Je ráno, vstávam z postele a chytám do ruky telefón. Čakám dôležitú správu, tak ju hľadám, či prišla. Vtom na mňa vyskočí nejaký pán z telefónu, ktorý má svaly, vlasy, neľútostný pohľad a kričí po mne: „Musíš ju milovať, inak sa neposunieš ďalej!“
Je skoro ráno, nevnímam, koľko je hodín, kde mám pohár s vodou. Premýšľam, čo všetko ma bolí a niekto tu po mne kričí. Čo teda mám milovať? Nemal som silu vypnúť video, tak len počúvam ďalej. „Bolesť musíš milovať!“
Som citlivka. V kopcoch a ťažkých úsekoch v živote potichu nadávam. Pomáha mi ich prekonať. Takto nejako postupne skúšam prejsť čoraz ťažšie a náročnejšie úseky.
Lenže ako tak idem svetom, zamýšľam sa, či to naozaj musí bolieť. Či sa naozaj mám stále len niekam posúvať. Je dôležité sa zlepšovať, o tom niet predsa pochýb. Verím tomu, že ak zastanem, tak je koniec. A to sa nebavím len o športe, vzdelaní či poznaní, ale o živote ako celku.
Hovorí sa, že cyklistika, verím, že nie len cyklistika, je o tom, koľko bolesti dokážem zniesť. Teda ak sa bavíme o výkonoch, kde o niečo ide, či sa prekonávajú rekordy. Bolesť je dôležité poznať, vedieť ju vnímať a určite je dobré jej porozumieť.
Teraz nemám na mysli len tvrdé tréningy či prekonávanie náročných úloh. Mne sa stáva, že ak sa nesprávne najem, je mi zle, bolí ma brucho a nedokážem podať ani bežný oddychový výkon.
Tu sú veci, o ktorých sa hovorí už menej. Vidím to nie len u seba, ale aj u mojich parťákov. Ak chcem podať výkon, s ktorým som spokojný, je nad slnko jasné, že potrebujem trénovať. Možno o niečo intenzívnejšie. Dobre jesť, regenerovať, nastaviť myšlienky v hlave a zvyknúť si na bolesť.
Tu len dodávam jedným dychom, že môžem robiť všetko dokonale presne, napriek tomu sa sám vyradím. Niečo sa stalo inak, ako malo. Takto som sa vyradil z pretekov aj z mnohých letných výjazdov. Len preto, že raňajky, ktoré mám pred výjazdom, fungujú inak v horúcom lete a inak na jar či v zime.
Telo zvládne viac, ako si myseľ myslí. Samozrejme, nie vždy. Je tu vyššia moc, začarované kruhy, nešťastná zhoda okolností, nesprávny spánok, tyčinka… Hm, kto vie, čo všetko. Zrazu sa z bežného dňa stáva boj o prežitie. Toto poznáme azda všetci. Nie len cyklisti.
Tak teda ako to je? Čo má spoločné ranné video s týmito riadkami? Azda všetko. „Musíš ju milovať, inak sa neposunieš ďalej.“ Ako ju mám milovať, keď ma bolí celé telo, nevládzem dýchať, je zima či teplo, nemám dostatok síl a bicykel už ani nejde?
Pri najbližšom tréningu to chcem skúsiť. Ponáram sa do bolesti. Skúšam ju milovať s myšlienkou, že niekedy nabudúce možno budem lepší, ako som bol trebárs dnes. Stúpam na Vtáčnik bez prestávky. Tempo mám dobré, svieže. Nestojím nikde, energiu dopĺňam za jazdy.
Čím som bližšie k vrcholu, cesta je náročnejšia. Nie len pre sklon, ale aj pre jej povrch. Prichádza úsek, kde sa bicykel tlačí. Schádzam z bicykla, cítim nohy, pľúca, ramená. Chcem si oddýchnuť, únava je veľká. Vtom si spomeniem na myšlienku: „Musíš proste tú bolesť milovať.“ Pokračujem ďalej bez prestávky.
Potím sa, nasadám späť na bicykel. Približujem sa, už nie som ďaleko. Lenže už aj rovina začína byť náročná po takomto tempe. Myšlienky na bolesť sú všade okolo mňa. Pýtam sa: Ako mám toto milovať?
Prichádzam na vrchol. Vidím dvojkríž. Čakám v rade na fotku. Dávam si niečo na jedenie, vyfukujem. Potichu sa pýtam: koľko by som takejto bolesti ešte zvládol?
Neverím, že život má byť len o bolesti a posúvaní sa. Je dôležité vedieť vyfúknuť, načerpať silu, vyložiť si nohy na stôl. Netuším, aký je správny pomer oboch. Čo však tuším, je, že keď sa chcem zlepšiť trebárs vo výšľape na Vtáčnik, bez tréningu to nepôjde. Lenže pred tým, ako pôjdem na tréning, mal by som byť oddýchnutý.
Bolesť je skvelý učiteľ. Dokáže ukázať veci a situácie, ktoré si bežne nevšímam. Veď ani nemusím. Niekedy je fajn ju však akceptovať a pokúsiť sa s ňou zájsť ďalej. Budú dni, keď práve takéto situácie prinesú najlepšie výsledky. Prídu aj také, keď si poviem, že tak niekedy nabudúce skúsim ešte raz.
Či ju milujem? Hm, zatiaľ som na to neprišiel, či sa to vôbec dá. A to nemyslim len cyklistiku.