Teraz sa u mňa s inšpiráciou nejako roztrhlo vrece. Do niečoho som trafil a to poriadne. Bolo obdobie, keď sa mi nedalo písať, tvoriť články. Nešlo to, na tvorbu som ani len nepomyslel. Zrazu ráno vstávam o piatej, vyberám poznámky. Ťukám myšlienky do zápisníka. Mám rád keď na mňa vyletí takéto obdobie. Cítim sa ľahšie, myseľ funguje ako má a k tomu je nad čím sa zamýšľať.

Všetky tie veľké veci, ktoré sa dejú okolo mňa si všímam, neanalyzujem ich, zbytočné nepremýšľam. To nemá zmysel, práve naopak, prilievam do nich viac energie, aby rástli. Pred časom, keď som začínal v blogovaní, tvorbou, tak sem – tam sa mi podarilo zaujať. Možno to bolo video zo Štiavnici, účinkovanie v televízií, ale aj články o láske. Bolo to pre mňa v tom období nepochopiteľné, aký úspech dosiahli. Dostal som desiatky správ s príjemným odkazom, aby som tvoril ďalej.

Dnes je situácia podobná. Len ju vnímam odlišne. Píšem o niečom čo zažívam, čo sa mi páči, deje okolo. Snažím sa písať tak, aby som neprezradil identitu ľudí, ktorí ma inšpirujú a nenarušil ich životy. Pretože si ich vážim a určite nie je mojou snahou tu na niekoho útočiť, osočovať. Možno je fajn sa zamyslieť a to je tak všetko.

Zamýšľam sa, čo sa zmenilo. Ono to obdobie začalo niekedy cez zimu v horách. Keď som celý zamaskovaný jazdil z pod Medvedieho vrchu na snehu a ľade na horskom bicykli. Vtedy ma oslovil Edo. Či som to ja, lebo že ma eviduje z internetu. Potešil som sa, pár minút sme pokecali. Edo vlastne spustil akúsi reakciu a takmer pri každej jazde niekoho v lese spoznám. Ešte niekedy pred tým, ma pár krát oslovili chalani, že ma evidujú na oranžovej sieti pre športovcov. Tomu som moc pozornosti vtedy nevenoval.

Začalo so mnou komunikovať čoraz viac ľudí aj na sieťach. Vznikli skupinové výjazdy, nové priateľstvá. Netreba zabudnúť aj na odchody. Dosť veľká časť môjho okolia šla iným smerom. Ono naozaj nič veľké sa na prvý pohľad neudialo. Som rád že moje blogovanie, dokumentovanie začína prinášať ďalšie výsledky a otvára nové možnosti. Nie len pri organizovaní spoločných výjazdov, ale aj pri nových príležitostiach.

Ono je dôležité poznamenať, že cudzí ľudia nás vedia katapultovať pekne ďaleko, vysoko, pokiaľ robíme dačo, čo dáva svetu zmysel. Rodina tu je na podporu. To je dôležitá úloha taktiež. Mnoho kamarátov zmení smer, čo je úplne prirodzené. Rozumiem, že nie som pre každého. Môžem pôsobiť otravne a čo ja viem ako. Vyskakujem na okolie odvšadiaľ. Lenže, keď nebudem robiť nič, tak podľa všetkého nič nedosiahnem.

Takmer neustále tvrdím, aký je život záhada. Nikdy na sto percent neviem, čo pre nás ukrýva za ďalšou zákrutou, dverami. Príležitosti chodia do našich životov síce ako na bežiacom páse. Nie každú si všimneme, stihneme. Niektoré zmeškáme, pokašleme, niekde nás odmietnu. Nie každá snaha je odmenená dosiahnutím želaného výsledku.

Neuspokojujem sa zbytočne. Netvrdím sám sebe všetky tie: nebolo to pravé, správny čas, ešte musím dozrieť, niečo sa mám ešte naučiť. Tu sú všetko výrazy, ktoré ma oslabujú. Neviem, aké to mohlo byť, veď som v tom vlaku nešiel. To je holý fakt. Neuznávam žiadne uspokojujúce – motivačné myšlienky do vzduchu. Jednoducho buď idem, nejdem alebo na nič ďalšie neverím. Veľké veci prichádzajú do našich životov vtedy, keď ich čakáme najmenej a vôbec nie sme pripravení. Chcú len odvahu a ostatné sa naučíme po ceste.

Zázrak je pre mňa sled udalostí, ktoré vyústia do celku. Kde mám pocit, že teda takto je to správne. Každý čakáme na tie veľké veci, motýle v bruchu, v peňaženke, v správach, a čo ja viem kde ešte. Všímam si čím viac motýľov naháňam, tým menej ich chytím. Možno druhí ľudia majú viac šťastia. Ževraj máme stavať záhrady a všetko to pekné k nám priletí. Možno je to o dosť jednoduchšie ako sa zdá.

Pre mňa je taktiež zázrak, že si všimnem príležitosť. Náznak, že ma niekto ma rád, dáva šancu, chce tráviť so mnou čas, spolupracovať, podať pomocnú ruku. Určíte je pre mňa zázrak že sa nikomu nič nestane pri mne trebárs na spoločných výjazdoch. Vraciame sa bezpečne do cieľa celý a zdravý aj keď niekedy od prachu, blata, potu, ale aj snehu.

Ono ten zázrak je aj to, keď mi niekto odpíše na správu, zdvihne telefón, ide von so mnou. To, že máme okolo seba ľudí, ktorým sa páčime, chcú byť v našom svete je ďalšia forma zázraku. Či sa bavíme o romantických chvíľach, ale aj tých ďalších.

Myslím všetky tie veľké veci, ktoré sa dejú. Je kopa maličkosti, ktoré si nie vždy všimneme na prvé pohľady. To čo častokrát pokladám za samozrejmosť po čase to tak vôbec nemusí byť. Príležitostí okolo nás je veľa. Len nie každá bude prelomová. To chce poriadne veľa odvahy počúvať vnútorný hlas a staviť všetko na jednu kartu, ktorá na prvý pohľad vôbec nemusí pôsobiť najlákavejšie.

Neprišiel som sem na tento svet aby som súdil druhých, ale hľadal to, čo mi robí radosť a o tom hovoril. Pretože sudcov, rozdeľovačov spoločnosti už je medzi nami dosť. Ukazujem na to, čo sa mi páči. Verím tomu, že keď poukážem na niečo, čo sa mi páči, pridajú sa ku mne ďalší s podobným videním. Ľudia, ktorí sa mi páčia vedia o tom, že sa mi páčia a to je pre mňa dôležité.

Na tomto svete sme určitý čas. Môžeme žiť parádne životy. Nie len vďaka skvelým kariérnym príležitostiam, ľuďom okolo nás. Ale trebars, že si budeme všímať nenápadné maličkosti, ktoré zvyčajne začínajú vetou: Ahoj aký si mal deň, potrebuješ pomôcť, si v poriadku, prídem po Teba, napíš mi keď prídeš, si hladná? Alebo záleží mi na Tebe, som do Teba aj preto aký máš raťafák.