Search

Type your search keyword, and press enter

About the Author

Michal Boťanský

Čo vidíme

28. október 2025 Cesta poznania - Všetko

michal_botansky_blogger_myslienka_poznatok

Do života nám prichádzajú ľudia. Všímame si ich podľa toho, čo vidíme, ako vidíme a čím vidíme, srdcom alebo očami. Zvyčajne však vidíme cez poznatky z minulých situácií. Ak bolo okolo nás veľa blata, tak sú naše okuliare od blata. Ak sme zažili niečo pekné, tak vidíme pekne.

Stáva sa, že naša optika je špinavá, pocity máme zranené. Vtedy stavíme na niekoho, pri kom už na prvý pohľad vieme, že to ani zďaleka nebude to pravé. Nie každý z nás má silu pokračovať životom a hľadať partnera, priateľov, oporu. Možno aj preto sa uzatvárame do seba alebo sme na zoznamkách a hľadáme vysnívaných partnerov. Hovorí sa, že sa máme učiť vážiť si ľudí okolo seba, lebo život nám nepošle do cesty dvakrát toho istého človeka. Niekedy je to síce výhra, ale inokedy veľká životná prehra.

Neverím na osudy, vesmírne zákony ani karmy. Podľa mňa ich len niekto vymyslel, aby sa lepšie predávali knihy. Zvyčajne, keď sa život nevyvíja tak, ako chceme, máme sklony hľadať odpovede na miestach, ktoré bežne nenavštevujeme. Sem – tam si dáme falošné nádeje. A zamotaný koktejl máme na svete.

Lenže, život môže byť viac, ako to, čo vidíme, keď sme ranení. Za mňa je to súhra malých, na prvý pohľad nepodstatných momentov, ktoré vytvárajú celok.

Toto je môj život. Nemôžem ho žiť podľa druhých. Ak sa mi niekto páči, poviem to tomu človeku. Ak je niečo, čo mi robí radosť, robím to.

Mať odvahu je ťažké. Taktiež, ležať na gauči, nechať sa zahltiť prácou. Ale aj ísť medzi ľudí, o ktorých viem, že to nie je to pravé.

To všetko môže byť ďalšia prísada do koktejlu, z ktorého nás bude bolieť brucho. Možno nie hneď, ale zajtra.

Ako si tak všímam život, mám pocit, že chceme ľudí, ktorí neexistujú. Alebo ľudí, ktorí nás nechcú. Po čase sa však vzdáme a ideme s niekým, kde to všetko ide akosi ľahšie. Lenže tiež to nie je stopercentná cesta k úspechu. Možno aj preto je toľko rozvodov.

V tom najlepšom prípade si tľapneme a každý ideme svojou cestou, v tom horšom sa začne naťahovať o gauč, psa a ešte sem-tam aj o členov rodiny, kamarátov.

Verím, že to, čo sa deje okolo nás, je náhoda, ktorú si však máme všimnúť. Vzťahy a situácie, ktoré vznikajú, sú zvyčajne obojstranné. Aj keď tomu na začiatku neprikladáme význam. Ruku na srdce, ak sa s niekým spriatelíme, obaja do toho dávame čas, energiu, slová, pozornosť a aj skutky.

Potom, keď jedna strana začne pociťovať viac a odhodlá sa to povedať. Zvyčajne počujem, že si nesprávne vysvetľujem signály. Čo však aj nemusí byť až tak celkom pravda. Nie všetko, čo vyžarujeme k druhým si aj uvedomujeme. Teda, pokiaľ nám nejde o využívanie situácie v náš prospech.

Myslím, že je dôležité mať pred sebou jasno a ukazovať svetu, sebe aj druhým skutočné pocity. Ak niekoho vo svojom živote nechcem, je to v poriadku. Tak by som sa mal aj správať. To isté platí, keď niekoho chcem.

Pritom by stačilo tak málo a mnohé situácie by boli oveľa jednoduchšie. Verím, že vyššie uvedené myšlienky neplatia len v romantických vzťahoch, ale aj v priateľských, rodinných, kolegiálnych.

Poďme sa zamyslieť, prečo hľadáme u druhých dokonalosti. Zatiaľ čo my sami sa maskujeme oblečením, slovami, make-upom. Môžem hovoriť len za seba. Tiež som sa cítil mnohokrát najlepšie v bielej košeli, v obleku. Chcel som zapôsobiť, usmievať sa, nevytŕčať z davu. Lenže niečo sa stalo.

Najlepšie sa cítim na horskom bicykli, keď som zafŕkaný od blata. V ťažkých stúpaniach, zjazdoch, tréningoch. Pokiaľ som na to prišiel, prišlo veľa nesprávnych rozhodnutí, ublížení, pádov, nádejí, prázdnych slov a sľubov.

Nechcem však na seba hádzať špinu, to už robím v hore na bicykli. Ani fňukať, ospravedlňovať sa. Život je aj o nedokonalostiach, chybách, zablúdeniach v slepých uličkách. Nech si každý z nás prejde fázou oblekov, košieľ, dokonalého make-upu, ale aj blata.

Najuprimnejší sme neskoro večer, keď nie sme nahodení a o nič nejde. Len to tiež chvíľu trvá priznať si nahlas úprimnosť k sebe, k svetu. Len nie ubližovať úprimnosťou, ale tak trochu napraviť kurz jazdy. To sa dá aj pekne.

Nemám rád motiváciu, je jej už všade dosť. Mať pevnú vôľu nie je sranda. Budovať ju bude vždy náročné.

Rovnako je to s radami. Chceme ich, páčia sa nám, dávajú zmysel. Lenže, ak ide o vlastné emócie, aj tak ich nepoužijeme. Takže ďalší stratený čas pre obe strany.

Žiadne dokonalé plány. Je dosť možné, že pokiaľ plánujeme, tak nám niečo ďalšie uniká. Chápem, že láska je krásna, život, dovolenka pri mori, nové auto. Chápem aj to, že nie každý má šťastie všimnúť si pekný deň, príležitosť, prijať pomocnú ruku.

Za mňa je láska pocit, ktorý nám dovoľuje lietať. Starať sa o druhého, o seba. Mať o dôvod viac, prečo sa snažiť. Niečo vybudovať. Štve ma však, že pre nejaký dôvod sme uverili polopravdám. Napríklad, že veci, zážitky, situácie, ľudia, ktoré nám majú robiť radosť, sa majú premieňať na boje, aby sme ich dostali do našich životov.

“Snáď sa len mýlim a svet okolo mňa je oveľa krajší, ako ho opisujem.“

Nemyslel som to tak

22. október 2025 Cesta poznania - Všetko

michal_botansky_blogger_nemyslel_som_to_tak.jpeg

Ležím na gauči a idem odpisovať na správy. Som blogger, takže správy chodia častejšie ako kedysi. Niektoré sú od chalanov čo jazdíme na bicykloch. Nejaké sú od neznámych ľudí, ktorí sa pýtajú kadiaľ majú jazdiť, ísť. Ďalší ľudia ma oslovujú, aby som zdieľal ich príspevok, alebo chcú spolupracovať. No je tu jedna správa, pri ktorej som sa zastavil a zamyslel.

Najskôr som ju nepochopil, dokonca ma naštvala. Neskutočná arogancia od niekoho, od koho som také dačo nečakal. Lenže nereagoval som hneď. Idem uvažovať, či je to vekom, výchovou, pohľadmi, ktoré vidíme, okolím ktoré na nás vplýva. Myslím, že taktiež treba dať na stôl myšlienku, či druhých ľudí berieme ako samozrejmosť. Možno aj preto si k nim dovoľujeme viac. Srandičky patria k životu, o tom sa nemusíme baviť. Som len zástanca, že komunikácia by mohla byť pekná. Ak je to aspoň trochu možné.

Neverím, že nám niekto sadne do nášho sveta na sto percent. Svet svetom robíme my, ľudia. Rozumiem, že sme pod tlakom emócii, situácií, nekonečných možností. A potom sa mám ešte usmievať, tváriť sa milo, keď už nevládzem ani len stáť na nohách? Aj ten najviac milovaný človek nám dokáže nechtiac ublížiť.

Každý z nás dáva niečo, druhým, svetu, sebe. Možno je fajn zopakovať myšlienku z predchádzajúcich článkov: je dosť možné, že nedostaneme späť od tej istej osoby, ktorej dávame. Pokiaľ však ide o romantický vzťah. Tak tam by to malo fungovať asi trochu odlišne. Ale to už je téma na ďalší článok.

Dôležité si je uvedomiť, ako chceme cítiť, že niekam patríme. Byť pochopení, bez obáv, že si z nás budú robiť srandy, alebo vyčítať čokoľvek pri najbližšej príležitosti. Našim prístupom, správaním a skutkami. Nie slovami, ukazujeme druhým, ako si ich vážime. Dostaneme tiež po nose, odrieme si koleno aj pri ľuďoch, o ktorých sme si mysleli, že sme v bezpečí.

Sem – tam zoberieme od druhých viac ako budeme vedieť vrátiť späť. Nie vždy si uvedomíme, že sme dostali viac ako by sme mali. Prídu aj nespravodlivé chvíle, keď nedostaneme nič a ešte aj k tomu dostaneme vynadané. Možno je fajn poznamenať, že ak nám dá niekto viac ako očakávame, je možné, že sa zľakneme a toho druhého odtlačíme od seba.

Možno je na mieste si uvedomiť, že nie všetko, čo zaujíma mňa, zaujíma aj druhých. Nie každý z môjho okolia chce počuť môj príbeh o tom, ako som naposledy zletel z bicykla alebo prešiel dvesto kilometrov. Dôležité je však rozprávať svoje príbehy. Aj vďaka nim si nájdeme ľudí, ktorí nás budú chcieť počúvať, mať pri sebe. V dnešnej dobe máme mnoho nástrojov ako kedykľovek predtým, či ide o písanie, rozprávanie, tvorenie.

Komunikácia je pre mňa o snahe pochopiť toho druhého, dozvedieť sa niečo viac. Všimnúť si čo robí, rozpráva. Možno ho tak lepšie spoznám a k niečomu sa priučím. Som snílek, ktorý verí, že každý v sebe nosíme krásy tohto sveta. Zároveň rozumiem, že máme plno emócií, starostí, skreslených pohľadov a falošných scenárov, ktoré nás ovplyvňujú. Možno aj preto robíme viac zle, sebe a aj svetu, kto vie.

Veľakrát som už zareagoval nesprávne, povedal niečo, čo nebolo pochopené tak,ako som myslel, či som niekomu svojím slovom, myšlienkou ublížil. Vlastne aj preto mám blog . Aby som sa zamyslel, napravil optiku a pozrel sa na myšlienky, ktoré mi poletujú hlavou.

To, že dostanem motivačnú správu, tak je tam toho. Som chlap – niečo by som mal predsa zniesť. Ale aj tak sa potichu pýtam života a jeho záhad: prečo práve ľudia, ktorých máme najradšej, nám dokážu najviac ublížiť? Prečo sú na nás často zlí, aj keď to tak vôbec nemyslia?

A čo ťa arogantná sprava? Nereagoval som. Pri najbližšej príležitosti som to  povedal do očí. Bolo to však zbytočné, ten človek sa zmohol na: “tak som to vôbec nemyslel.” Juj škoda, koľko takých “ja som to tak nemyslel,” už zlomilo kostí. Sŕdc. Tak sa zamýšľam, ak niekomu niečo píšem ,tak ten druhý nevie, ako to presne myslím. Číta len slová, nie myšlienky. Myšlienky mám predsa opísať slovom.

Vlastné limity

15. október 2025 Cesta poznania - Všetko

michal_botansky_pady_blogger_cyklistika

Spadol som pri menšom zjazde v približne 50 kilometrovej rýchlosti. V miestach, kde jazdím niekoľkokrát mesačne, poznám tam každú jamu, koľaj. Pád to bol hrozný. Vyletel som zo stopy do kríkov. Odhodilo ma späť na zvážnicu a spadol som na chrbát. Ako som ležal na zemi, pozerám nad seba, z výšky na mňa padá na mňa bicykel. Dal som nohy pred seba, aby na mňa nespadol a odrazil som ho. Postavil som sa. Bolo mi zle, na odpadnutie… dal som si jonťák, cukor. Po chvíli otrasený, schádzam dole na Zlatno, Velčice po asfaltke. Bola mi neskutočná zima. Videl som koniec môjho jazdenia, behania, posilňovania. K tomu schádzam z hory bez dosiahnutého cieľa, z parádnym zranením a bolesťami.

Naštvaný som bol poriadne. Hnevalo ma, že som urobil jazdeckú chybu, stačilo o sekundu pribrzdiť a nakloniť telo viac dovnútra zákruty.. Taktiež, že som nesplnil cieľ výjazdu a po pár km, som sa vracal späť. Myslím, že takéto niečo sa mi ešte nestalo. Začalo obdobie bolestí, myslel som, že už viac na bicykel nesadnem. Moje tréningy v posilňovni a v behu na teraz prestali. Nebudem klamať, zaliala ma obrovská zúfalosť, pretože som prišiel o to čo mám rád, teda, vtedy sa to tak zdalo. K tomu o dva týždne, sme mali mať skupinovú mtb jazdu s chalanmi. Tam som si nevedel predstaviť nejazdiť. No ešte víkend predtým som mal ísť na moje obľúbené preteky do Bratislavy, na veľký maratónsky okruh.

Hora neodpúšťa nič. Je nádherná, upokojujúca, veľmi veľa vie dať, no ešte viac zobrať. Žiadna chyba nezostane nepovšimnutá. Pádov a drobných úrazov bolo už kopu. Za tri cele sezóny čo jazdím sa blížim k najazdeným 42 tisícom kilometrov. Ich väčšia časť je v hore. Niekedy som dotrhal oblečenie, oškrel bicykel, kolená, lakte, hlavu. No tentokrát to bolo iné. Najviac zranená zostala myseľ.

Celú situáciu som musel najskôr vypustiť preč z tela. Nechať jej zopár dní, aby prešli stavy úzkosti, trochu aj bolesti.Tiež nech telo zmení farby zo zelenej, modrej a fialovej na bežnú. Najhoršia bolesť bola v hlave. Začal som si premietať, ako sa mi nedarí, nič neviem, nemám, som úplne nikto, som sám, všetko zabalím a už nič nebudem robiť. Jednoducho všetko bolo zrazu preč. Nebolo sa čoho chytiť. Našťastie takéto myšlienky šli preč. Hlavným spúšťačom ich odchodu bola krátka jazda na bicykli po týždni od úrazu. Neskutočne som sa tešil. Ten pocit bol neopísateľný. Hodina u susedov v lese, krásne nenáročné vozenie a pozorovanie, kam ma zranenie pustí.

Lenže celý týždeň pred jazdou, som sa bicykla ani len nedotkol. Nechcel ich vidieť. Na druhý deň po úraze som sa išiel vonka prejsť, odreagovať sa na polia. Bolo to bolestivé odreagovanie. Bolela ma polovica tela, hlava mi neustále posúvala myšlienky o mojich koncoch. Mal som čo robiť, aby som to nejako ustál. Tu bolo dôležité napriek bolesti ísť na pár chvíľ von. Ono, tie stavy sa najlepšie prekonávajú pohybom a pobytom v prírode.

Jazda v lese je nebezpečná, môžeme si dať pozor koľko chceme. Videl som omnoho lepších jazdcov spadnúť. Prilba je základ, o tom sa nemusíme vôbec baviť. Pri dopade som mal poriadny otras hlavy. Pár škrabancov som mal na rukách, nohách a hrudi. Hlava nič, teda okrem otrasu z pádu.

Tiež mi pomohla otriasť sa naša pravidelná jazda s chalanmi. Možno telo nebolo nadšené, ale hlava dostala nádej. Bolo kopec zábavy a vtipných situácií, pre ktoré sa oplatí jazdiť v skupine. K tomu, keď som videl partiu aká banda sme, stálo to za to. Priznám sa, bál som sa, aby som niekde nespadol alebo sa mi niečo nestalo. Vôbec som neuvažoval, že jazdu zruším alebo nepôjdem. Skôr som čakal, že budem jazdiť na chvoste, robiť videá, fotky a smiať sa. Hovorím si, mesiac sa tomu venujem. Ide sa!

Bolo to prijemných 56 kilometrov, ktoré sme takmer celé prekecali. Večer prišli ďakovné správy. To sú pre mňa  neskutočné odmeny, za celo mesačnú prípravu. Dať dokopy udalosť, nie je len poznačiť termín v kalendári, ale prísť aj s nápadom, kde a s kým jazdiť, pripraviť trasu tak, aby vyhovela väčšine, sledovať počasie. Odpisovať na nekonečné správy, sem-tam nejaký telefonát, výrobu foto príspevkov, videí. Všetko to prezentovať pravidelne na sieťach, aby nik nezabudol a mohol prísť aj niekto nový. Ono sa to nezdá, ale fakt to stojí nejaké to úsilie.

K tomu prišla pozvánka na jazdu z ďalšej partie, kde sa začíname spoznávať. Lenže pre počasie sme zmenili náš termín a tak je náročné byť všade. Sľúbil som však chalanom, že po našej jazde prídem pozrieť. Tak aj napriek únave, bolesti, som zobral segru a šli sme.

Byť s ľuďmi, kde sa človek cíti dobre, spája nás niečo, je veľká odmena. Nielen, že sa človek odreaguje, ale aj zabaví.  Bol som poriadne uťahaný, k tomu zranenie dávalo telu poriadne zabrať. Napriek tomu, som pokecal s každým, koho som tam poznal. Udalosť mali chalani veľkolepú, približne sto jazdcov, burge, kofola, dobrá nálada a počasie. Takto si predstavujem akcie. Je poriadny rozdiel, keď človek organizuje dačo sám, a keď ide do toho celý tím. Obrovská pochvala.

Opäť dôkaz, že keď má človek stavy úzkosti, je fajn ísť do partie a pokecať. Nikdy nevieme koho slovo, veta  nám pomôže prekonať náročné obdobia. Nemusíme nikomu hovoriť celý svoj životný príbeh. Stačí, keď sa budeme baviť o tom, čo náš spája. Ono tie konverzácie pôjdu tam, kam majú.

Na mňa mala veta od Riša obrovský vplyv. Povedal niečo v zmysle, takéto pády sú síce nepríjemné, bolia. Znamenajú však, že sa zlepšujeme a posúvame svoje limity jazdenia. Riša poznám krátko, no to ako jazdí o ňom hovorí, že vie. Je skúsený jazdec, ktorý jazdí takmer celý svoj život na úzkych cestičkách medzi stromami. Jeho jazdenie a technika sú na úplne inej úrovni ako moje dupanie. Preto je dôležité, že sa obklopujem ľuďmi, ktorí naozaj vedia. Nekecajú len tak z gauča bez zodpovednosti a bez skúseností. Keď sa chcem zlepšiť, tak je dôležité  pracovať aj v technike jazdy. Rišo ďakujem, pomohol si mi vyliečiť zranenie v hlave.

V tej zákrute, kde som spadol som už jazdil hádam tisíckrát. Vôbec nerozumiem ako som mohol vyletieť. Jedna vec je istá, šiel som rýchlo, na hranici svojich limitov. Už som tam bol jazdiť aj po páde, nemám žiadne bloky z toho, čo sa stalo, ani z toho miesta. Štvú ma tie zbytočné zranenia, ale musím ich rešpektovať, čas zatiaľ neviem vrátiť.

Zmysel celého článku nie je fňukať, opúšťať sa pre zranenia, úzkosť, neúspech, pochmúrne dni. Skôr poukázať čo sa stalo, čo pomohlo, postupne prekonať takéto stavy. K tomu každému z nás sa stane, že spadne, nie len z bicykla. Aj preto sem-tam potrebujeme počuť slovo, vetu od niekoho, kto vie. Tu však pozor. Ego ide bokom a taktiež to hlúpe spojenie: ja viem. Lebo keď sa nás situácia priamo dotýka, tak nik z nás nevie a určite nie hneď. Emócie vedia vyrobiť  v hlave neskutočne falošné scenáre. Z nich sa naozaj ťažko dostáva. Hlavne, keď sa zabudneme s depresiou doma na gauči.

Pády nás učia nevzdávať sa, neuzatvoriť sa do seba, aj keď bolia. Je nás veľa, ktorí sa pokúšame prekonať vlastné limity, naozaj, nie sme v tom sami. Prestávka na pár dní naozaj nič nepokazí. To, že nebudem chvíľu chodiť do posilňovne, behať, neznamená, že hneď priberiem, či vybehnem z formy. Na gauči sa nič nevyrieši. To len depresie, úzkosti, nechuť na žitie života sa zväčšia. Preto je dôležité, sa čo najrýchlejšie vrátiť späť, lenže postupne a pomaly.

Pády nás majú niečomu naučiť. Tento môj ma naučil, že sa treba dať dokopy v posteli, možno aj u lekárov, na čas poriadne zvoľniť tempo. Je dôležité ísť von medzi svojich, byť však aj chvíľu sám. Zbytočne nevymýšľať. Možno sa  zamyslieť, nad možnosťami, ktoré mám okolo seba. Ak sa zježíme na päť nula, bude jednoduché sa vzdať, o tom niet pochýb. Teraz, ako sa pozerám na môj pád, tak som sa mohol pokojne vzdať jazdy s chalanmi, neísť pozrieť ďalšiu partiu. Veď ma bolelo celé telo a každý by ma chápal. Asi by sa ani nič nestalo. Možno to je to, prečo pády prichádzajú, aby sa niečo stalo.

Trpezlivosť zlatá

8. október 2025 Cesta poznania - Všetko

michal_botansky_trpezlivost_blogger

Júj, naháňam sa na blogu, na videách, na bicykli, dávam pozor, aké mám príspevky, aby neklesli čísla v sledovanosti. Riešim koľko nás ide na výjazd, aké bude počasie. Kto ma kde zavolal, kde sa črtá možná spolupráca, fotím, natáčam, píšem. Pozerám, že niekoľko príspevkov nešlo vôbec do sveta virálne, aj keď som do nich vložil veľa energie. Hlave si premietam miliónové videnia, sledovateľov, zdieľania, komenty, účastníkov výjazdov, najlepšie stroje. Chcem to všetko hneď, teraz.

Niekedy dávno, som fungoval tak, že čo nie je v diári, neexistuje. Istým spôsobom je fajn plánovať si život, veci, tvorbu, koníčky, zábavu, oddych. Túžil som, aby mi môj telefón vyzváňal, emaily pípali. Myslel som si, ak nebudem mať milión schôdzok za mesiac, som slabý, neúspešný, neschopný. Mal som chuť cítiť sa dôležito a bol som presvedčený, že svet sa točí okolo mňa. Bolo to obdobie naháňania, stresu a mojich najväčších zmien. Veľa schôdzok, sem-tam oslava, futbal, ďalší futbal, oslava, schôdzky. Lenže, všetkého veľa škodí, len  si to zvyčajne uvedomujem tesne za hranicou zdravia, rozumu a buchnutých kolien.

Prvé upozornenie, že niečo nie je v poriadku bolo, keď som bol na prehliadke u lekára. Dostal som odporúčanie spomaliť, začať športovať. Mal nadváhu, necítil som sa vôbec dobre. Prišiel teda pohyb. Samozrejme, bolo to také skúšanie, aktívne flákanie. Od tréningu sme boli vzdialený na svetelné roky.

Lenže, tu išlo najskôr o vybudovanie pevnej vôle, pravidelnosti. Stravovanie sa upravovalo postupne. Čím viac som športoval, tým menej som sa naháňal. No a odkedy jazdím na horskom bicykli, tak sa naháňam už len v hore. Odpútať sa od naháňania je však náročné. Bolí to a je veľmi ľahké nechať sa strhnúť späť do ošiaľu plných diárov.

Boli dni, keď napriek naháňaniu nič nevychádzalo podľa plánu. Bral som si všetko osobne. Ani raz neprišlo zamýšľanie, či treba niečo vylepšiť u mňa. Jednoducho veci sa dejú aj z vyššej moci a nie všetko dokážem ovplyvniť. Niektoré veci vyjdú z polovice, niektoré vôbec.

Viem, čo chcem, no učím sa prijať, že konečný výsledok môžem dosiahnuť aj inak ako cestou, ktorú som si vopred naplánoval. Taktiež, že niečo pokašlem, nevšimnem si, nedosiahnem. Sem-tam, ak zatlačím na bránu, zvyčajne to je viac náročné, ako keď to nechám plávať. Inokedy presne opačne.

Ak sa niečo nepodarí dosiahnuť, hovorím, že nabudúce to bude lepšie. Aj keď ma poráža, som radšej ticho. Svoju zlosť, sklamania, chodím vydupať do lesa alebo posilňovni. Stále však verím, že život má zmysel, aj keď nie vždy je ho cítiť alebo vidieť. Lebo podľa mňa ak niečomu neverím, nemám dôvod zajtra vstať.

Byť trpezlivý pre mňa znamená hýbať sa svetom tak, akoby sa všetko  podarilo tak ako chcem, aj keď to tak ešte nie je. Ustáť tlak termínov, ľudí, života. Dať čas sebe a životu, na ceste za tým čo chcem. Rozumiem, že nie všetko sa točí okolo mňa, nie vždy sa dostanem na rad a nie každá jedna snaha prinesie úrodu. To však neznamená, že mám sedieť v kúte. Dávam si pozor, čo sľubujem sebe, druhým. Pretože iba charakter, skutky a čas ukážu skutočnosť.

Trpezlivosť je pre mňa dať sebe, ale aj ľuďom okolo seba šancu. Pretože, ako mám vedieť, či je niekto dobrý pre mňa, keď s ním nezažijem život, situácie, dažde, narazené kolená. Pekná fotka, vzhľad a moje zvyčajne vymyslené predstavy, sú veľmi málo na to, aby som zistil o druhom viac. No však takéto postoje prichádzajú časom. Každý z nás je v niekoho príbehu za zlého, dobrého alebo nepoznaného. To však neznamená, že sme aj v skutočnosti zlí ľudia.

Trpezlivosť bolí. Človek sa môže cítiť ako keby ho vynechali, ak nejdú veci podľa predstáv. Jednoducho to sa deje. Niekedy sú tu krátke obdobia turbulencií, inokedy celé desaťročia. Lenže podľa všetkého v tom máme niečo nájsť. Byť trpezlivý je pre mňa aj vedieť čo chcieť od seba, života a pokúšať sa ísť za tým. Aj keď nie vždy sa na to cítim alebo sú podmienky. Vzdať sa môžem kedykoľvek, preto to skúsim dnes, možno aj zajtra ešte raz.

Dopredu

1. október 2025 Cesta poznania - kniha - Všetko

michal_botansky_blogger_dopredu_kniha

Píšem pravidelne aby som sa rozpísal, naučil mať návyk, všímal si moje myšlienky, pohľady. Ako kombinujem vety, vnímam a zisťujem ako viem opisovať príbehy, situácie. Z veľkou väčšinou článkov som nespokojný. Niektoré píšem viac hodín, dni, ďalšie týždne. Vždy po uverejnení, mi síce padne kameň zo srdca, že som stihol. Len aj tak frflem na seba, že som tému mohol lepšie trafiť. Možno jeden, dva články na blogu sú v mojich očiach fajn.

O mojej knihe snívam už nejaký piatok. Mám nápad, inšpiráciu, príbehy, strach. V poslednom období sa v mojom živote objavil niekto kto ma nakopáva a celkom dosť. Napísal som o tom dve kapitoly. Vôbec netuším či sú dobré. No dali mi poriadne zabrať. Prvá mala päť a druhá dvanásť strán. To už bolo naozaj náročné pre mňa udržať sa v téme.

Verím, že príbehy v našich knihách sa píšu každý deň, len nie vždy sa aj zaznamenajú. Písanie je krásne. Môžeme navštíviť rôzne svety, vidieť pohľady, byť za hrdinov, vyčítať niekomu niečo, alebo len tak premýšľať. Učím sa písať, už niekoľko rokov. Podľa všetkého zo mňa spisovateľ asi nebude. No, ako tvorím prichádzajú ľudia ktorí ma inšpirujú, navádzajú aby som ďalej tvroil. Vnímam ako sa popritom mením, dospievam.

Hlavný príbeh knihy sa odohráva v tom najťažšom období môjho života. Vrátil som na Slovensko a nejako som sa zamotal. Myslel som, že ľudia okolo mňa vedia všetko najlepšie a tak som sa od nich učil, vnímal, pozoroval ich správanie. Až jedného dňa mi kamoš povedal, že moc panikárim. Odporučil mi aby by som s tým dačo urobil. Takto nejako začal môj príbeh so svetom o ktorom som ani len netušil, že existuje.

Prvý moment prišli knihy, školenia, sem – tam nejaké video z internetu. Niečo čo zmenilo a ovplyvnilo azda celú moju osobnosť, bola jedno stretnutie. Ideme s kamošom do istého hotela v Leviciach, na terase kaviarne nás čakal chlapík. Mal oblek, vážny výraz a popíjal kávu. Položil mi tri otázky. Ako sa volám, odkiaľ pochádzam a čo robím. Odpovedal som mu. Zazrel na mňa, štuchol ma po kolene a opýtal sa ma či si budeme klamať, alebo si povieme pravdu.

Mal som sto chutí odísť, len chalan ktorý ma tam priniesol mi povedal aby som tomu dal šancu. Vlastne takto vznikol azda najsilnejší príbeh so mnou a Jožom. To čo nasledovolo po tom, bol poriadny masaker inšpirácie, učenia, ale aj skúšok. Azda miliónkrát ma išlo poraziť. Šoky, ktoré používal na rozkopanie nefunkčných vzorcov myslenia, správania naozaj dávali zabrať. Možno ma len mrzí, že som vtedy nezachytil myšlienky aspoň na papier. Bolo by zaujímavé sa pozrieť, ako som to vtedy cele vnímal.

Chalan mal so mnou kopec práce. Zažili sme spolu mnoho zábavy, sklamaní, smútku, ale aj aha momentov. Ako Jožo odišiel preč, prišli noví ľudia. Určíte ich spomeniem. Či ide o náčelníka, majstra, ale aj ďalší, ktorí sa pomaly tlačia k hlavným úlohám celého príbehu knihy.

Jožo raz tak v slabej chvíli povedal, že len dve životné udalosti zmenia muža. Že vraj keď si nájde svoju vyvolenú a narodenie dcéry. Hovoril z vlastnej skúsenosti. Jeho manželka bola nadupaná psychologička, niekde z Ameriky, alebo Kanady. To si už presne nepamätám. Stretol som sa s ňou naozaj len párkrát, zvyčajne sme spolu pre niečo len revali.

Ak sa pozriem na môj vzťah s Jožom, bol z iného sveta. Vysoko vzdelaný človek z psychológie, neurológie, ľudských vzťahov, správania a ktovie čoho ešte všetkého. Od prvej chvíle som s nim nechcel tráviť čas. Nerozumel som jeho myšlienkam. Nedávali mi zmysel. Veľakrát som cítil bolesť, ktorú som v tom období považoval za zbytočnú. Nerozumel som, k čomu to celé bude treba. Tam keby nezasiahol kamoš, ktorý ma s nim zoznámil, tak žiaden Jožo by nebol. Bol som úplne mimo a nedokázal som pochopiť aké je dôležité niečo so sebou robiť.

Zvyšok je história, ktorá sa asi už nezopakujeKeď odišiel z môjho života, som si uvedomil čo sa stalo. Lekcie ako ma “uniesol” na kúpanie pod Tatry v bežný pracovný deň. Zobral mi telefón, nikomu som nemohol dať vedieť kde som. Nechal kopať jamu v obleku a v nových topánkach. Mnoho ďalších, ktoré spomeniem v knihe. Mali zmysel, no prišiel až neskôr. Som rád, že sa to stalo. Dnes viem, že je dôležité mat okolo seba niekoho skúseného.

Majster prišiel úplne náhodou. To bola motanica na pumpe, kde som odchádzal s tým, že prichádza do môjho života človek, ktorý zase dačo zmení. Mení aj dnes. Bola to poriadna zápletka náhod, emócii, otvorených očí. Pri ňom začínam si uvedomovať, čo je dôležité a čo až tak nie. Taktiež, ešte stále dostávam aha chvíle, či tu sa pozeraj tu nie.

Treba spomenúť aj ďalších nových hrdinov a hrdinky, ktoré sa tlačia na hlavné postavy celého príbehu. Začína sa to pekne zamotávať. Čo ma však teší, že mám okolo seba ľudí, vďaka ktorým píšem pravidelne na blog. Mám pred sebou niekoľko diel, ktoré dotváram každým dňom.

Knihu som nikdy nepísal. Pre mňa to bude dosť náročné. Dávať si pozor na dej, opisovanie situácii a hlavne neopakovať sa stále dokola. Bude to chcieť poriadne čistú myseľ, pokoj a obrovské sústredenie. Budem sa musieť prinútiť úplne do seba uzavrieť a nájsť v sebe silu na písanie niekoľko desiatok strán.

Potom prídu technické náležitosti. Pohľadať editora, vydavateľstvo a niekoho kto si knihu aj kúpy. Som naozaj zvedavý kam ma to zavedie. Možno nakoniec to celé vypáli úplne inak a bude z toho inšpiračný celovečerný film. Vlaste ak áno, kto vie akú rolu budem v ňom hrať. Ale to už len snívam.

Sebapochybovanie

24. september 2025 Cesta poznania - Všetko

michal_botansky_seba_pochybovanie_blogger_pohlad.jpeg

V predchádzajúcom článku som čiastočne načal tému o tom, kam sa pozerám, čo si všímam. Ako sa postupne menia moje myšlienky, názory, tak je možno fajn sa nad tým ďalej zamyslieť sa. Keď pre nič iné, aspoň sa pozriem kam ma to celé zavedie a možno sa inšpirujem k ďalším článkom na blogu.

Sú ľudia, ktorí majú na mňa vplyv. Sú ľudia, o ktorých ani neviem, že existujú, čo ma odmietajú, chcem s nimi tráviť čas. Potom sem-tam príde niekto, kto sa ozve, len keď to vyhovuje. Ja robím to isté taktiež. Žiadne fňukanie, ale je dobré na seba sa trochu pozrieť aj s odstupom.

Som na schôdzke a bavíme sa o živote. Sťažujeme, chválime, tešíme sa, čo sa deje okolo nás. Veľa príjemnej energie, takej, aká má byť medzi kamošmi. Žiadna závisť, súdenie, nároky, uvoľnenie medzi bežným dňom. Ako sa tak bavíme uvedomujem si, že asi sa mi upravili pohľady. To, čo ma predtým zaujímalo, dnes už nie. Vlastne, až tak ten čas takto tráviť nechcem. Možno chcem od seba, rozhovorov, života viac. Niečo hlbšie s niekým úplne iným.

Sem – tam si všimnem sám, inokedy mi život prenesie skúšky, vďaka ktorým si uvedomujem, čo sa deje. Ľudia okolo mňa majú na mňa taktiež vplyv. Nie len priamy, ale aj nepriamy. Sem-tam si všimnem, ako sa mám zlepšiť, alebo to, čo vidím nemá u mňa miesto.

Verím, že sa môžem niekým stať. Teda, ak budem skúšať, obrusovať, zamýšľať sa. V neposlednom rade aj niečo robiť. Verím, aké dôležité miesto má pohyb. Keď sa raz prestanem hýbať budem podľa všetkého na konci.

Situácie v našich životoch nevyzerajú vždy ideálne, romanticky, rozprávkovo. Nikdy nevieme, kedy zlomový moment príde. Ak sa o niečo pokúšam môžem uspieť, ale aj zlyhať. Len ak nebudem robiť nič, je možné, že sa nič nestane. Nikdy neviem koho inšpirujem, kto sa na mňa pozerá. Sám na seba mám vplyv, taktiež ďalší ľudia ho majú. Raz možno dvakrát za život sa objaví niekto, kto zbúra všetko. Vďaka tomu nanovo začneme vnímať, stavať.

Pamätám si, keď som začínal písať blog. Chalan, čo ma nakopával do zadku tvrdil, že ak nezačnem teraz, tak podľa všetkého toho zmeškám viac, ako si dokážem predstaviť, stratím kopec času, príležitosti. Povedal mi, aby som písal pravidelne, zle, mám robiť chyby, písať o ničom. Že vraj vždy, tu bude niekto, kto ma podporí, ale aj sa bude smiať. Dnes sa približujem k päťstovke napísaným článkom. Stále sa cítim, že neviem písať a je predo mnou ďaleká cesta. Lenže tvorenie pomáha nielen si všimnúť, upratať svoje pohľady, myšlienky, ale aj chaos, ktorý nosím v sebe v hlave, v očiach.

Nie je ľahké prísť na to, čo si všímať a čo nie. Tiež z času na čas potrebujem upraviť pohľady, vyčistiť optiku. Tu je dôležité zdôrazniť, či som ochotný prijať takúto pomocnú ruku. Taktiež prísť na to od koho. My ľudia, sme odmietači a ani za ten svet nechceme od niekoho pomoc. Každý z nás sem – tam by mohol prijať rameno, o ktoré sa môže oprieť.

Taktiež je dôležité nájsť si bútľavú vŕbu. Hlavne takú, ktorá naše sťažovanie nepoužije proti nám v tých slabších chvíľach. Ono to vyrozprávanie má dôležitý význam. Určite nie je správne dusiť v sebe myšlienky a potom riskovať, že to celé buchne niekde tam, kde to nečakáme. Mne najviac pomáha šport, písanie, blogovanie, tvorba. Samozrejme, ľudia okolo mňa.

Ako tak idem životom, všímam si ako sa menia moje myšlienky, nápady, a taktiež s kým chcem tráviť čas. Zaujímam sa o to, čo dokážem ovplyvniť. Ako sa k správam druhému, koľko času a pozornosti dám. Snažím sa dodržať slovo, čo poviem, čo povedať nie je treba.

Ja neverím na karmy, ani zákony vesmíru. Podľa mňa to len niekto vymyslel, aby sa lepšie predávali kurzy, knihy či počúvali prednášky. Verím, že život je záhada. Mám sa správať najlepšie k sebe a taktiež k svetu. Aj napriek tomu, že nie všetko čo dám aj dostanem späť.

Časom sa ľudia okolo mňa prirodzene menia. Všímam si, že mnoho ľudí ostalo tam, kde sa naše cesty rozšili. Niekto sa posunul o svetelné roky dopredu. Veľakrát však, už ani nie je ani o čom sa rozprávať. Nikoho neodsudzujem. Je však fajn si uvedomiť, ako je dôležité dať sebe aj druhým priestor  na to, aby sme sa niekam posunuli ďalej. Možno sa niekedy ešte stretneme a možno nie. Tí šťastnejší z nás sa posúvajú ďalej spolu.

Hovorí sa, že tráva je zelenšia u susedov. Skutočnosť je taká, že tráva je zelenšia tam, kde sa o ňu staráme. Ja sa chcem starať o seba, o ľudí, ktorých mám rád. Sem – tam urobiť tento svet lepším miestom, čo i len jedným malým skutkom, myšlienkou, úsmevom. Veď predsa môj najväčší súper je moje sebapochybovanie. Nikto viac. Práve to sa snažím dostať z mojich myšlienok, pohľadov, ale aj brucha.

To pekné

17. september 2025 Cesta poznania - Všetko

michal_botansky_blogger_myslienka_o mne_tebe

Posledné mesiace sú u mňa o bolesti. Leto, náročné tréningy, život, skúšky, veci. Je to jazda na horskom bicykli nielen v hore, ale ako keby vo všetkom. Na druhej strane, sú tu neskutočné momenty, ktoré prišli ako keby z iného sveta. Obdobia sa menia rýchlo. Berú veľa energie, taktiež dávajú späť. Nesú so sebou skryte odkazy, zamýšľania a v neposlednom rade sú tu príležitosti.

Ako tak idem životom, všímam si ako sa môj záujem mení. Na čo konkrétne sa zameriavam, čo vidím, cítim. Čím ďalej viac si uvedomujem čo chcem. Všímam si ako príležitosti okolo mňa sa menia a ukazujú. Taktiež si všímam čomu venujem pozornosť, čomu nie.

Snažím sa hľadať to čo by nás mohlo spájať. O tom hovorím, píšem, žijem. Každý jeden človek nám niečo dá. Niekto pocit po ktorom tužíme, pomoc, kopanec, životnú radu, tyčinku, úsmev. Zrania nás hádam všetci, či to bude vedome alebo nie. S tým sa učím žiť, pracovať. Najlepšie je nebrať veci osobne. Nie všetko sa deje, pretože som hlavným hrdinom.

Taktiež aj ja dávam sebe, druhým, svetu. Odovzdávam moje energie, myšlienky, pohľady, nedorozumenia, chyby. To čo mi robí radosť, a to čo vidím. Chodím do cudzích svetov, volám druhých do môjho sveta. Nechávam sa unášať, inokedy poriadne potiahnem.

Vždy som sa pozeral na situácie tak, že som robil urýchlené závery, škatuľkoval, mal som vlastné pravdy, vzorce. Viac to ničilo ako pomáhalo. Zabudol som, že na začiatku sa dávajú šance, nie robia závery. Zmena prišla postupne. Na niečo som prišiel sám. Na ďalšie mi niekto pomohol pozrieť sa.

Je skvelé snívať, mať predstavy. Vidieť svet ako veľkú možnosť, kde sa vedia odohrať najkrajšie sny. Taktiež je dobre byť na očiach, tvoriť, skúšať, hľadať, niečo budovať. Tu je azda najdôležitejšie pripomenúť, že častokrát tie najväčšie úspechy sú spojene so správnymi ľuďmi. Mať skvelého životného partnera, nie je len bonus, ale aj nespravodlivá životná výhoda.

Dávať veciam, situáciám, ľuďom priestor, aby sa prirodzene uvoľnili, ukázali, nechali kvitnúť, odišli. Nejaké obdobie som šiel takto svetom sám, no neskôr sa začali pridávať ďalší. Už som vyrástol mať pravdu, pokoj, alebo sa hádať. Život je záhada, ale aj energia, ktorá je v nás, okolo nás. Každý si ho v sebe určitý čas nesieme, až jedného dňa zhasne. Nevedno však kedy.

K tomu, ak má človek zašpinenú optiku, teda vnímanie, je náročnejšie si všímať súvislosti, maličkosti a potom premýšľať s čistou hlavou. Aj preto je dôležité mať okolo seba parťákov, najlepšie takých, čo nám podajú vreckovku na vyčistenie skiel. Pohár vody a do ruky dajú tyčinku, aby sme mohli pokračovať ďalej.

Bolesť je však potrebná rastu a uvedomeniu, len ak je jej príliš tak to zvyčajne moc dobre nie je. Verím, že životom sa môžeme pohybovať aj bezbolestne. Tak aby sme si vážili seba, okolie, bežné dni veci, bez akýchkolvek buchnutých kolien. Život zvyčajne však najkrajšie uvidíme až vtedy ,keď sa niečo stane. Nemusí to byť hneď zlé. Len otázka je, či si to pekné dovolíme pripustiť aby sa stalo.

Ľudia

9. september 2025 Cesta poznania - Všetko

michal_botansky_bloger_clanok_ludia_pohlady.jpeg

Zaujíma ma, prečo pri ľuďoch, kde cítim, že by to mohol byť parádny vzťah, partia,  odchádzajú z môjho života. Už za určité obdobie som prišiel o nejedného človeka. Nech robím čokoľvek, stále sa krútim v tom istom kolotoči.

Cítim sa tak, ako keby som nevedel prelomiť podanie. V začiatkoch ma to štvalo, keď som si všimol prvé odchody. Postupne sa učím nebrať veci osobne. Po pár smutných chvíľach poďakujem a nechám všetko tak. Straty bolia a z času na čas sú aj dosť náročné. Aj preto sa snažím nepúšťať si druhých blízko seba. Lenže keď tak premýšľam, väčšina ľudí, ktorý príde do môjho života, skôr či neskôr odíde.

Posledné obdobie nesie so sebou ťažšie skúšky, odkazy, mätúce signály. Mal som čo robiť, aby som to dáko ustál.  Nad vodou ma drží hlavne môj tréningový program. Aj keď teraz od leta to už trochu flákam. Dochádza mi vnútorná sila, motivácie, cítim únavu. Čo ma drží nad hladinou je cieľ, disciplína a návyky. Lenže môžem byť aj pretrénovaný.

Učím sa utlmiť moju bolesť aby som nespôsobil druhým bolesť. Byť zatrpknutým je jednoduché. Aj ja mám dni, keď sa mi nedá ísť ďalej, nechutí mi jesť, nepomáha ani jazda na horskom bicykli. Niektoré odmietnutia bolia, viac ako dostať po nose. Samozrejme, že niekoľkokrát ešte skúsim zaklopať na dvere, ale sa aj pozriem, či nie je odomknuté. Niekedy prídem znova po čase skúsiť, inokedy už nie.

Ako tak cupitám svetom stretávam rôzne situácie, ľudí. Niekoho si obľúbim hneď a niekoho neskôr. Potom sú aj takí, ktorých si nevšimnem. Sem- tam sa nechám zviesť, alebo nesprávne pochopím signály toho druhého.  Nedorozumenie mám na stole. Snažím sa pozorovať, vnímať, počúvať, všímať. Vždy nejaké vylepšenie sa ku mne dostane. Taktiež aha moment, ktorý mi ukáže aký som bol, alebo akým nemám byť.

Niekomu dám viac času, pozornosti, inému menej. Sem- tam aj na úkor seba. Učím sa neočakávať nič späť. Dostávam taktiež, niekedy aj viac, akoby som možno mal. Snažím sa nereagovať. Ukľudňujem svoje myšlienky emócie, dýcham, počítam do desať, idem radšej spať. Zvládať emócie dá poriadne zabrať. Vybuchnúť je ľahké, lenže teraz radšej vypustím paru niekde v kopcoch na bicykli.

Po ťažkých rozhovoroch, situáciách, prehrách, neporozumeniach máme možnosť ukázať svoj skutočný charakter. Alebo aj keď nič od toho druhého nepotrebujeme. Vonkajšie okolnosti nás môžu pomýliť. Ľahko a rýchlo nám vie  narásť ego, sebavedomie, namyslenosť. Netreba zabúdať na rany od života, nesprávnych rozhodnutí, ale aj zhody okolností. Zhorknúť môžeme po ceste. Robiť druhým zle, je už však dobrovoľná voľba.  Teórie sú ľahké, no keď ide o naše emócie. Dávajme si pozor, oplatí sa to.

Ak budem druhým robiť zle, čo tým dokážem? Veci sa dejú, nedorozumenia taktiež. Niekedy život mnou zatrasie, inokedy zatrasiem ja. Ak sa mi niekto nepáči, nesúhlasím, trávim s takým človekom menej času, resp. až vôbec. Nemám záujem sa s nikým naťahovať, veď čas sa dá tráviť aj lepšie. Verím, že ak môžem aspoň na chvíľu niekomu spríjemniť čas, tak mením svet k lepšiemu.

Každý, kto príde do môjho života, si so sebou nesie batoh emócii, pravidiel, zážitkov, skúsenosti. Nech sú akékoľvek. Mojou úlohou nie je súdiť, poučovať, ale skôr porozumieť. Dozvedieť odlišné pohľady. Často takéto situácie vedia naučiť viac ako najlepšie knihy.

Je dôležité zavolať von, keď sa mi niekto páči, ukázať sa, prejaviť záujem, urobiť zopár pokusov. No naháňať niekoho, uf, tak to teda nie.  Hovorí sa, že potenciál ktorý vidíme v druhých ľuďoch, je odrazom nás, čo by sme robili, ak by sme boli na ich mieste. Povedať niekomu o jeho potenciáli však neznamená, že druhý tak má aj urobiť. Za mňa je fajn povedať, keď si niečo všimnem čo by niekomu mohlo pomôcť na ceste životom. Lenže, tu je  tenká hranica, kedy povedať, ako povedať a či vôbec povedať. My ľudia sme vo všeobecnosti odmietači. Zvyčajne rady do života prijímame od najbližších. Tým netvrdím, že to nie je správne, ale nie vždy to je najsprávnejšie.

Každý z nás je v niekoho príbehu za zlého, dobrého, neznámeho, záhadného, ale aj úplne nikým. Vieme si pomahat, tešiť sa spolu, ale aj ubližovať. Čím viac kráčam životom, tak si všímam silu ľudí okolo seba. Sú ľudia, ktorých vidím z času na čas a rozžiaria vsetky moje tmy. Potom sú tu takí, s ktorými mám chuť tráviť celé večnosti.  Mám aj okolo seba ľudí, ktorí prídu pozdravia, a ani neviem že existujú. Samozrejme, ja som taký istý v druhých príbehoch. Snažím sa uvedomiť si , že každý s kým trávim čas, je pre mňa akýmsi darom. Niektoré chvíle sú príjemné, ďalšie sú výnimočné. No nezabúdam aj na také, kde sa dary nerozbalujú. Sme ľudia, robíme chyby, nesprávne rozhodnutia, milujeme, tešíme sa, chceme niečo dokázať. Raz možno dvakrát za život dostaneme k sebe niekoho výnimočného. No nie vždy máme to šťastie, že si to všimneme.

Ďakujem za zážitky a čas, ktorý spolu trávime. Ďakujem, že mi ukazujete krásy každodenných chvíľ. Ďakujem, že ste okolo mňa. Ďakujem za úsmevy, pozdravy, rozhovory. Aj za nedorozumenia, či signály, ktoré sem tam nesprávne rozšifrujem. Ďakujem sebe za to, že aj keď to sem- tam bolí, stále verím v dobro druhých.

Nedokonalé dokonalosti

3. september 2025 Cesta poznania - Všetko

michal_botansky_blogger_dokonalosti_nedokonale

Musím si všimnúť. Áno, môže to zmeniť život. Povedať, že sa mi to páči. Ustať odmietnutie. Dodržať slovo. Pomôcť bez očakávania čohokoľvek späť. Dať niekomu čas a pozornosť. Podstúpiť risk.

Každý z nás ma svoj svet, v ktorom sa cíti bezpečne. Svoje vzorce, podľa ktorých koná, premýšľa, posúva sa životom. Zvyčajne tieto postupy pozorujeme doma. Je dosť možne, že ak sa nič neudeje, od našich najbližších si ich časom mnohé aj preberieme. Vymaniť sa z nich je náročné. Zvyčajne sa musí stať niečo čo nami zatrasie. Alebo dostaneme do svojho sveta ľudí, ktorí sú úplne odlišní a nami zatrasú. Nemusí to byť len v zlom. Len zvyčajne si ľudí s dobrými úmyslami nevážime, odmietame.

Ako človek putuje životom, tak má čoraz menej ľudí okolo seba. Z kamarátov sa stávajú známy, z rodiny ľudia, od ktorých chceme súkromie. Uzatvárame sa do seba, lebo chceme pokoj, žiadne hádky, sklamania.

Raz za život, alebo dva krát stretneme niekoho, kto nám pomôže otvoriť najdôležitejšie dvere do sveta, kde mame pôsobiť. Jedna z osôb je romantický vzťah, teda životný partner, druhá neznámy človek v práci, niekde pri tom, čo radi robíme, alebo niekde vonku. Pozor, to si ešte musíme všimnúť a nemať v hlave obmedzujúce pravidlá, myšlienky.

Podstúpiť risk bolí. Strach z nevedomosti boli. Nemať sa o čo oprieť bolí. Takisto bolí pocit nevyskúšania. Netvrdím, že mám skúsiť všetko. Tvrdím, že naše telá majú akýsi navigačný systém, ktorý nás dokáže usmerniť. Dokáže nám pomôcť vybrať čo je pre nás vhodné a čo nie. Len, sem- tam ten nás navigačný systém má špinavú optiku, alebo stíšený hlas.

Za mňa tie najväčšie veci sú na prvý pohľad takmer nepovšimnuteľné. Ľahko sa prehliadnu. Áno, dejú sa veci, človek buchne klinec po hlavičke, zdedí pol kráľovstva, trafí jackpot, dobre sa ožení/vydá, dostane sa mu príležitosť pod nos. Tak isto môžeme prestreliť až za mesiac, stúpnuť do poriadnej kaluže.

Život je záhada, píšem o tom v každom článku. Aj preto sa stále učím ako sa neuzatvárať do pravidiel, vzorcov, ktoré ma zaseknú, odklonia, dostanú do slepých uličiek, či nekonečných rovnakých situácií.

Najkrajšie dokonalosti sú nedokonalé. To je nad slnko jasné. Nikdy nebudem pripravený na najväčšiu príležitosť. Vhodný čas nebude asi nikdy. Vždy tu bude niečo, čo nebude na sto percent fungovať. To ale však nie je dôvod na to, aby som zažil tie najlepšie chvíle, či sedel na striedačke a čakal vhodný čas, ktorý nemusí vôbec prísť.

Také tie malé veci

28. august 2025 Cesta poznania - Všetko

michal_botansky_blogger_sport_veci_myslieky.jpeg

Teraz sa u mňa s inšpiráciou nejako roztrhlo vrece. Do niečoho som trafil a to poriadne. Bolo obdobie, keď sa mi nedalo písať, tvoriť články. Nešlo to, na tvorbu som ani len nepomyslel. Zrazu ráno vstávam o piatej, vyberám poznámky. Ťukám myšlienky do zápisníka. Mám rád keď na mňa vyletí takéto obdobie. Cítim sa ľahšie, myseľ funguje ako má a k tomu je nad čím sa zamýšľať.

Všetky tie veľké veci, ktoré sa dejú okolo mňa si všímam, neanalyzujem ich, zbytočné nepremýšľam. To nemá zmysel, práve naopak, prilievam do nich viac energie, aby rástli. Pred časom, keď som začínal v blogovaní, tvorbou, tak sem – tam sa mi podarilo zaujať. Možno to bolo video zo Štiavnici, účinkovanie v televízií, ale aj články o láske. Bolo to pre mňa v tom období nepochopiteľné, aký úspech dosiahli. Dostal som desiatky správ s príjemným odkazom, aby som tvoril ďalej.

Dnes je situácia podobná. Len ju vnímam odlišne. Píšem o niečom čo zažívam, čo sa mi páči, deje okolo. Snažím sa písať tak, aby som neprezradil identitu ľudí, ktorí ma inšpirujú a nenarušil ich životy. Pretože si ich vážim a určite nie je mojou snahou tu na niekoho útočiť, osočovať. Možno je fajn sa zamyslieť a to je tak všetko.

Zamýšľam sa, čo sa zmenilo. Ono to obdobie začalo niekedy cez zimu v horách. Keď som celý zamaskovaný jazdil z pod Medvedieho vrchu na snehu a ľade na horskom bicykli. Vtedy ma oslovil Edo. Či som to ja, lebo že ma eviduje z internetu. Potešil som sa, pár minút sme pokecali. Edo vlastne spustil akúsi reakciu a takmer pri každej jazde niekoho v lese spoznám. Ešte niekedy pred tým, ma pár krát oslovili chalani, že ma evidujú na oranžovej sieti pre športovcov. Tomu som moc pozornosti vtedy nevenoval.

Začalo so mnou komunikovať čoraz viac ľudí aj na sieťach. Vznikli skupinové výjazdy, nové priateľstvá. Netreba zabudnúť aj na odchody. Dosť veľká časť môjho okolia šla iným smerom. Ono naozaj nič veľké sa na prvý pohľad neudialo. Som rád že moje blogovanie, dokumentovanie začína prinášať ďalšie výsledky a otvára nové možnosti. Nie len pri organizovaní spoločných výjazdov, ale aj pri nových príležitostiach.

Ono je dôležité poznamenať, že cudzí ľudia nás vedia katapultovať pekne ďaleko, vysoko, pokiaľ robíme dačo, čo dáva svetu zmysel. Rodina tu je na podporu. To je dôležitá úloha taktiež. Mnoho kamarátov zmení smer, čo je úplne prirodzené. Rozumiem, že nie som pre každého. Môžem pôsobiť otravne a čo ja viem ako. Vyskakujem na okolie odvšadiaľ. Lenže, keď nebudem robiť nič, tak podľa všetkého nič nedosiahnem.

Takmer neustále tvrdím, aký je život záhada. Nikdy na sto percent neviem, čo pre nás ukrýva za ďalšou zákrutou, dverami. Príležitosti chodia do našich životov síce ako na bežiacom páse. Nie každú si všimneme, stihneme. Niektoré zmeškáme, pokašleme, niekde nás odmietnu. Nie každá snaha je odmenená dosiahnutím želaného výsledku.

Neuspokojujem sa zbytočne. Netvrdím sám sebe všetky tie: nebolo to pravé, správny čas, ešte musím dozrieť, niečo sa mám ešte naučiť. Tu sú všetko výrazy, ktoré ma oslabujú. Neviem, aké to mohlo byť, veď som v tom vlaku nešiel. To je holý fakt. Neuznávam žiadne uspokojujúce – motivačné myšlienky do vzduchu. Jednoducho buď idem, nejdem alebo na nič ďalšie neverím. Veľké veci prichádzajú do našich životov vtedy, keď ich čakáme najmenej a vôbec nie sme pripravení. Chcú len odvahu a ostatné sa naučíme po ceste.

Zázrak je pre mňa sled udalostí, ktoré vyústia do celku. Kde mám pocit, že teda takto je to správne. Každý čakáme na tie veľké veci, motýle v bruchu, v peňaženke, v správach, a čo ja viem kde ešte. Všímam si čím viac motýľov naháňam, tým menej ich chytím. Možno druhí ľudia majú viac šťastia. Ževraj máme stavať záhrady a všetko to pekné k nám priletí. Možno je to o dosť jednoduchšie ako sa zdá.

Pre mňa je taktiež zázrak, že si všimnem príležitosť. Náznak, že ma niekto ma rád, dáva šancu, chce tráviť so mnou čas, spolupracovať, podať pomocnú ruku. Určíte je pre mňa zázrak že sa nikomu nič nestane pri mne trebárs na spoločných výjazdoch. Vraciame sa bezpečne do cieľa celý a zdravý aj keď niekedy od prachu, blata, potu, ale aj snehu.

Ono ten zázrak je aj to, keď mi niekto odpíše na správu, zdvihne telefón, ide von so mnou. To, že máme okolo seba ľudí, ktorým sa páčime, chcú byť v našom svete je ďalšia forma zázraku. Či sa bavíme o romantických chvíľach, ale aj tých ďalších.

Myslím všetky tie veľké veci, ktoré sa dejú. Je kopa maličkosti, ktoré si nie vždy všimneme na prvé pohľady. To čo častokrát pokladám za samozrejmosť po čase to tak vôbec nemusí byť. Príležitostí okolo nás je veľa. Len nie každá bude prelomová. To chce poriadne veľa odvahy počúvať vnútorný hlas a staviť všetko na jednu kartu, ktorá na prvý pohľad vôbec nemusí pôsobiť najlákavejšie.

Neprišiel som sem na tento svet aby som súdil druhých, ale hľadal to, čo mi robí radosť a o tom hovoril. Pretože sudcov, rozdeľovačov spoločnosti už je medzi nami dosť. Ukazujem na to, čo sa mi páči. Verím tomu, že keď poukážem na niečo, čo sa mi páči, pridajú sa ku mne ďalší s podobným videním. Ľudia, ktorí sa mi páčia vedia o tom, že sa mi páčia a to je pre mňa dôležité.

Na tomto svete sme určitý čas. Môžeme žiť parádne životy. Nie len vďaka skvelým kariérnym príležitostiam, ľuďom okolo nás. Ale trebars, že si budeme všímať nenápadné maličkosti, ktoré zvyčajne začínajú vetou: Ahoj aký si mal deň, potrebuješ pomôcť, si v poriadku, prídem po Teba, napíš mi keď prídeš, si hladná? Alebo záleží mi na Tebe, som do Teba aj preto aký máš raťafák.