Ahooj cez víkend idem do Štiavnice na Sitno a potom sa môžem zastaviť. Teda ak nebude pršať. Nepršalo, nezastavil som sa a ani nevyrazil. Deň ako sa malo ísť, počas testovacej jazdy prišiel defekt. V lese, bez signálu, návodu, vedomostí s otázkou čo teraz.

Určite nie som sám, kto je naštvaný keď sa zmaria plány. Hlavne, ak sa na niečo tešíme. Celý deň v nedeľu ma bolela hlava, brucho, mal som nerv, nič sa mi nechcelo. Všetko pre ten hlúpy defekt zo soboty. K tomu sa pridali ďalšie v tom čase neprekonateľné technické problémy. Všetko čo bolo v hlave, čo poviem v servise, ako tam pôjdem a ako dlho bude trvať oprava. Neskôr poobede sa šlo bežať, tak aspoň na časť dňa myšlienky o nepodarenom výlete z hlavy vyfučali.

Neznášam nahovárania, vytváranie fiktívnych oslabujúcich príbehov. K ničomu nevedú. Môj nepodarený výlet bol zakončený frázou klasikov: asi to tak pre niečo malo byť. Aj tak každý deň vnímam, že nie všetko tak ako chceme. Je mnoho situácií, ktoré nejdú. Lepšie napísané, teraz nejdú. Jednoducho sú obdobia keď sa naozaj nedá nič robiť a všetko má prestávku.

Keď som bol v lese bez signálu a bez vedomostí. Riešil som dve možnosti. Vyhrnúť rukávy, alebo isť pre pomoc dole do dediny. Ani jedna varianta sa mi nepáčila. Ten pocit bezmocnosti, zrazu telefón nie je zariadenie na komunikáciu, návody atd. No stáva sa z neho akýsi bezmocný ukazovateľ času. Ten plynie v takýchto situáciách veľmi rýchlo. Rozhodnutie prišlo postupne. Netušil som aké sú presne postupy. Riešil som vždy len jeden krok dopredu. Každú chvíľu chcela nastúpiť panika. Nedal som jej šancu, aj keď strach, neistota mi dýchali na chrbát. Veď čo ak niečo a nestihnem sa vrátiť na čas, zmeškám druhú časť naplánovaného dňa.

Stratiť komfort je to najbolestivejšie čo sa nám môže stať. Nie, že prídeme o všetko čo mame. Skôr častejšie stratíme svoj komfort napríklad, ak niečo sa pokazí, nepodarí, stratí, vyvedie nás zmiery, pokašleme, alebo sme nesprávny čas na nesprávnom mieste. Akýkoľvek pohodlne miestečko je zabijak, či sa nám to páči alebo nie. Na jednej strane potrebujeme miesto, kde si na chvíľku vyfúkneme ( no nie tridsať rokov). Na strane druhej potrebujeme výzvy.

Makajme, poďme trhať asfalt, motivácia, obleky, školenia, všetky poučky, a kto vie čo ešte. Uff, to je súčasť mojej histórie. To nie je na teraz téma. Nie vždy usilovnou prácou dosiahneme fantastické výsledky. To si už všímam nejaký čas, skôr sú to rozhodnutia, tréning, skúšanie, vnímanie, pozorovanie, hľadanie, spájanie a mnoho iných. Tým netvrdím, že sa mam na veci pozerať.

Cely tento výlet ma stal tri nezjedené kopčeky zmrzky, jednu hodinu práce. Niekoľko ďalších hodín hľadania, čo robiť keď sa to stane, aby bola lepšia reakcia. Dva rozhovory, ako odstrániť technické nedostatky, dvadsaťpäť telefonátov pri hľadaní novej gumy. Takže môj tréning do Štiavnice sa presúva, defekt priniesol viac vedomostí, áno nová guma niečo stojí, lenže každý poznatok ma svoju cenu. Ako teda na defekt? Mlieko, lepiaci knôt, fľaky na plášte, náhradná duša, nezabudnúť pumpu (kompresor) a vodu na umytie rúk. Nedávajme pozor na defekty, tie prichádzajú aj tak nečakane. Skôr majme so sebou výbavu, veď čo ak náhodou.