Search

Type your search keyword, and press enter

About the Author

Michal Boťanský

Všimnúť si

19. január 2022 Cesta poznania - Všetko

michal_botansky_blogger_mame_všetko.jpg

Počuj, nerozumiem, prečo toto nerobíš takto. Jedno, dve videá a si vonku, máš super produkt. K tomu si zaujímavý a ľudom zlepšuješ životy. Môžeš byť hviezda. Aké jednoduché. Je ľahké radiť druhým, však?

Neskutočne chcem preraziť do sveta a vytvoriť niečo, z čoho budem mať radosť. Čítal som knihy, pozeral videá, rozprával som sa s ľuďmi, ktorí vedia, hľadal som informácie, ktoré z večera do rána zmenia život. Čím viac informácií bolo k dispozícií, tým viac nemožné sa prerazenie zdalo.

Neznášam slepé uličky, neprekonateľné prekážky, bolesť, flákanie, kvapky do očí, injekcie u lekára a ryby na mojom tanieri. Ak mám možnosť, tak sa snažím všetkému takému vyhnúť z diaľky. Dnes rozumiem, že každý z nás má pred sebou situácie, ktoré sa javia ako nezvládnuteľné. Nesieme si ich vo svojom batohu so sebou všade. Bolesť nás formuje, robí silnejšími, v slepých uličkách sa učíme, ako sa vrátiť späť. Pri prekonávaní prekážok sa stávame kreatívnejšími, obozretnejšími. Kvapky do očí liečia, injekcie taktiež, ryby sú prospešné pre srdce, žalúdok, krv a kto vie, čo ešte.

Neukazujme na druhých prstom, ako im ide niečo ľahšie ako nám, nevieme, koľko hodín trávili tréningom, pokusmi, vylepšovaním. Všetko je ťažké na prvý raz, aj na druhý, tretí a možno aj desiaty. Každý z nás je v niečom lepší. Niekto objaví skôr to, čo chce robiť, čo ho baví, v čom je dobrý. Často sa hovorí o tom, ako usilovná práca predbehne talent. Tak isto je hovorené o prerazení z večera do rána, len nikto z nás netuší, koľko rokov takýchto večero – rán prejde.

Nemusím skúsiť a mať všetko. Je super mať prehľad, vedieť, kde hľadať informácie. Ešte lepšie je pokašlať čo najviac situácií, naučia nás mnohému. Verím tomu, že našou úlohou je spojiť všetko to malé nepodstatné do niečoho, čo zmení život, hlavne nám.

Verím, že všetko, čo potrebujeme, je okolo nás. Možno máme ísť na čas do zahraničia, či cez leto k moru, prečítať knihu alebo dve. Ísť do kina, na oslavu, do školy, pár rokov byť na tom nie moc dobrom pracovnom mieste. Pomôže so zdravou mierou všetko a štipkou zvedavosti. Veď čo ak to bude lepšie, ako by sa to mohlo na prvé pohľady zdať?

Naučiť sa lepšie využívať čas, zameriavať pozornosť a činy k tomu, čo chceme, používať to, čo máme pod nosom. Je naozaj milión, miliardy možností, ciest, ale aj ľudí, s ktorými sa na ne vydáme. Áno, sem-tam sa stane, že nami okolnosti zatrasú, či zlyháme. Lenže tak isto môžeme aj vyhrať jackpot.

Robme s tým, čo máme a hlavne si všimnime to, čo máme so sebou. Lebo naozaj máme toho o mnoho viac ako sa zdá. Ak budeme robiť s tým, čo máme, dostaneme vždy o niečo viac.

Streda č. 283

12. január 2022 Cesta poznania - Všetko

michal_botansky_blogger_bloggovanie_pisanie1.jpg

 

Ďalší dôležitý deň v kalendári. Teda aspoň pre mňa. Pamätám si na deň, keď prišlo rozhodnutie, ako budem písať články na blog každú stredu. Mal som presný harmonogram na celý týždeň, streda večer bola jediná voľná v tom období.

Za obdobie pravidelného písania zatiaľ len raz hrozilo, že nenapíšem článok. Bolo to kvôli šarmantnej dáme. Nič sme spolu nemali, len takmer ohrozila moje bloggovanie, už ani neviem prečo. Ešte neskôr sa ďalší ľudia pokúsili o ohrozenie písania článkov. Zvyčajne to bolo v práci neskorými schôdzkami. Rekord zverejnenia článku bol večer o dvadsiatej druhej.

Písanie mi ukázalo niekoľko pohľadov na svet, ale aj seba. Najhlavnejší je vždy nápad, resp. téma, ktorej sa chcem venovať. Následne prichádza písanie, veľa písania. Potom sa zhrozím, aký neporiadok mám v hlave, ako bláznivo vidím okolnosti. Samozrejme, ako to celé nedáva zmysel a vôbec žiaden význam. Prichádza korektúra textu, úprava slovných spojení a končí to u človeka, ktorý sa zameriava na gramatiku. Prvé články šli von bez upravovania gramatiky, takže je viac ako možné, že je tam mnoho gramatických chýb.

Myslím, že mnohé texty sa dali napísať lepšie, viac rozviť, či čitateľa aktívnejšie zapojiť do príbehu. Lenže, veľmi ľahko sa rozpráva, teda píše dnes. S tým, ako píšem, sa menia moje pohľady, názory, vnímania a istým spôsobom sa možno aj zlepšujem v písaní. Najhlavnejšie úloha blogu je povedať môj pohľad svetu. Je to priestor, kde píšem o tom, čo vnímam, zažívam a maskujem tam rôzne záhadné príbehy.

Svoje miesto pri písaní je fotografia. Ku každému článku nesmie chýbať záber z môjho života. Jeho úloha je zachytiť tému a prilákať čitateľov. Tým, že rád fotím, tak aspoň mám o zábavu postarané. Často mi asistujú ľudia z okolia. Zo začiatku sa na mňa pozerali všelijako, lenže dnes chcú byť súčasťou. Je to super pocit, keď ľudia, ktorí sa smiali, ma dnes podporujú.

Fanúšikovia ma vnímajú. Na rovinu poviem, že na sociálnych sieťach mám päť, šesť ľudí, ktorí stlačia páči sa mi to. No o mnoho viac mám takých, ktorí ma stretnú na ulici alebo mi zatelefonujú a povedia, že čítali článok a páčil sa im. Najviac podpory dostávam úplne od cudzích ľudí alebo od známych, ktorí ma ako-tak vnímajú. Nesmiem zabudnúť na kamošov, tí pri každej príležitosti spomenú, že vedia o blogu, ale že ešte akosi nemali čas prečítať. Tomuto úkazu nerozumiem.

Sám mám kamošov, ktorí tvoria a patrím medzi ich najväčších fanúšikov. Kupujem si od nich ich tvorbu, ak môžem, hovorím o ich práci pred druhými. Tak isto im fandím, napíšem správu, zavolám, či stačím srdiečko na všetkých sociálnych sieťach. Robím to preto, že ich mám rád a chcem ich podporiť, veď od toho sú tu kamaráti. Rozumiem, ako je ťažké dnes podporovať všetkých nás amatérov, ktorí začíname. Veď ešte mnoho z nás si povie, že čo keď niekto uvidí moje páči sa mi pod takýmto niečím.

Vďaka tvorbe mnoho ľudí sa mi už dnes nezdraví, vymazali si ma z priateľov, nielen z tej modrej on-line veci. Vidím, ako idú okolo mňa v meste, nevidia ma, či ma zďaleka obchádzajú. Ževraj je to normálne, hovoria mi moji úspešnejší kamaráti. Priznám sa, je to nepríjemné, keď mi niekto vysvetľuje, ako nečíta moje články a o mesiac mi zavolá a chce odo mňa radu. Samozrejme, veď sme kamoši, takže zavolá večer o ôsmej a chce okamžite riešenie za ďakujem. Zo začiatku som vôbec nepremýšľal a keď som mohol, pomohol som. Dnes som hnusný. Neberiem telefonáty po osemnástej, neradím za ďakujem. Viem, kto ma sleduje. Aplikácie sú dnes tak vymakané, že nám umožňujú mať výborné prehľady o fanúšikov.

Písanie ako také pomáha pozerať sa na seba a svoje myšlienky organizovanejšie. Upravuje slovnú zásobu, učí diplomacií, lepším vyjadrovaniam. V neposlednom rade učí byť kreatívnejším. Čím viac píšem, tým lepšie sa mi komunikuje tam vonku. Citlivým témam sa vyhýbam, tých je dosť všade naokolo. Nie vždy správne opíšem tému či zachytím fotografiu, často si hovorím, ako som to mohol lepšie.

Chcem napísať knihu, možno aj dve. Tak isto rád by som sa stal človekom, ktorý vie písať kvalitné články, fotiť fotografie k nim. Viem, že musím napísať milióny viet, asi ísť aj na školenie o písaní. Netuším, kde ma tento projekt bloggovania prinesie. Zatiaľ mám z neho dobrý pocit a prináša mi radosť, no zároveň aj stres. Hlavne v stredu večer hneď po zverejnení článku ma prepadá strach, o čom budem písať najbližšie. Ten strach mám rád, núti ma k premýšľaniu, k tvorivosti a zapísať stranu alebo dve v poznámkovom zošite.

Pokračujeme, nezačíname

5. január 2022 Cesta poznania - Všetko

Pokračujeme, nezačíname

V poslednom období si akosi uvedomujem, že nejako som stratil význam oslavovať konkrétne dni v roku. Vlastne, v tomto období je ich najviac po sebe. Nevidím význam čakať celý rok, aby som mal vypustiť škatuľu delobuchov. Naháňal sa celý týždeň, aby som si sadol za stôl plný jedla, tešil, ako som sa prepchal kaprom a šalátom. Rešpektujem každého, kto oslavuje sviatky, jubileá, meniny, piatky. Tak isto si vážim všetkých tých, ktorí oslavujú každý deň.

Vždy sa teším na nový týždeň, deň, schôdzku, beh, obed či pracovnú večeru. Po ceste sa stretávame s novými ľuďmi, príležitosťami, otvárame nové pracovné, životné kapitoly. No vždy pokračujeme v tom, čo sme začali. Verím, že náš život je akési poslanie. Nemal by byť prikovaný k práci, k začiatkom, koncom. Tak isto som presvedčený, že náš život začína dňom nášho narodenia a končí dňom odchodu z tohto sveta. To všetko ostatné, čo sa deje, je cesta.

Mám rád, keď oslavujeme kladný výsledok našich činností. Keď sa niečo podarí, sa teším, nič sa nemení, všetko pokračuje ďalej. Možno v nových topánkach, aute, dome, v škole, v práci, s partnerom. Tak isto mám rád aj keď sa niečo pokašle, možno nie hneď, no s odstupom času áno.

Každý jeden z nás túži po nádeji a lepších zajtrajškoch. Hľadáme ju v kartách, v číslach, vesmíre, v náboženstvách, kalendároch, v príležitostiach. Často obraciame kalendár v červených bombarďákoch s dúfaním, že sa najbližšie obdobie zmení k lepšiemu. Rozumiem tomu, tiež tajne verím, že sa zmenia veci, udalosti, okolnosti, podmienky, počasie. Tiež chcem, aby prišli lepšie zajtrajšky už dnes, na letisku ma čakalo moje súkromné lietadlo, v prístave vlastná zaoceánska loď s jednosmerným lístkom na môj vlastný ostrov v Tichom oceáne s kopcom, studeným tajchom, aby som mal kde trénovať moje behy a otužovania.

Chcem od života viac, ako len preplnené brucho od šalátu dvakrát do roka. Chcem sa stretnúť s kamošmi na chate len tak, či povedať si bezdôvodne, dnes je parádny deň, tešiť sa z malých krokov, seba, ale aj druhých. Mať čas žiť život, objavovať to, čo tu je. Tiež chcem pokračovať v písaní mojich príbehov, kapitol, nie krátkych kníh.

Je fajn obzrieť sa na chvíľu späť a pozrieť sa, čo s podarilo, pokašlalo, čo sa mohlo urobiť lepšie a tak isto čo sme zmeškali. Zamyslieť sa nad sebou, svetom, susedou, kolegom, výsledkami. Tešme sa novým začiatkom, trebárs aj trikrát do roka, sviatkom, výročiam. Tešme sa z udalostí, ktoré sú okolo nás, výhier, prehier. Hlavne, užívajme si každý deň najlepšie, ako môžeme. Pretože nikdy nevieme, ktorý je ten posledný a hlavne ten prelomový, aj vďaka ktorému môžeme pokračovať v písaní, trebárs tej zaseknutej kapitoly o čosi ľahšie.

Bodky

29. december 2021 Cesta poznania - Všetko

michalbotansky_bodky_blogger

Ono to všetko akosi vzniká náhodne nenáhodne. Sem-tam je super prihlásiť sa, inokedy ukázať sa, opýtať sa, či zabudnúť sa opýtať. Vlastne, asi to najdôležitejšie je neležať celé dni doma na gauč, ale ísť von. Môžem sa mýliť úplne vo všetkom, píšem len za seba a o tom, čo vnímam.

Zvyčajne o takomto termíne sa zvykne bilancovať, čo nám prinieslo a odnieslo akési kalendárne obdobie. Mne sa viac páči spätné spájanie bodiek, o ktorom rozprával S. Jobs. Nemusí sa výlučne týkať žiadneho dátumovo ohraničeného obdobia. Preto tentokrát spojím bodky, o ktorých som presvedčený, že je možné spojiť.

Beh: v januári som sa pri behu zranil. Lepšie povedané, skákal som cez rieku zo starého mosta a pri dopadaní som nohou zakopol o konár. Na pár týždňov som bol vyradený. Možno sa aj stalo dobre, práve okolo tohto obdobia som začať behávať dlhšie a náročnejšie behy. Regenerácia, životný štýl, nebáť sa bolesti, ale vnímať ju a povedať, kedy na chvíľu stačí rešpektovať svoje telo môže byť náročnejšie, ako sa zdá. Všetkému dať čas, tréning, výživu, úsilie, pravidelnosť. Beh ma priniesol na nové miesta, priniesol nových ľudí, možnosti, výzvy. Nie je pre každého.

Video: TU

Práca: ako to už býva zvykom, opäť prišli nečakané výzvy, náročné obdobia, tlaky, stresy. Takmer všetko sme dotiahli tak, ako sa malo. Skúsili sme nové nástroje, viac si všímali trh. Veľmi opatrne sme upravovali kurz, služby a asi aj seba. Viac sme si začali uvedomovať, že práca má byť tímová hra. Každý by mal rešpektovať svoju úlohu v tíme, taktiež úlohu toho druhého. Je úplne v poriadku byť v prvej línií za hviezdu, no tak isto je správne byť za sivú mišku/ miška a odvádzať kopu na prvý pohľad nepodstatnej roboty.

Video: TU

Brigády: pracovné nasadenie mi nikdy nechýbalo. Lenže fyzická práca je druhá strana mince, oproti tomu, čo robím. Mám to šťastie, že ma obklopili ľudia, ktorí ma navádzajú aj v týchto vodách. Partia, líderstvo, vízia, zábava, ale aj vedieť zatnúť zuby a priložiť ruku k dielu. Vôbec nevadí, že zatiaľ nevieme. Ak máme chuť, naučíme sa. Keď sa naučíme, môžeme sa stať dôležitým členom tímu, partie, ľudí, ktorí budujú malý alebo väčší odkaz aj pre ďalšie generácie.

Video: TU

Behy v kopcoch: „Pôjdeme na obed?” otázka, ktorá zmenila môj pohľad na mesto, do ktorého sa chodilo výlučne pracovne. O niekoľko dní je kopec, ja a hľadanie Paradajsu, Rosniarok, Šipovej, Tanádu, Bakomi. Vlastne, najčastejšie sa hľadala vnútorná sila, ktorá poháňala hore kopcami. Beh v horách má jasné pravidlá: – ak je niekto rýchlejší, daj mu prednosť, – vždy pozdrav, – nenič prírodu, – ak nepoznáš smer, opýtaj sa najbližšieho človeka, – v horách sú doma zvieratá, my sme tam na návšteve.

Video: TU

Palivo: kvalitné jedlo je obrovská pomoc pre naše telo a myseľ. Vždy, keď som večer podcenil večeru, na druhý deň som nevládal bežať, pracovať a bol som unavený. Tak isto, keď som sa prejedol na druhý deň sa žilo náročne. Nájsť rovnováhu, pravidelnosť je pri konzumácii pre telo mimoriadne dôležité. Dnes ako tak tuším, že jedlo má vplyv na náladu, pracovnú morálku, chuť pohybovať sa vpred, bolesti hlavy a pod. Skvelé jedlo chutí vždy najlepšie s tými, koho máme radi.

Video: TU

Otužovanie: najskôr som nechcel vôbec uveriť, že ja by som na seba mohol púšťať studenú vodu v sprche. Lenže šlo to postupne. Každá kvapka studenej vody bolela zo začiatku. Vlastne bolí aj teraz. Trochu bolesti by som mal zvládnuť si hovorím však stále. Môžeme ísť do vody na rekordy v dĺžke zotrvania v nej. Tak isto sa môžeme čľapotať pre zábavu. U mňa je to zábava, ktorá pri každom klesnutí teploty reže viac. Vôbec som len netušil, aká veľká je komunita otužilcov.

Video: TU

Niekedy mám pocit, že je nemožné v dnešnom svete uspieť. Obdivujem každého, komu sa to podarilo v akejkoľvek oblasti. No v kútiku niečoho verím, že by sa to mohlo podariť aj mne. Neviem síce ako, v čom, kedy. Tuším, že tréning je viac ako dôležitý, nech ide o akúkoľvek životnú oblasť.

To, čo sa naučím v športe, používam v práci, ale aj opačne. Každá z oblastí sa priamo dotýka tej druhej. Aké vlastnosti mám, ako pristupujem k jednej oblasti, to sa odzrkadlí v druhej. Počúvať svoje telo, prekonať samého seba, potlačiť bolesť, pravidelne postupovať ďalej.

Tak ako sa začalo kúpať v štiavnických tajchoch na konci leta, do neskorej zimy ma priviedol beh. Nechcel som po behu ísť spotený domov, tak riešenie bolo jednoduché. Podobne sú na tom mnohé oblasti.

Žiadna z vyššie uvedených činností nie je pre každého, vyžaduje si úsilie, odhodlanie, prekonanie. No možno také isté alebo aj menšie či väčšie ako v iných oblastiach, ktoré ja nežijem. Toto sú moje bodky, ktoré som si vybral dobrovoľne sám. Žijem ich, bavia ma, ovplyvňujú sa navzájom a sú prepletené. Dnes mi stále nedávajú dokonalý zmysel a ani ho nehľadám. Dôležité je, že vidím v nich niečo, čo by ma mohlo posunúť trebárs k mojim hviezdam.

Limity

22. december 2021 Cesta poznania - Všetko

michal_botansky_blogger_blogging_limity_odvaha_skok.jpg

Moje nápady sú limitovaná asi všetkým okolo mňa. Na jednej strane sú materiálne zdroje, potom trh, nedôvera okolia. Samozrejme, najviac som to ja, kto sa podceňuje. Sem-tam sa stane, že si všimnem odvahu pri druhých ľuďoch. Zazerám, aké je to jednoduché, vo väčšine prípadov sa stačí opýtať alebo ešte lepšie nepýtať.

Dostal som otázku, čo potrebujem, aby som dosiahol to, čo chcem. Takmer bez váhania zo mňa vyletelo slovíčko odvaha. Odvaha, sebavedomie je niečo, čo nie sú moje najsilnejšie stránky.  Skúšam ich vylepšovať skákaním do studenej vody, behmi v kopcoch či v práci. Istým spôsobom aj písanie blogu je o odvahe zverejnenia mojich myšlienok. Mať odvahu je skvelá vlastnosť, no je priamo úmerná ďalším. Môžem mať odvahu, no ak sa nepostavím zo stoličky, tak kto vie, čo sa stane.

Tým, že chcem byť odvážny v živote, v práci, teda v každodenných okolnostiach, prekonávam svoje limity. Pri behu ide trochu viac o fyzické záležitosti a v iných situáciách skôr o mysli. Vlastne, vo všetkých prípadoch ide vždy viac o to, čo sa nám odohráva v hlavách. Ak bežím hore kopcom, tak pri prvom kroku dostávam otázky. Na čo to robím, aký to má zmysel, či potrebujem cítiť tú bolesť a pod. V práci skôr, naozaj musím mať dve schôdzky navyše dnes, to vážne musím ostať do večera.

Sú dni, keď nie som schopný prekonať seba či iné prekážky. Moja odvaha je tak veľká, že radšej zaparkujem sto metrov ďalej, aby ma nik nevidel. Mám pocit, ako keby takýchto dní bolo viac, o dosť viac. Netuším, či ide o pocit, domýšľanie, vykresľovanie falošnej reality alebo nesprávne pochopenie. Stačí maličkosť, ktorá ma vyvedie z miery a som opäť v týchto vodách. Nemám ich rád.

Každý z nás sa istým spôsobom podceňuje, pozerá sa na seba príliš prísnym pohľadom. Otázka, či ide o pravdivé zhodnotenie toho, čo v skutočnosti je. Ak žijeme menej riskantný život, asi sa nedozvieme, aké limity, obmedzenia v sebe nosíme. Žitie riskantnejšieho života nás o mnoho viac preskúša, vyfacká, nakope. Bude si vyžadovať omnoho viac odvahy.

Život je záhada, to je viac ako isté. Nikdy nevieme, aká príležitosť sa pred nás postaví a čo sa bude od nás očakávať. Možno sa zabudneme báť, opýtať, cítiť, počúvať. Tak isto prídu momenty, ktoré nás zabrzdia, obmedzia alebo vyradia. Je ľahké povedať, ako sme obmedzovaní našou mysľou, fyzickou kondíciou, odvahou konať, pokračovať, ale aj ukončiť.

Sme limitovaní, každý jeden z nás. Ak som nikdy v živote nehral na klavíri, bez tréningu podľa všetkého nebudem hrať lepšie ako profesionálny klavirista. Ak som nikdy nestál pred ťažkým rozhodnutím, akékoľvek väčšie rozhodovanie bude náročnejšie. Nie všetko, čo sa javí ako limit, skutočnosti aj limit je.

Áno, sú od nás ľudia múdrejší, šikovnejší, krajší, rýchlejší. Lenže tak, ako vidíme ich super vlastnosti, v ktorých žiaria, aj oni majú svoje batohy naložené niečím, ktoré si ťahajú zo sebou. Na nikoho nechcem ukazovať prstom, to vôbec nemá byť zmyslom tvorby. Radšej navádzať, aby sme sa pozerali na druhých tak, aby boli našimi príkladmi, teda pokiaľ majú niečo, čo chceme mať aj my.

Netuším, čo je správny kľúč na prekonávanie svojich limitov, nabratiu odvahy ku konaniu. Asi jeden z najlepších je pozerať sa na svet, že je to naozaj možné. Zabudnúť na strach a skočiť. Jednoducho opýtať sa. Možností je viac, ľahko sa o nich píše, náročnejšie konať.

Nemusíme si nadávať

15. december 2021 Cesta poznania - Všetko

michal_botnasky_blogging_Nemusíme si nadávať

Negatívne správy hýbu svetom čoraz častejšie. Máme potrebu vyjadriť svoje názory aj o úplne nepodstatných veciach, do ktorých nás nič. Aj ja sa pristihnem robiť názory, sem-tam škatuľkovať. Vlastne, robím to aj teraz. Lenže namiesto komentov, rečí, radšej píšem blok. Je to také moje miesto na vyrozprávanie.

Život by mal byť viac ako práca, dovolenka, rodinná oslava, svadba, Vianoce a spŕška negatívnych postrehov. Je super sa tešiť z maličkostí, životných míľnikov, no asi to najlepšie je, tešiť sa z každého dňa. Lenže nie vždy to tak aj je možné. Každá doba prináša so sebou nové výzvy a nie každý z nás sa dokáže dostatočne rýchlo adaptovať.

Rok 2020 a jeho okolnosti rozdelil ľudí na tých, čo sú a tých, čo niečo nie sú. Smutné je, že rozdeľovanie neustále prebieha. Odďaľujeme sa, viac chceme byť sami, viac frfleme. To akési rozdeľovanie tu bolo vždy, či sme chodili do škôlky, na základnú, strednú, vysokú, tak isto aj v rodinách, v práci atď. Len nie vždy delenie malo takú moc v spoločnosti. Možno sa na nás menej obľúbených za chrbtom viac ukazovalo, či hovorilo. Dostávali sme rôzne prezývky, nepopulárne úlohy, ale vždy sme boli v partií.

Sme rozdielni, no nemusíme si za to nadávať. Ten istý človek, ktorého nemôžem vystáť je najlepší kamoš s niekým. No nemusíme sa za naše odlišnosti osočovať, aj tak to nemá zmysel. Ak vyhráme, budeme mať pravdu? Potom sa stane čo? Áno, rozumiem, že hľadáme akési spravodlivosti. Lenže svet tak nefunguje, raz pomôže viac nám, inokedy tomu druhému. Nikdy nevieme, kedy a ako sa situácie obrátia v náš prospech.

Sme všetci rovní, no sem-tam sa odlišujeme od seba lepšou pracovnou pozíciou, odlišnými zručnosťami, postojmi. Niekto vie lepšie tancovať, spievať, rozprávať, vychovávať deti, viesť firmu, či utierať doma prach. To všetko je v poriadku. Ak sa nám nepáči, kde sme, máme len dve možnosti, čo s tým. Keď sa nám nepáči, kde je ten druhý, buď podáme rebrík alebo aspoň nezavadzajme, nerozdeľujme.

Byť tým, kým som a viac

8. december 2021 Cesta poznania - Všetko

Michal_botansky_bloger_Byť-tým-kým-som-a-viac.jpg

Malé každodenné kroky, náhodné schôdzky, ale aj byť aktívne aktívny. Pozor, nie utekať od života, viac utekať k nemu. Áno, bude na ceste veľa šťastia, náhod, nehôd, pokašľaných príležitostí, ohnutých chrbtov, zatnutých zubov, ale aj sem-tam nejaký ten potlesk.

Bolo to minulý týždeň, keď sme telefonovali pracovne ohľadom jednej z našich stavieb. Asi niekde na konci rozhovoru som dostal otázku, či priniesol tento rok to, čo som očakával. Zamyslel som sa a prišlo akési sklamanie, že sa mi nepodarilo dosiahnuť dva hlavné body, o ktorých som bol rozhodnutý, že ich splním. Jasné, že si môžem sypať popol na hlavu. Po bitke je každý generál. Všetko, čo som robil, som robil najlepšie, ako som vedel.

Rok 21 priniesol behy v Štiavnických kopcoch, otužovanie v tajchoch, pracovnejšie nasadenie, rozšírenie tímu, aktívnejšie činkovanie, vylepšený jedálniček, prišli noví ľudia, staré priateľstvá sa posilnili, pribudli projekty, nové výzvy, ale aj pokašlané príležitosti.

Nechystám sa robiť žiadne záverečné hodnotenia. Možno neskôr spomeniem lekcie, ktoré považujem za cenné. Životné obdobia môžeme ohraničovať nielen rokom, ale aj dosiahnutým cieľom, zmenou či niečím iným. Hm, niečím našim.

Po telefonáte som bol pár hodín na seba naštvaný. Nie preto, že som sa nepokúsil, práve naopak. Pokusov bolo viac ako dosť, viac mi vŕta v hlave, či je vôbec možné dosiahnuť vytýčený cieľ. Lebo podľa toho, čo je okolo mňa vytvorené, mám takmer nulové šance na to, aby som naštartoval moje pomyselné Ferrari. Teda aspoň zatiaľ.

Nevzdávam sa, no nebojujem. Neznášam súperenie. Podľa mňa je pre každého množstvo príležitostí a každému sa ujde. Snažím sa byť sám sebou, aj keď niekedy sa prichytím, ako sa so mnou moje druhé sebecké ja zahráva. Viem, že sa nebudem každému páčiť. Je to v poriadku. Čo ma najviac zaujíma je, stať sa najlepším, akým môžem.

Hľadám cestu, spôsob, možnosti, ako dosiahnuť stanovené méty. Možno som už všetko objavil a mám iba pospájať malé body. Veď čo keď to je ľahšie, ako sa zdá. Nie vždy svet potrebuje počuť môj názor, vidieť úsilie, vnímať výsledky. Tak isto nie vždy dostanem šancu, nie vždy som na rade.

Viem, že okolo mňa sú skvelé príležitosti, ako preraziť, či zapadnúť prachom. Tuším, že mám byť lepší ako som bol včera. Sú dni, ktoré bolia a potom sú dni, keď je radosť. Baví ma život, to, čo sa deje okolo. Mám rád to, čo robím. Je nad slnko jasné, že chcem viac. To, že dnes neviem o živote nič, nemusí hneď naznačovať moje výsledky. Ak chcem čokoľvek dosiahnuť, musí sa niečo stať a zvyčajne by to malo byť mojím pričinením. Možno sa to nepodarí tento rok, lenže skúsiť môžem aj nabudúce.

V tom istom kolotoči

1. december 2021 Cesta poznania - Všetko

michal_botansky_blogger_zivot_je_kolotocAni neviem, aký je deň, pripravujem nové tridsaťsekundové video a pozerám, akú hudbu som zvolil v tom včerajšom. Zrazu sa ocitnem v aute a môj život mi akosi prebleskol v hlave. Uff, vyzerá to akoby stále to isté dokola.

Kanceláriu neznášam, byť na stavbe je super, no opäť ďalšie problémy, emaily už nechcem ani vidieť, zas tam bude niečo zbytočné, naliehavé. V tom volá kamoš, aby som mu “poradil”, že veď vlastne potrebuje len otázočku za ďakujem. Sem-tam sa stane, ak takéto telefonáty odmietnem, dostanem zlú recenziu alebo mám o ďalšieho známeho menej. Zas som v aute, niekde na ceste, premýšľam na čo som zabudol, treba tankovať, fotiť, natáčať, skontrolovať emaily a ešte sa ide na poradu, ktorá bude zas o tom, ako som všetko pokašľal a všetko je moja vina. Na druhý deň ráno sa preberám, raňajky, činky druhé raňajky, telefonáty typu, spíš? Emaily, obedy a opäť to isté. Sem-tam máme v piatok futbal. Víkend patrí behu v kopcoch Štiavnice a čľapotaniu v tajchoch.

Je pondelok ráno, som v aute niekde na ceste na stavbu, úrad, schôdzku alebo do kanclu. Mám asi dvadsať zmeškaných pracovných hovorov z víkendu, tridsaťjedna emailov, dve textové správy. Napätie, stres, hlad hneď v úvodných hodinách nového pracovného dňa. Neviem, čo skôr, teda viem, lenže všetci chcú všetko hneď.

Ako toto naháňanie môže mať niekto rád. To nemám zatiaľ rodinu, kinderká, netuším, čo je dovolenka, úspech a asi ani radosť.

Pamätám si na ten deň, keď som sa rozhodol, čo vlastne chcem. Bola to šialená jazda, vypracované príležitosti, šťastné náhody, kopa odmietnutí, pochopenia toho, čo sa mi páči a kým sa chcem stať. Vďačím mnohým ľuďom za posunutia, otvorenie dverí. Takisto som urobil mnoho nesprávnych rozhodnutí, sklamal ľudí okolo. Lenže vždy sa konalo najlepšie ako som vedel.

Je dobré si všímať, aké rozhodnutie robíme, na akých miestach sa nachádzame a chceme nachádzať.  Teda kam mierime, či naozaj tam chceme byť. Nemusíme byť všade. Mnoho našich dní sa bude neustále opakovať, či sa nám to bude páčiť alebo nie. Budeme robiť bezvýznamné úlohy, dostaneme pred seba skúšky, vypäté situácie. No vždy si budeme môcť vybrať. Preto mnohé naše rozhodnutia prejdú s nami mnohé kilometre, mesiace.

Život je kolotoč, je na nás, aký si vyberieme a takisto, kedy z neho vystúpime. Je mnoho vecí, udalostí, ktoré môžeme prežívať a zažívať odlišne podľa seba a nemusí to byť každý deň o tom istom. Ak sa dostaneme do slepej uličky, niekedy trvá niekoľko rokov z nej vycúvať. Bude to stáť prostriedky, energiu, pot alebo niekedy úplne nič. Nie každá jedna snaha je ocenená.

Dnes sa nachádzam v dňoch, o ktorých som sníval. Milujem ich, ale aj nenávidím. Dávajú mi mnohé životné výhody, lekcie, no aj veľa berú. Neznášam ten pocit, keď bežím hore strmým kopcom, vchádzam do ľadovej vody, letím na pracovné schôdzky, vyčerpaný ponocujem v práci alebo nedokážem ovplyvniť udalosti. Možno sa nachádzam v kolotoči, možno nie. Lenže viem naozaj veľmi málo toho o živote, práci, vzťahoch. Je ľahké nadávať na ťažké životné situácie, fňukať, že každý deň sa niečo náročné deje. Možno naozaj musím voľačo zniesť a niekým sa stať a vtedy toto čím prechádzam mi dá zmysel.

Vyvyšovanie nad druhými

24. november 2021 Cesta poznania - Príbehy - Všetko

michal_botansky_blogger_

Jeden z mojich kamošov pri zoznamovaní s mojimi ďalšími kamošmi ma zvyčajne pekne potopí. Netuším, prečo to robí, no sem-tam sa stane. Následne musím vysvetľovať druhým, že to tak nie je, čo povedal, len trochu dosť prifarbil, aby sa asi zapáčil. Zo začiatku bolo jeho správanie pre mňa náročné pochopiť. Vlastne, aj teraz je, lenže to nie je mojou úlohou.

Pred pár dňami som musel vysvetľovať, že naozaj to, čo povedal, len zveličil a nie je to tak, ako to povedal. Rozpráva tak presvedčivo, že naozaj vie naštrbiť kadekoho. Vlastne, on to asi nemyslí v zlom, skôr chce otvoriť konverzáciu. Lenže robí to viac zla ako dobra.

Mnohé súčasné podobné zážitky, udalosti mi pripomínajú mňa z pred niekoľkých rokov. Bol som arogantný nafúkaný majster sveta, čo vedel všetko. Dnes je to asi inak, teda snáď. Mám neustále pocit zo seba, že nič neviem a cítim sa ako študent. Snažím sa všímať druhých, vnímať súvislosti, moc nepremýšľať, pozorovať. Hľadať na druhých to dobré, čo sa mi páči. Pri komunikácií sa snažím používať: môžem mať pravdu alebo kamoša.

Ak mi niekto priamo/nepriamo stúpa po pätách trebárs ako môj kamoš, to neznamená, že budem ticho. Ľudia nám povedia toho viac, ak ich necháme rozprávať, konať. Priamo alebo nepriamo sa dozvieme ich postoje, názory, myšlienky, vzorce správania, princípy, ale aj ich postoje ega či pokory. Nie vždy každému máme veci ozrejmiť.  Aj preto sú mnohé vysvetlenia často zbytočné. Niekedy je účinné vzdialiť sa na čas. Inokedy môžeme aj viac. Šoková terapia je tiež dobrý nastroj, len nefunguje stále. Najťažšie je nechať druhých konať tak, ako vedia a až keď prídu sa opýtať, až vtedy im môžeme tak trochu upraviť kurz.

Mňa nebaví vysvetľovať druhým, že mi šliapu po pätách, hádžu polená pod nohy, či zbytočne vyrábajú vysvetľovacie situácie. Tiež robím nesprávne rozhodnutia, chyby, viem pokašľať obrovské príležitosti, pracovné schôdzky či preflákať dni nič nerobením, viem sa zduť, naštvať na niekoľko rokov. Takže nie som ten najvhodnejší kandidát na rozprávanie, čo sa má a čo nie.

Druhých sa snažím predstavovať ako hviezdy. Či sa jedná o slávnu speváčku, najvyššieho šéfa firmy, primátora, začínajúceho kolegu alebo chalana, na ktorého sa hnevám. Vždy poviem pár pekných slov o druhom. Je pekné rozprávať o druhých pekne. Netreba zabúdať aj na srandičky, veď nemôžeme byť len vážne vážny, ale z citom, nie ponižovaním.

Degustoval som víno, ktoré mi nechutilo. Jedol som jedlo, ktoré sa mi nedalo zjesť. Bol som s človekom, ktorého by som najradšej obišiel kilometrovým oblúkom. Je nutné rozprávať aj o takýchto situáciách, ale pekne, diplomaticky, džentlmensky. Lenže sú ľudia, ktorým to isté víno chutilo, jedlo mohli zjesť a dokonca s tým istým človekom, ktorého ja idem obísť, sú najlepší kamaráti.

Život je záhada, to je viac ako isté. Pre niekoho aj istota, riziko, zábava, atď. Ciest je viac. No pred tým, ako si jednu vyberieme, nezhadzujme ľudí okolo nás. Veď čo keď raz budeme potrebovať pomoc a ona alebo on práve pôjdu okolo. Radšej sa spolu zasmejme na niečom hlúpom, ako sa o tom istom hádať.

P.S.: Pozdravujem všetkých kamošov, tento článok nie je písaný o vás, je úplne vymyslený. Všetky podobnosti sú náhodné a áno, pomôžem vám, keď pôjdem okolo.

Ako toto môžem mať rád

17. november 2021 Cesta poznania - Všetko

michal_botansky_blogger_tak_rad

Bežím hore kopcom a v hlave so mnou mi poletuje myšlienka, ako vôbec môže niekto vyhlasovať, že má rád beh v horách. Bolesť je neznesiteľná, aspoň pre mňa, som padavka, aj keď trénujem pravidelne. To isté sa pýtam, keď cupitám hore schodmi na siedme podlažie u nás v práci

Mám rád svoju prácu, otvára mi dvere, spoznávam ľudí, ktorých som predtým nepoznal, dostáva ma na miesta, na ktorých som dovtedy nebol. Áno, priznávam, že sú u nás na stole emócie, náročné prípady na riešenia, zložité životné udalosti, ale aj rozprávkové príbehy. Čo ma najviac posunulo, bola chuť vždy vyhrnúť rukávy, aj keď pršalo, bola zima či celý svet bol na dovolenke. Je náročné podávať výkony pod tlakom, lenže ako sa u nás hovorí, musíme niečo vydržať.

Vetičku si pripomínam neustále v práci, na kopcoch či keď sa ponáram do studenej vody. Taktiež sa pozerám na svet ako na miesto plne neprebádaných oblastí. Tuším, že si dokážem všímať len veľmi malú časť udalostí okolo mňa. Ten veľký zvyšok mi nezastaviteľné uniká.

Všetko, čo sa deje, je nejakým záhadným spôsobom poprepletané. Malé, na prvý pohľad nepodstatné rozhodnutia ovplyvňujú naše ďalšie kroky, možnosti. Je ľahké si začať nahovárať oslabujúce príbehy, či byť prísne kritický na seba, lebo sme mali zlú skúsenosť, niekto nás sklamal, či sme nemali šťastie. Rany sú súčasťou, buď nás obrúsia alebo zhorkneme.

Chcem od života viac. Naspievať piesne, natočiť filmy, napísať knihy, postaviť mrakodrapy, ale aj vrátiť život starým chátrajúcim budovám, ukazovať možnosti či cesty. Dnes trénujem, hľadám, spoznávam. Je to náročná cesta, plná prekážok, príležitostí, nástrah, ale aj odmien. Píšem články, natáčam videá, dávam dokopy ľudí, možnosti, trénujem, snažím sa preraziť do sveta a vytvoriť niečo.

Som presvedčený, že pohyb je jeden z najdôležitejších elementov tvorivosti. Nech už ide o fyzické, ale aj duševné aktivity. Samozrejme, že oddych, krátkodobé flákanie majú svoje dôležité miesto taktiež. Nemôžeme ísť na plný výkon neustále. Život je záhada poprepletaná maličkosťami, ktoré v sebe nesú nejaký skrytý odkaz pre každého z nás. Len tie dokážeme vždy rozšifrovať až potom, keď sa stanú.

Ako toto môže mať niekto rád, tak rád, tak rááád.
Behať kopce, potiť sa, raniť sa, skoliť sa, potknúť sa, zdolať sa, prekonávať sa.
Niečo musíme vydržať, no nie zodrať sa.
Vedieť oddychovať, radovať, stanovať, budovať, ale aj dobre najesť sa.