história. Som na začiatku, či v práci, v živote, v behu, ale aj studenom čľapotaní. Naozaj sa cítim, že neviem nič. No začínam tušiť, ak bežím hore strmým kopcom, môžem spomaliť na chvíľu, no nie zastaviť. Ak vchádzam do studenej vody, vždy prvé minúty sú najťažšie, čím rýchlejšie skočím, tým lepšie. Keď som v práci, zvyčajne to tam býva náročné. Lenže môžem sa na všetko vykašlať alebo skúsiť zatlačiť na moje vlastné limity. Verím, že život je jeden veľký tréning. Prinesie nás na miesta, o ktorých sme pred tým nesnívali a dá nám dôvody spoznať nové príležitosti, ľudí, seba a čo je vlastne za tým. Tak isto verím, že veci sa nedejú pre nič za nič.

Musíš niečo vydržať

20. október 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Ako to býva zvykom, z času na čas sa niečo pokašle. Niekedy menej, inokedy viac. Tentokrát toho bolo akosi viac naraz. K tomu neboli výsledky, čísla červené a nedarilo sa v ničom.

Môžeme byť akokoľvek silní, no každý z nás o sebe z času na čas zapochybuje. Sme bytosti plné emócií, neustáleho premýšľania a sem-tam aj domýšľania. Naozaj stačí niekoľko pokazených maličkostí a nie vždy sú naše reakcie ukážkové.

Často sa hovorí, buďme milí k druhým ľuďom, nevieme, čo prežívajú. Sami prežívame zmeny nálad, nadšenie, radosť, stres, tlak, zlosť alebo pociťujeme krivdu, lebo sme niekoho pustili na križovatke a ten druhý nás nie. Tu sme dva tábory, jedni z nás, čo sklonia hlavu a plecia a tí druhí, čo sa vykričia.

Za seba napíšem, vydržím veľa, no sú situácie, z ktorých ma ide roztrhať. Vtedy vypínam všetko, beriem si voľno, idem behať, čľapotať, či len tak sa flákať. Moja reakcia prichádza na druhý deň. Samozrejme, že sú situácie, kde musím potlačiť všetky emócie a nasadiť stopercentný profesionálny výkon.

Ako sa všetko na mňa lialo, stále prichádzalo niečo nové. Bolo len otázkou času, keď sa niečo muselo stať. Prepadla ma depresia a nechuť ísť ďalej. Najhorší je pocit bezmocnosti, keď som nevedel zvrátiť udalosti. Až som sa na jednej z pracovných porád posťažoval a vinil celý svet.

Až po moment, keď človek na druhej strane buchol po stole a zareval: „Miško, veď voľačo musíš zniesť. Absolútne nezľahčujem situáciu. No ešte raz, musíš niečo zniesť. Všetko vyriešime postupne.“

Ostal som zaskočený, prekvapený, no hneď v tom momente zo mňa opadla všetka nechuť, depresia a čo ja viem, čo ešte všetko. Ten človek nielen, že mal pravdu, ale sem-tam potrebujeme otcovsky dohovoriť.

Večer v kancelárií, keď utíchli telefonáty, emaily som začal premýšľať nad tým, čo som mohol urobiť lepšie, viac či inak. Neobviňoval som sa, lebo zas by som bol tam, kde som bol pred poradou. Po bitke je ľahko hodnotiť, filozofovať, čo by bolo keby. Lenže žiadne keby zatiaľ nezvrátilo minulosť.

Vždy konám tak, ako najlepšie viem. Verím, že každý z nás robí vždy najlepšie, ako vie. Robenie najlepšieho, ako vieme, nie vždy stačí, aby sme odvrátili situáciu, výsledky. Neverím, že niekto príde ráno do práce a povie, že tak teda dnes budem kaziť všetko, teda pokiaľ si koleduje o výpoveď. Je ľahko hodnotiť druhých pokiaľ nevieme, o čo všetko ide.

Je dobré mať aktivitu na odreagovanie, najlepšie fyzickú, kde sa vybláznime, uvoľníme zo seba energie, stres, paru. Tak isto je fajn mať okolo seba niekoho na opretie či na otcovské rady. Za seba môžem povedať, že pre mňa beh v kopcoch, či čľapotanie v studenej vode je jeden z najlepších vybíjačov zlosti, naštvania, sklamania, depresií a podobných pocitov. Športová drina je jeden z najlepších tréningov nielen do práce, vzťahov, ale do celého bežného života. Fyzické aktivity nám ukážu, čoho všetkého je naša myseľ a telo schopné dosiahnuť.

Hovorí sa, že sila, čo nás teraz tlačí, nás má v niečom zobudiť. Aj preto píšem tieto slová, aby som sa k nim mohol neskôr vrátiť a potvrdiť, či som vydržal. Je viac ako dobré vydržať, ale tak isto vypustiť paru. Zvyčajne tých najlepších výsledkov aj tak dosahujeme pod najväčším tlakmi. Veď vzdať sa môžeme kedykoľvek, len dnes to ešte vydržme a spravme najlepšie, čo vieme.

Tréningy

8. september 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Príbehy - Všetko

Trénujem a asi aj celkom fajn, prekonávam sa, cítim bolesť. Často je mi na vracanie, či odpadnutie. Pred každým tréningom mám rešpekt. Ako tak začínam vnímať moje telo, že sa niečo deje. Dôležité pre mňa je cítiť sa fajn, neobmedzovať sa v konzumovaní jedla a mať tie isté čísla oblečenia.

Okolo mňa sa točia ľudia, ktorí naozaj makajú nielen v práci, vo vzťahoch, ale aj v koníčkoch. Mám rád ľudí, čo majú ťah na bránu a idú. Sú pre mňa zdrojom inšpirácie a sem-tam od nich vyťahujem infošky. Snáď ma nebláznia a hovoria skutočné vedomosti, zážitky, príbehy.

Leto 2021 bolo pre mňa najaktívnejšie obdobie z celého roka, vďačím za to hlavne chalanom, že ma vytiahli von. Priznám sa, že prvá polovica roka nedopadla ani zďaleka, ako som chcel. Takže zmena bola viac ako vítaná. Stavil som na seba, teda môj aktívny pohyb, pretože také boli pocity. Verím, že ak chcem v práci podávať najlepšie výkony, musím byť v najlepšej možnej forme, a to nielen mentálne, ale aj fyzicky.

Už na jar prišla úprava tréningového plánu. Sedemdesiat odbehnutých kilometrov týždenne vymenilo víkendových tridsať. Od pondelka do piatku sa vždy ráno cvičí s posilňovacím náradím. Zvyšok je história, prepotené spoďáre, tričká a kilá zjedených jedál.

Lenže, ako všetci vieme, história vzniká každou ubehnutou chvíľou. Aj preto sa snažím, aby chvíle, ktoré sú okolo mňa, mali niečo do seba a žiadna výzva nenechala dlho na seba čakať.

Keďže moje obľúbené miesto je Štiavnica a čoraz častejšie sme začali v nej s kamošmi tráviť čas, naplánoval som beh v neďalekých kopcoch. Mala sa ísť zjazdovka Salamandra, Tanád, Menhir nad Štiavnicou a Paradajs. Samozrejme, bez znalosti miest, techniky či natrénovaných hodín v takomto náročnom teréne.

Kopec sa nezdolal. Pri prvej zákrute som dostal facku a zvyšok cesty som s ťažkosťami prešiel. Bolo mi povedané, že som to prepálil a šiel na začiatku moc rýchlo. Už od začiatku prišlo tušenie, že toto nebude bežný beh, ako je u nás za dedinou. Aj keď kopce behávam, toto bolo úplne o niečom inom.

Zo začiatku ma prepadli myšlienky ako: zlyhal si, si slabý, nemáš dobrý tréning, kondičku, si modelka, nevieš to, kašli na to a choď domov.

Stál som na hore na kopci úplne vyčerpaný, sklamaný a mohol som sa cíti ako obeť alebo ako niekto, kto to skúsi ešte raz. V práci u nás je bežné, že sa niečo pokašle a prischne mi to na stole. Dnes to beriem ako školné, ktoré musí byť odmakané. Preto sa snažím mať v hlave, veď poďme to skúsiť ešte raz, opravme to. Či sa jedná o beh, sériu cvikov či náročné schôdzky, výzvy a ich riešenia.

Emócie, oslabujúce myšlienky a všetko, čo ťahá dole hlavu, srdce, brucho musí ísť bokom a úplne preč. Naozaj je ľahké uveriť, ako sme neschopní, že nič nevieme a nikdy vedieť nebudeme. Lenže existujú techniky, tréningy, ktoré nám nielen dodajú sebavedomie, ale aj potrebnú silu na pohybovanie náročnejšími obdobiami. Je len na nás, či ich vyhľadáme a budeme hľadať ten najlepší spôsob, ktorý je vhodný pre nás.

Nech sa jedná o beh, otužovanie, silové cvičenie, budovanie kariéry, firmy, života, všetko bude chcieť oddanie, risk, vyhrnuté rukávy a poraziť toho najväčšieho súpera (to sme my sami) a samozrejme pochopiť súlad milióna maličkostí.

Nie som si istý, či beh je len o behu. Pre mňa je to skôr životný štýl. Akýsi základný element pohybu, ktorý naozaj musí byť. Je dôležitý, ako pre telo, tak aj pre myseľ. Pretože verím, ak chcem podávať tie špičkové výkony, potrebujem sa cítiť čo najlepšie a akýkoľvek pohybový šport dáva telu viac, ako berie.

Možno ten kopec v živote nezdolám, ale to ma nezastaví pred trénovaním a pokúšaním sa nájsť spôsob, ako na to. Všetci vieme, že budú dni, situácie, ktoré jednoducho nebude možné zdolať na prvýkrát a ani na druhý.

Článok je akési pripomenutie, že každý raz za čas neodhadne svoje sily a prepáli štart, stred alebo cieľ. Taktiež, že je ľahké si namýšľať rôzne oslabujúce príbehy, ktoré vôbec nemusia byť pravdou a k tomu nás môžu zviesť z cesty. Možno práve preto má tréning dôležité postavenie v našich životoch, a to nielen bežecký.

Niečo za tým je

11. august 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Nemôžem, nechce sa mi, nedá sa to, je to zbytočné, nemá to cenu a vlastne, na čo to je dobré. Neznášam ich, brzdia, spomaľujú, zavádzajú a k tomu nikomu a ničomu neprospievajú. Niekto si povie, veď sú to iba nenápadné slovíčka, akú silu by už mohli mať? Schválne, kedy nás nejaké to nenápadné slovíčko naštartovalo do nepríčetna?

Slová nemajú takmer žiadnu moc, skôr je nebezpečnejší ich význam. Preto sa snažím používať ich tak, aby čo najlepšie a najpríjemnejšie boli pochopené mnou, ale aj druhou stranou. Samozrejme, že niekedy sa nechám uniesť emóciami, a vtedy mám chuť vrátiť to, čo som dostal. Áno, rozumiem, že nie každý dar musíme prijať a veci sa nemajú šiť horúcou ihlou a pod. Teória je ľahká, však?

Komunikácia, vyjadrovanie, rozprávanie, vnímanie, aktívne zapájanie do rozhovoru a samozrejme počúvanie sú pre mňa dôležitou zručnosťou, v ktorej sa chcem stať majstrom. Keď niečo pokašlem, som na seba prísny, no nevediem so sebou žiadne vojny, aj tak tým nič neurovnám.

Slová ako také nezmenia nič. O tom, že pre každého majú rozdielny význam, vieme všetci. Takže, ak chcem niečo so svojim životom robiť, mám len dve možnosti, vyhrniem rukávy a urobím to dnes alebo si vyhrniem rukávy a urobím to ešte dnes.

Mám to šťastie vo svojom živote na ľudí, ktorí mi ukazujú svojou činnosťou lenivosť, flákanie, ale aj dráčov či tých, ktorí majú neskutočný ťah na bránku. Povieme si, veď nejako bude, áno, bude, lenže mne sa páči, keď sem-tam tomu nejako pomôžem a aj sa niečo preto spraví. Sťažovaním, fňukaním nie vždy vyriešime všetko. Rozprávanie, teda komunikácia má obrovský význam pre nás a aj pre naše okolie. Čím je vtipnejšia, tým je lepšia. Ak sa kritizuje, tak len to, čo bolo urobené, nie ľudia, tiež len medzi štyrmi očami. Chválenie? Jednoznačne pred celým svetom, ale nie seba, tých druhých.

Snažím sa už sám so sebou viesť taký vnútorný dialóg, aby ma hnal dopredu, nie uberal o sily. Umenie je nablázniť seba a okolie tak, aby sme dosiahli to, čo chceme. Počkať, teraz si povieme, ale aj tu som dosiahol to, čo som chcel. Hm, ak by to bola pravda, tak nemáme dôvod vstávať ráno z postele. Starať sa o seba, jesť, chodiť na toaletu a je z nás chodiaca príšera. Každý z nás má dôvod, bodka.

Pre mňa je to, čo robím, akýmsi životným štýlom. Cítim sa ako človek, ktorý vytvára okolnosti, príležitosti, procesy, výsledky, ale aj vtipné udalosti, ale aj chyby. Verím, že ak chcem v niečom naozaj uspieť, jednoznačne musím trénovať v tom, v čom chcem byť najlepší. Mne sa páči byť najlepším človekom, akým len môžem byť.

Nie som moja práca, mám ju rád, vďačím jej za príležitosti, lekcie, sklamania, ale aj podržania. Život by nemal byť o makaní, o nadčasoch, práci, ale viac o tvorbe, tvorení, vytváraní niečoho. Je veľmi náročné písať všeobecné pravdy, pravidlá, jedno viem, chcem zažiť ten najlepší život, aký sa zažiť dá a nie hašteriť sa v práci so stavbyvedúcimi, čo je a nie je ich či moja povinnosť.

Povieme si, že doba je náročnejšia, tempo bláznivejšie porovnaním s minulosťou, lenže v minulosti žijú len naši rodičia či starí rodičia (teda ak máme to šťastie a máme ich) alebo všetci tí, ktorí ešte nepochopili, že nastala akási zmena. Aj keď i to je istý spôsob žitia. Dnes je bežné, že viac ako tridsaťroční ľudia nemáme rodiny, nevieme, čo chceme od života, hľadáme, skúšame, máme strach sa viazať. Je to v poriadku, teda pokiaľ neuveríme polopravdám, že už by sme mali to alebo tamto. Lebo podľa toho, čo som počul, aj v minulosti nie každý bol tak šťastný, ako sa o tom dnes hovorí, hlavne u nás.

Chcem všetko alebo nič, bavme sa ale o živote, práca je akýmsi doplnkom, možno krátkou zastávkou k tomu, za čím skutočne ideme, teda aspoň pre mňa. To, čo vytváram, je životný štýl človeka, tvorcu, ktorý buduje niečo. Zážitky, poznatky, skúsenosti opisujem v článkoch, nahrávam do videí či zväčšňujem vo fotografiách.

Myslím, teda akosi tuším, že trénovať môžeme naozaj na všetkých miestach, nielen v práci. Za všetkým je sen, potom rozhodnutie, odhodlanosť, odvaha, drina a kopa prepotených, v mojom prípade košieľ. Vôbec nepoznám cestu a ani čo ma čaká, akým mám byť v tej alebo onakej situácií. Skúšam, hľadám, vytváram. Aj preto dávam dôraz na spôsoby komunikácie sám so sebou, ale aj okolím. Pretože tá je dorozumievacím nástrojom medzi mnou a svetom. Vlastne, mám rád, keď je komunikácia priama a jasná, všetky nedorozumenia iba zbytočne spomaľujú, či ubližujú nielen mne, ale aj svetu. Koniec koncov, radšej sa usmievam, ako mám byť nahnevaný, lebo niečo.

10.000 hodín

26. máj 2021 Michal Boťanský Cesta poznania - Všetko

Čítal som vetičku, že mali by sme mať druhých radi preto, čím sú a nie preto, čím chceme, aby boli. Môžeme si povedať, veď koľko ľudí sa tým skutočne riadi? Takto by sme nikam nezašli, pokiaľ donekonečna budeme ukazovať na druhých. Ja začínam od seba. Mnoho múdrych vetičiek mi už nakopalo zadok. Nielen v telefóne, ale aj na pracovných schôdzkach, v knihách či na miestach, na ktorých by som to nikdy nečakal.

Na začiatku je často myšlienka, pocit, nadšenie, záblesk. Tí, ktorí začneme, sa delíme na dve skupiny. Prví sú začínajúci niekoľko rokov a druhí, ktorí sa rozbehli raketovou rýchlosťou. Obe možnosti sú dobré a majú svoje výhody. Každá z nich nám prináša mnohé poznatky. Jedno, čo ich spája je, že vďaka nim môžeme dosiahnuť ku hviezdam.

Ako sa pohybujem medzi ľuďmi, ktorí niečo dosiahli. Každého z nich spája rozhodnutie začať, rozhodnutie pokračovať, trpezlivosť, ťah na bránu a hlad. Ten zvyšok sú maličkosti, tie sa trochu odlišujú závislosti od typu osobnosti, náplne práce. Možno aj preto je fajn poznať ľudí z viacerých odvetví, aby sa k nám sem-tam dostal aj nejaký iný pohľad na život.

Nemusím vedieť každú maličkosť, mať široký rozhľad, vedieť všetko, čo sa deje vo svete. Aj tak mi to okolie povie. To, čomu nerozumiem, do toho sa nestarám. Keď chcem vedieť o tom viac, zavolám niekomu, kto vie o tom viac ako ja. Som zástancom, že je dôležité byť odborníkom v jednej oblasti a ten zvyšok sa nejako vyrieši.

Ak to, čo robíme, žijeme myslíme naozaj úprimne, tak skôr či ešte skoršie sa veci pohnú možno ešte lepšie ako v našich najlepších snoch. Keď nie, tak dostaneme balík vedomostí, poznatkov a skúseností alebo stratíme chuť na život, zhorkneme.

Môžeme vedieť všetky poučky na jednotky, no pokiaľ ich neodskúšame v praxi, bude z nás teoretik. Potrebujeme zažiť spotené tričká, košele, zodraté topánky, odmietnutia, omyly, chyby, sklamania. Tak isto máme zažiť víťazstvá, nafúkanosť, pýchu, odmeny. Možno len preto, aby sme si viac vážili to, keď je dobre.

Azda okrem milión maličkostí je mimoriadne dôležité cvičiť. Hovorí sa, že ak sa chceme stať najlepšími, potrebujeme odtrénovať desaťtisíc hodín. Inak povedané, všetko, čo budeme robiť, bude chcieť veľmi veľa odmakanej roboty a často všetko, čo budeme mať je stará ošúchaná spotená pracovná košeľa.

Nasledujúce slová vznikli na podporu všetkých tých, ktorí sa rozhodujú, či vykročiť. Áno, bude to ťažké, bolesť, chyby, omyly, výsmech, odložené dovolenky, nestihnuté svadby, dlhé pracovné noci, sem-tam nebude čo jesť. Pre tých, ktorí sa rozhodujú, či pokračovať: keď sme už začali, je fajn dokončiť to, čo sme rozbehli, veď možno sme pár krokov od veľkého víťazstva a keď nie, aspoň máme nové skúsenosti. Pre tých, ktorí majú vo svojom okolí jedných alebo druhých, podporme obe skupiny, potrebujú nás viac, ako si myslíme. Nikto z nás nevie, či sa oplatí vykročiť, či uspejeme, či zažijeme svoj vysnívaný život. Tu je len jedna možnosť, ako to zistiť.

Michal Boťanský

Search

Type your search keyword, and press enter