Mojou náplňou práce je vyvolať pozornosť. Nielen v práci, v živote, vo vedľajších projektoch, blogovaní, vo všetkom, čo robím. Vyvolanie pozornosti je priamo úmerné mojim dosiahnutým výsledkom. Samozrejme, môžem skúšať vyvolávať aj duchov, pokiaľ nemám za sebou kvalitný produkt či službu, je viac ako isté, že by som neuspel.

Dobré vystupovanie, vedieť rozprávať, vnímať, počúvať, skladať, byť zdravo sebavedomý, vedieť makať, postaviť sa dopredu, aj keď sa trasú kolená, v neposlednom prípade rozkopnúť dvere a s úsmevom sa predstaviť. Asi takto by som všeobecne zhrnul vedomosti, ktoré vôbec, ale vôbec nie sú dôležité, aby sme uspeli. Je viac ako dobré ich ovládať, no ide to aj bez nich. Existuje milión ciest, no nie každá je vhodná pre nás.

Zažívam situácie, keď jednoznačne musím byť rázny, inokedy trpezlivo vzadu vyčkávať, čo sa udeje. Obe sú náročné, nie vždy vedú k požadovaným výsledkom. Samozrejme, nesprávne zvolenie taktiky spôsobí viac škody, ako osohu.

Snažím sa stretávať hlavne s ľuďmi, ktorí sú lepší ako ja. Najčastejšie témy, ktoré s nimi rozoberám, sú vždy o tom, čo pokašlali.  Pretože verím, že najlepší učitelia sú chybné rozhodnutia a premárnené príležitosti. Nie každý z nás sa môže učiť z poznatkov druhých, potrebuje skôr na vlastnej koži získať drahocenné skúsenosti.

Sám za seba sa priznám, že aj keď dostávam obrovské dávky životných múdrostí, sú situácie, ktoré naozaj potrebujem zažiť. Aj keď často je výsledok dopredu viac ako jasný. Uisťujem sa, strácam čas, preverujem si, čo všetko by mohlo byť “AK”. Neznášam, keď sa nepokúsim, či nechám situácie bez povšimnutia.

Stále viac a viac verím, že našou úlohou je stať sa v niečom dobrý, ukázať sa, povedať o tom svetu a tak trochu si užiť nielen dosiahnutý úspech, ale aj jeho získavanie. Fandím každému, kto sa aspoň pokúsi. Aj keď druhá strana mince je, že naozaj nemusíme skúšať všetko.

Všetci vyvolávame pozornosť, niekto viac alebo ešte viac. Či už ide o spôsob, ako sa obliekame, prezentujeme, slová, ktorými hovoríme, tým, čo robíme alebo si nájdeme niečo na sebe, a to pri najbližšej príležitosti spomenieme. Samozrejme, každý z nás má obdobie, že chce byť odpojený od sveta a prebrať rolu sivej myšky alebo myšiaka.

Okolie na nás bude ukazovať prstom, či sa pokúsime vyliezť z brlohu, alebo zostaneme. Čím viac  budeme vytŕčať z radu, tým viac sa o nás bude rozprávať. Možno aj vymyslené príbehy, len to už je toho celého súčasťou.

Čo tie moje žlté tenisky? Veľká časť ľudí okolo mňa ani len nepomyslí, že by si ich mohla obuť. Potom je tu mini skupinka, ktorá ma vyhecovala a podporila. Poviem Vám, sú parádne, mám ich rád, cítim sa v nich šmrncovne. Ešte k tomu pomáham prírode, nakoľko sú  z recyklovaného materiálu. Poviem Vám, pohľady okolia sú tisíckrát intenzívnejšie, keď ich mám obuté. Vlastne, chcem byť hviezda, tak trénujem a tie pohľady, komplimenty si užívam.

Vôbec tu nejde o žlté tenisky, egoizmus, pýchu, ale o odvahu robiť, nosiť, žiť to, čo máme radi bez toho, aby sme sa obávali, veď čo si pomyslí mama, otec, starká, brácho či suseda z ôsmeho domu na tretej ulici. Práve žlté, oranžové, krikľavé tenisky nám môžu dodať viac odvahy, možno aj na cestu životom. Len prosím, ak ich raz začnime nosiť, nikomu sa nesmejme, neosočujme, že nenabral odvahu si ich obuť. Toto by nemal byť zmysel života. Mne sa viac páči: podpor, ak môžeš, keď nie, choď si svojou cestou.