Aaaa je to tu. Článok číslo tristo. Tentokrát sa začal písať tak trochu skôr. Je špeciálny, teda na prvý pohlaď. Neznášam oslavy, výročia, jubileá. Možno je fajn zarevať z celých pľúc po dosiahnutí pomyselného míľniku, cieľa: „Áno, dal som to.” Lenže to všetko sa deje po ceste. Verím, ak zastanem, tak je koniec.
Jediné, čo máme, je táto chvíľa a poznania z minulých skúseností. Samozrejme, takéto poznatky môžu zavádzať pri týchto terajších. Moje obľúbené myšlienky, ktorými sa riadim čoraz častejšie. Na začiatku bolo rozhodnutie niečo vytvoriť, naučiť sa, vyskúšať. Prišlo akési nakopnutie, posunutie a ten zvyšok je história. Koniec osláv, môžeme prejsť ďalej.
Som kritizovaný hlavne ľuďmi, ktorí netvoria. Majú istým spôsobom pravdu. Zatiaľ nie som spisovateľ a mnoho mojich článkov je podpriemerných. Robím veľa chýb, moja slovná zásoba nie je rozsiahla. Nepíšem zaujímavo, neviem priniesť čitateľa do deja a píšem o ničom. Učím sa písať tým, že píšem.
Kopu článkov bolelo napísať, niektoré som nepublikoval. Iné som odflákal, maskoval, ďalšie boli vymyslené, či písané o tom, čo sa deje. Sem-tam sa šlo po tenkom ľade. Takisto som trafil klinček po hlavičke s telefonátom: „Ako si o tom mohol napísať?” Boli situácie, keď sa takmer nestihlo publikovať. Blog zažil prijemné čísla a návštevnosť aj vďaka sociálnym sieťam a ich algoritmom. Gratulácie, podporu, ale aj uštipačné poznámky, výsmech.
Nezaujímajú ma témy ako politika, sex, náboženstvá, zdravie a peniaze. Sem-tam možno mierne do nich zabŕdnem, no čím ďalej menej. Blog je pre mňa miestom, kde sa chodím vyrozprávať, popremýšľať nad tým, čo sa stalo, deje a taktiež to, čo bude.
Desiateho apríla dvetisícpätnásť prišla prvá publikácia článku. Prípravy trvali pekne dlho. Žiadne postupy, ako začať neboli pre mňa známe. Doména, hosting, šablóna, cookies, kľúčové slová, mená fotiek, kto vie, čo ešte. Lenže bolo tu niečo o veľa viac ťažšie. Nasledujúca etapa začala desiateho júna dvetisícšestnásť.
Prvé články boli oťukávania, mali svoju dôležitosť. Po roku prišiel záväzok. Každú stredu, nech sa deje, čo chce. Zatiaľ je tomu šesť rokov, čo sa venujem pravidelnému písaniu každú stredu. Dokopy je rokov sedem, čo mám blog. Stále si myslím, že by to mohlo byť lepšie.
Ďakujem Jančimu, za to, že mi pomohol spojazdniť stránku. Lenke a Evke za gramatické korektúry. Maťovi za odštartovanie mojej pravidelnosti. Austinovy za to, že som si kúpil doménu. Jožovi a Majstrovi za inšpirácie, nakopávania, skúšky. Jankovi za účesy, aby som vyzeral skvele na fotografiách. Mali, ale aj majú to so mnou náročné.
Fanúšikovia sú zvlášť kapitola. Páči sa mi to, srdiečka sú vedľajším efektom. Teším sa z nich. No telefonáty, rozhovory na ulici sú najviac. Mám neskutočne lojálnych fanúšikov. Ďakujem všetkým podporovateľom, je to parádne, keď príde potlesk alebo milá správa.
Tak isto chcem poďakovať sebe. Za to, že som si všimol nápad, vyhrnul rukávy, vyskúšal, začal pravidelne tvoriť, všímať si svet a jeho možnosti. Za každú myšlienku, námet na článok, disciplínu, usilovné tvorenie a aj za to, že pokračujem každú stredu už šesť rokov.
Dostavenie úspechu môže trvať niekoľko rokov. Vzdať sa je veľmi ľahké, no ten čas prejde tak či tak. Neustále si tieto slová pripomínam. Zatiaľ sa necítim ako úspešný bloger, spisovateľ alebo tvorca. Mám so stránkou plány. Chcem ju upraviť na modernejšie médium a tak isto doplniť jej význam na mojich cestách. Nový koncept sa taktiež nerodil ľahko, čaká nás s ním kopa práce, výziev.
Čím je tri stovka pre mňa výnimočná? Ničím aj všetkým. Je to len číslo. Ak by som písal dva články týždenne bola by tu šesťstovka, tri deväťstovka. Lenže žiadne ak, nie je. Výročia sú pomyselné míľniky, bez každodenných životov by sme ich nedosiahli. Mám rád písanie článkov, je to pre mňa akési vyrozprávanie. Pri ňom vnímam moje myšlienky, názory, pocity a snažím sa ich preniesť tak, aby boli aspoň trochu zrozumiteľné. Mali v sebe skrytý odkaz pre lepšie zajtrajšky.
