Bol koniec roka. Chýbalo mi jedenásť zabehnutých kilometrov do štyristovky. Ak by som sa nevysypal na horskom, je tých behov o čo si viac. Som však spokojný. Rok predtým som až toľko nebehal. Dnes vidím, že beh má význam aj pre mňa cyklistu.

Do rána trochu snežilo. Bola poriadna zima, šmýkalo sa. Ešte k tomu som cítil kolená po mojom vianočnom deväťsto kilometrovom blaznení na bicykli. Hovorím si, idem skúsiť v  nejakom pomalšom tempe zabehnúť čo to dá. Žiadne naháňania, dokazovania. Už stačí. Veď vlastne, ja som zanietenec, nie pretekár a mám toho všetkého už dosť. Treba trochu zvoľniť.

Mňa často von ťahá pocit, ktorý je po tréningu alebo nejaká fotka. Tentokrát si hovorím, že chcem fotku so zapadajúcim slnkom. Nastavil som samospúšť na desať sekúnd a skúsil som sa prebehnúť pred objektívom. Šiel som ďalej, vôbec ma nezaujímalo, či sa fotky podarili.

Kúsok ďalej prišiel za mnou chalan čo sa tu poznáme, tak sme spolu dačo zabehli. Pokecali sme, počas behu tak ako sa na konci sezóny patrí. Šlo to dobre, vzdialenosť odsýpala a to som si ani neuvedomoval ako.

Po pár kilometroch sme každý šli svojou cestou. Slnko zapadlo a prišlo šero. V slúchadlách hrala hudba. Už si ani nepamätám aké pesničky.

Často sa pýtam seba v rôznych situáciách, ak by som v tomto momente mal všetko po čom túžim, či je niečo, čo si v tejto chvíli môžem viac želať?

Usmial som sa, vypeckoval hudbu na maximum. Môj svet sa ako keby zastavil, aj keď som bežal ďalej. Po dlhej dobe ma naplnil pocit šťastia.

Poďakoval som v myšlienkach azda každému koho poznám. Pocítil som ako keby sa roztrhli pomyselné reťaze, ktoré ma veľmi dlho zväzovali. Prišlo neskutočné uvoľnenie.

Úsmev a pocit šťastia pokračovali ďalej aj po behu. Fotka sa podarila ako som chcel. K tomu mám ešte dva video klipy s dobrým svetlom.

Bol to moment, keď som si myslel že zabehnem 3-4 kilometre, zanadávam si, ako nie som normálny, že sa takto ničím. Len celé to bolo trochu inak. Ten život je záhada.

Čudujem sa čo dokáže telo po takom extrémnom výkone, hlavne v počasí aké bolo okolo Vianoc. Teraz odbehnutých dvanásť kilometrov v chlade. Oddych som takmer nemal.

Ak sa nehýbem, nielenže cítim výčitky, mám aj pocit veľkého brucha a ešte sa cítim unavený. Nie až tak fyzicky, skôr v hlave. Myseľ dokáže vytvárať neskutočné príbehy na gauči. Poberať energiu na mnoho vecí, ktoré nie sú dôležité.

Po športe som unavený taktiež. Lenže je to príjemnejšie. K tomu má myseľ omnoho viac práce. Je síce vypnutá, ale bojuje o prekonanie ďalšieho limitu, ktorý som si niekde po ceste vymyslel.

Takmer všetko čo robím sa mi zdá ako nemožné, nedosiahnuteľné. Vyhováram sa sám pred sebou na šťastie, aby boli dobré podmienky, poslúchala technika, vyhýbali sa mi zranenia. Čo je istým spôsobom pravda.

Lenže najväčšia pravda je pre mňa žiť život a byť mu otvorený. To doma na gauči však asi nedám. Preto chodím von, trénujem, blogujem, robím niečo aj v podmienkach kedy by bolo lepšie zostať doma.

Vlastne aj možno preto prišiel pocit šťastia tak náhle. Nedúfal som, že takéto niečo sa môže stať. Prišiel nečakane. Potichu v chlade. Pri pohybe. Po náročných tréningoch, po zlomenom srdci, zraneniach, zúfalosti.