Type your search keyword, and press enter

Osobný rekord

osobny_rekord_trening_pr_michal_botansky.jpg

Častokrát obdivujem druhých, všímam si aké majú skvele tela, dokonale úsmevy, rodiny, dovolenky, užívajú si život. Lenže jedno je nad slnko jasne. Nie je všetko tak ako sa zdá. Žijem sám so sebou a viem čestne prehlásiť, že som úplne strašný. Nič nestíham, meškám, nechce sa mi stávať, zabúdam, flákam asi všetko, veľa jem. Miestami mám aj lepšie dni, keď nie som tak strašný. Tajomstvo tých dní, je správna dávka motivácie, veľa jedla, super ranná posilka a ešte nejaké maličkosti.Je uplne jasné, ktorých dní je viac.

Sú dni, ktoré sa neustále opakujú dookola. Niekto zavolá, zvozí ma. Dostanem email, zvozí ma, idem sa radiť, zvozia ma. Keď sa posťažujem ja, tak ževraj mám niečo zniesť. Utešujem sa, ešteže mám tréningy, vtedy odchádzam z toho kolotoču. Najčastejšie trénujem v lese. Má to tam skvelú energiu, zvyčajne je tam kľud. Ako to tak celé sledujem, tak ma to dokonca ukľudňuje a napĺňa. Nebolo to tak hneď od začiatku. Na všetko sa prichádzalo postupne.

Najskôr som hral divadielka, aký som parádny, čo všetko viem, kde som už bol. Lenže nemalo zmysel takéto veci vonkoncom riešiť ani ich mať v hlave. Sú úplne zbytočné, zavadzajú, skôr či neskôr ich aj tak vypustím preč. Skúsenosti sa časom znásobujú, obmieňajú, prichádzajú nové. Vlastne ono je v celku fajn byť tak trochu viac pokorný. K tomu sa dejú veci. Defekty, technické ťažkosti, choroby, padnuté stromy, počasie. Keď sa to celé skombinuje. Môže vzniknúť naozaj slušná zaťažkávajúca skúška.

Veľmi veľa krát mi bolo do plaču, chcel som sa vzdať od bolestí, nedokázania vyriešenia technických situácií, zablúdení, nečakaných defektov, nedostatku tekutín, výživy, náročnosti situácií, nekonečných prekážok. To píšem nie len o tréningoch. Tak isto prišli dni, situácie, keď som takmer vyskočil z kože od radosti z prekonania niečoho, čo sa zdalo neprekonateľné. Ak tak premýšľam, viac je jednoznačne situácií, ktoré bolia. V poslednom období sa striedali mimoriadne náročné tréningy, nekončiace technické prekážky, nachladnutie, nesprávne načasovanie dopĺňanie doplnkov a čistenia žalúdkov. Skončilo to celkom dobrým prechladnutím a vynútenou prestávkou.

Telo, myseľ nie sú zostrojené z titánu, alebo iných vesmírnych materiálov. Ak sa k tomu pridá poriadne vrtkavé jesenné počasie. Hneď som z hry vonku. Trpezlivosť, trpezlivosť, trpezlivosť kombinovaná s k pokúšaním seba, limitov, sveta okolo nás. Možno sem tam skok do neznámeho. Poznania kedy skočiť, kedy počkať. Vedieť mať prístup. Kto vie čo ešte bude treba namiešať, aby som dosiahol tie najlepšie čísla, prišiel na najkrajšie miesta.

Ak je tu niekto pred koho sa mám postaviť, som to ja. Ja, z tých najlepšie odmakaných tréningov, vyriešených situácií niekde odtiaľ z vonku. To je jediný človek pred ktorého sa mám pravidelne stavať, zdolávať, vyrovnať sa mu. Je nad slnko jasné, že prídu dni keď sa pokašle všetko. Budú najlepšie podmienky a pri nich vzniknú najhoršie výsledky.  Niečo bude krívať a vtedy dosiahnem najlepšie výsledky. Život je záhada a zhoda milióny maličkostí, ktoré na seba navzájom zapadajú. Len vždy sa na to môžeme pozrieť až po rozhodnutí, odmakaní, prejdenom čase.

V aplikácia pre sledovanie výkonov mi po zaznamenaní tréningu analyzuje na moje dosiahnuté výsledky. Vie ich porovnať z predchádzajúcimi tréningami a následne vyhodnotiť.Jeden z najlepších ukazovateľov pri meraní takéhoto výkonu pri športe v tejto aplikácií je PR, (ang. Personal record) – osobný rekord. Je to najlepší výsledok na meranom úseku, ktorý som zo všetkých pokusov doteraz dosiahol. Za mňa je to jeden z najlepších ukazovateľov pri meraní vlastného výkonu pri športe. Tak trochu ma mrzí, že niečo podobné nemáme aj na každodenný život. Lebo nie vždy to čo sa zdá ako dosiahnutý rekord aj rekordom je.

Myslím, že život nie je len o prekonaní vlastných rekordov, tvrdých tréningov, pokazených častí, zablúdení do miest čo nikam nevedú, alebo nekonečnom užívaní. Je to akou si zmesou udalostí, náhod, ktoré do seba zapadnú ak sa na ne pozrieme spätne. Možno práve toto obdobie ma niekam priniesť, niečo naučiť, niekam postrčiť. Nech je to akokoľvek vybral som si sám a dobrovoľne.

Les

michal_botansky_blogger_les_hora_energia_strom.jpg

Vonku prší. Predpoveď znela: dážď do siedmej rána. Okolo ôsmej jednoznačne vyrážam. Lenže v tom prišla správa. Dážď pretrvá do obeda. Pristihujem sa s hlavou v okne, pozerám ako vonku leje, pofukuje vietor. V hlave mi chodili myšlienky, ako dnes nepôjdem vôbec von. Cítil som sa bezradne, k tomu ma to riadne štvalo. Veď mám plán. Rozumiem, že prídu dni, keď bude pršať, snežiť, mrznúť a mnohé tréningy sa neuskutočnia. Dnešok to byť nemal.

Ak idem hore kopcom, nadávam, neznášam to. Ak ten kopec, vyjdem mam skvelý pocit. Ak som v hore je blato, kaluže. Nadávam, ako všetko budem musieť čistiť, prať. Ak je príliš teplo, dusno, cely som dopotený, dohryzený od mušiek a prah je úplne všade, neteším sa. Ak počujem niečo šušťať v hustom poraste, zľaknem sa. Ak vidím stopu medveďa, bojím sa. Ak sa ocitnem medzi poľovníkmi je to nepríjemné. Ak nesprávne odbočím, zablúdim mám z toho zmiešane pocity, miestami ma premôže panika. Ak sa ocitnem v tme v lese, mám strach.

Vo väčšine prípadov si plánujem čo budem robiť cez deň. V prípade plánovania tréningov, tam si plánujem trasu, záťaž, tempo, prestávky, doplnenie vody, kedy budem jesť, záchytné body kadiaľ prejdem. Stane sa, že sa ráno zamotám a vyrazím o niečo neskôr. Cez leto to vôbec nevadí. Horšie to je v období, keď sa dni krátia a predžujú večere. Sem tam sa stane, že na križovatke odbočím na opačnú stranu ako bol plán. Riadim sa pocitom v bruchu. Ak mám perfektný plán, ale necítim sa naň. Idem inam. Taktiež sa stáva, že počas tréningu upravujem trasu. K tomu mám zvyčajne šťastie na počasie. Buď stihnem tréning pred dažďom, alebo po daždi. Sem tam sa stane, že zmoknem počas tréningu, aj keď predpovede neupozorňujú na dážď. Pred dažďom sa viem ukryť v lese. Lenže aj tak po čase premoknem.

Lákajú ma dlhé vzdialenosti, nekonečné poľné cesty, kopce a les. Za mňa je ideálny tréning, ak sa všetky možnosti s kombinujú. Les má pre mňa najväčší význam. V začiatkoch som sa mu úplné vyhýbal. Trénovať sa chodilo len na poľné cesty v okolí. Cesty, kde jazdia frekventovane autá. Do lesa som sa sám bal jazdiť. K tomu tie všetky strašidelné príbehy, čo sa deje v horách. V hlave svieti veľká červená stopka pred akýmkoľvek hustejším porastom stromov. Možno, to bolo aj správne. Môj prvý defekt som dostal v susednej dedine, v lese, bez signálu a vôbec som netušil čo ďalej robiť. Domov to bolo päť, šesť kilometrov. Oprava trvala nekonečnú hodinu. Viac som sa v lese neukázal.

Ako som tak jazdil, začali pribúdať ľudia, čo chceli so mnou isť von. To mi veľmi pomohlo. Nakoľko ma zobrali práve do lesa. Práve takéto jazdenia ma dostali na miesta, ktoré som si neskôr obľúbil a následne nabral odvahu jazdiť k nim aj sám. K tomu som začal spoznávať okolie. Vždy počas výjazdu, sa odskočilo na kúsok do neznámej časti, kde sa dovtedy nebolo. Priznám sa, miestami som siahal po navigácii, niekde som poriadne zablúdil. Či našiel miesta, kde nikdy viac nepôjdem dobrovoľne. Do dnes jazdím tak, že časť trate by mala byť pre mňa neznáma. Samozrejme nie vždy je to možné.

Les je neskutočné miesto. Je tam veľa nepoznaného, vie poriadne prekvapiť. Ponúkne výhľady, čerstvý vzduch, dobije baterky, ukáže nám rozprávkové časti. No nič nedá zadarmo. Môžeme sa pofľakovať, isť na turistiku, rodinnú prechádzku, či náročný tréning. Poriadne preverí, miestami schová do cesty prekážky. Postaví nás pred nebezpečné situácie, náročné terény, náročné zvážnice, vyschnuté pramene pitnej vody. Pošle na nás hmlu, neočakávaný dážď, chlad, vietor, poľovku.

Čím ďalej viac trénujem v lesoch, zisťujem aké nevyspytateľné sú. Nikdy človek nevie, čo ho môže čakať za ďalšou zákrutou, v hustých častiach hory. Vyrúti sa na mňa rozbehnutý cyklista, traktor naložený drevom, nekonečná skupina turistov, šmyknem sa na zvážnici a z letím dole? Určíte je namieste rešpektovať pravidlá. Písané, ale aj nepísané. Je nad slnko jasné, môžeme ich dodržať všetky, aj tak sa nám môže niečo stať.

V lese nikdy nie som sám. To je nad slnko jasne. Môže byť najhoršie počasie, no vždy natrafím na nejakého podobného odvážlivca ako som ja. Jazdím v pravo. V neprehľadnom teréne zazvoním, dám o sebe vedieť. Pokiaľ nevidím pred seba, nelietam. Môže sa vynoriť traktor z drevom, auto lesníka, turista, športovec. Vždy sa pozdravím, poďakujem. Ak môžem, prehodím zopár slov.

Zatvoriť za sebou bránu. V lesoch sú brány. Len, nie všetky treba zatvárať. Nie každý prameň vody je pitný. V lete je v lese menej pitnej vody. Zaspievajme si z času na čas, zatlieskajme. Nech o nás vedia. Zobrať si so sebou mikinu navyše, niečo nepremokavé. Počasie sa vie veľmi rýchlo zmeniť. Jedlo, o áno kopce vedia riadne dať zabrať, a nie je moc prijemne pobehovať v lese hladný. Je dobre počúvať miestnych, poznajú mieste lepšie vedia dať tip, upozorniť kde si treba dať pozor, či zbytočné nechodiť, alebo ktorá cestička je lepšia.

Mám pocit ako keby sme boli ľudia v lese lepší. Vieme sa porozprávať, dať si prednosť, pomôcť si. Načerpať energiu. Spoznať sa, prekonať sa. Les je návykové miesto. K tomu ak si obľúbime jednotlivé miesta, budeme tam chcieť chodiť často. Najkrajšie na tom je, že každý pre niečo iné. Niečo svoje. S kým sa vidíme najbližšie niekde v hore?

Naše pohľady

michal_botansky_blogger_gravel_miesta_trening

Vrátil som sa na miesta, kde som predtým chcel neskutočne zapadnúť. Hovorím si dobre, dám tomu šance. Niekoľko dní som v sebe nosil čudný pocit. Hovorím si, že ten pocit klame a nič sa mi nestane. Veď predsa všetko nemôže byť o pocitoch. Lenže opäť zlyhala komunikácia. To čo spôsobovalo nezmyselné cítenie, bolo také jemné hlásenie z brucha. To je taký môj kompas, ten je dôležitejší ako pocity.

Nejako sa zorganizoval čas, priority. Bolo nad slnko jasné, že som neskutočne frflal. Nakoľko bol deň voľna, k tomu malo byť perfektné počasie. Takéto dni jednoznačne chcem tráviť vonku na tréningoch najlepšie v kopcoch. Neskorá jar a skorá jeseň patria medzi najobľúbenejšie obdobia na skvelé výkony.

Všetko prebiehalo v rámci možnosti fajn. Odsýpalo to podľa plánu a javilo sa, že by sme mohli skončiť o hodinu skôr. Pred koncom síce prišli menšie technické náležitosti. Len všetko dopadlo dobre. Práca bola tento krát nenáročná, takže síl bolo dosť aj na neskorší tréning. Už len nasadnúť a začať šliapať do pedálov.

Asi najdôležitejšie rozhodnutie, aby sa dosiahol čo najväčší čas k mojím tréningom, bolo vypustiť všetky aktivity, ktoré s nim nemali žiadnu súvislosť. So sekaním rôznych aktivít prišli samozrejme aj podpichovačky od okolia. Nerád vysvetľujem okolo mojich cieľov. Sú moje, nikoho do nich nič. K tomu energia z vonka zvyčajne uberá cieľom, vzťahom, možnostiam. Takže ak nemá byť vzájomná podpora namieste, čas venujem inam.

Ciel na rok 2023 bol jasne stanovený, prejsť 10.000 kilometrov a 100.000 výškových metrov. Zima a jar boli poriadne náročné. Dni boli krátke, prišlo zranenie. Okolo marca postupne sa začalo zaberať. Čas ktorý bol rozdrobený medzi mnohé aktivity som zjednotil pre jednu. Výrazný skok prišiel v máji a potvrdenie bolo v letných mesiacoch. Mám asi o dvoch troch kamarátov menej.

Čim ďalej som viac a viac presvedčený, ak si stanovím cieľ dokážem ho aj dosiahnuť. Je nad slnko jasné, že budem musieť niečo dať. Podľa všetkého to nebude len tak. Viem čo chcem. Viem prečo to robím. K tomu je úplne v poriadku robiť to, čo ma baví či prináša radosť. Nie je treba nikomu nič vysvetľovať, dokazovať.

Prečo o tom kam som sa vrátil? Bol tam niekto kto ma sfúkol, za to čo robím. Ako môžem trénovať aj v nedeľu. Zavádzam druhým na cestách, keby som robil aspoň niečo zmysluplnejšie. Alebo aspoň naháňal ženy. To by ako tak pochopil. Na druhej strane ten človek mi s nadšením rozprával, ako sa bol pozrieť na známom cyklistickom preteku vo Francúzsku. Fandil najznámejšiemu slovenskému jazdcovi.

Každý nech si ma názor aký chce. Jedno nestrpím v žiadnom prípade. To je presviedčanie, že môj názor je najsprávnejší a ten druhý sa má aj podľa toho správať. Prosím nekradnime druhým sny, ciele, snahu. Naše pohľady sú naše, o druhom vieme častokrát prd. Tak keď nepodporujeme, aspoň nehádžme polená pod nohy.

Bolesti

michal_botansky_blogge_kamos_bolest

Čo keď mi tato cela situácia ubližuje? Život je jedna veľká záhada, prepchatý malými momentmi a tvoria celok. Z času na čas sa dostaneme do situácií, ktoré nám namiesto radostí prinášajú utrpenie, bolesť. Myslím, že je viac ako dobré sa takým to myšlienkam aktívne venovať.

Myšlienky typu veď musím niečo vydržať sú na mieste vždy. Ale ozaj nechať sa otĺkať v akejkoľvek forme? Áno, mali by sme niečo zvládnuť. Len otázka znie, pokiaľ je to únosné. Bolesť je skvelý sluha, zlý pán. Všetkého veľa príliš škodí. Taktiež ak úplné absentuje v našich príbehoch. Ako to teda s bolesťou je?

Kráčam po chodníku s kamošom, ukazujem mu kadiaľ jazdím. Situácia medzi nami bola dosť napätá. Chalan ma riadne štval. Bol som presvedčený, že sa mu v niečom pomohlo. Lenže tak isto tam bol pocit, že to všetko čo sa vravelo, robilo, ako keby išlo mimo neho. U nás sa hovorí: “Neukazuj ľuďom knihy, ktoré majú čítať, môžeš ich doviesť iba do knižnice. Ak sa chceš vyrozprávať, napíš knihu, článok do novín, inak buď ticho. Keď bude niekto chcieť prísť, príde. No vždy najskôr počúvaj”.

Tak som opäť počúval. Ani na sekundu na mne nebolo zbadať moja naštvanosť. V tomto som dobrý. Viem maskovať svoje pocity výborne. Vlastne, niekedy aj tak zavadzajú, pred tým ako sa vyjasní celá situácia. Dokola len frflal, sťažoval sa už asi milión krát o tom istom stále dokola. Mal som ho dosť. Hovorím si v duchu, z tejto situácie idem von, nie je tu čo pre mňa. Vypočujem raz, dva krát, aj štyrikrát. Len nie dookola stále o tom istom.

“Michal ty musíš byť riadne naštvaný na mňa? Ubližujú ti moje myšlienky, správanie, však?” V poslednej chvíli pred mojim odchodom vyletelo z neho. Prekvapil ma. Vlastne bol to šok. Prvý krát som si uvedomil, že som sa ocitol v situácii, kde mi niekto narúša môj vnútorný pokoj. Nepriamo ubližuje svojím správaním. Prišlo aké si oslobodenie. Odľahlo mi. Viac sa nebudem trápiť za druhého. Všetko som nechal tak.

Je to kamoš, mal nešťastné obdobie. Zavolal ma na kávu, pokeckali sme. Pýtal sa ma na pohľady, ja jeho. Potom bola ešte jedna káva. Par krát sme si zavolali. Volal som ho na bicykel, odmietol. Tvrdil, že nemá čas. Zrazu sme sa stretli v meste. Poznám veľa ľudí, a asi aj veľa ľudí pozná mňa. No kamoš je niekto s kým chcem raz čas si dať kávu. Vypnúť telefón a nechať unášať sa rozhovorom. Dnes je to už zriedkavé. Zvyčajne sa ponáhľame každý od každého. LEn maličkosť, tu to bolo jednostranné.

Vážim si ľudí, keď ťaháme za ten istý koniec povrazu. Som rád, ak mam okolo seba ľudí, kde cítim, že je o čom.Na druhej strane odmietam byť s niekým, kto sa ozve len vtedy, keď ma plný odpadkový kôs. Potrebuje ho vysypať. Či sa chce pretekať, kto z nás má viac bolesti, strachu, neistoty. Skutočný kamoš vypočuje, podporí, ak vie tak aj pomôže. Po prípade prepleskne.

Sú situácie, ktoré nás majú niečo konkrétne naučiť. Potom odučiť a znova naučiť. V tomto prípade išlo o intuíciu. Tak trochu upraviť “barometer”, aby sa lepšie vnímala. Intuícia je viac ako pocit. Tie často klamú, sú nepresné. Hovorí sa, ak sa necháme viest vlastnými pocitmi, tak sa môže stať, že sa dostaneme do nepriemnych situácii. Odtiaľ sa ťažko odmotáva. Nechajme sa viesť vlastnou intuíciou radšej. Len nie vždy ju počuť, pocity sú hlasnejšie.

Nejdem robiť zle druhému a nemal by som ani sebe. Nechávam druhým priestor, no nie na vysypávanie smetiakov do mojej obývačky. Dajme všetkému čas. Inokedy je správne rázne rozhodnutie. Mnoho ľudí odíde tak či onak. Odíde aj to čo je v nás. Možno, ak budem mať šťastie tak si to uvedomím, čo sa deje. Poďakujem, že sa to stalo. Pokračujem ďalej v písaní mojich príbehov.

Ak niekto je naštvaný, rozzúrený tak radšej poďme šliapať do kopcov. Tam si za nadávame spoločné na všetko. Dáme si do tela. Možno uvidíme iné pohľady a k tomu bude aj fajn zjazd. Nezabudnime, nesprávne rozhodnutia sú súčasť, bez nich by sme nemali skúsenosti, ktoré mame dnes. Nejde mať skúsenosti bez akýchkoľvek rozhodnutí. Aj nerozhodnutie je rozhodnutie. A čo ten môj kamoš? Uvedomil som si balík maličkosti, on podľa všetkého, zostáva tam kde bol. Len teraz, asi sype svoj kôš niekomu inému. Na kávu spolu teraz chvíľu nepôjdeme.

Byť trpezlivý na známych a neznámych miestach

michal_botansky_blogger_miesta_nitra_zobor_tribec

Mal som meniny. Neznášam ich oslavovať. V minulosti som býval smutný z toho, kto všetko si mal spomenúť a nespomenul. Preto som si povedal, že kašlem na takéto myšlienky. Žiadne oslavy nebudú. Iba ak by mohla byť jedna špeciálna po mojom.

Mám dva druhy športových kamošov. Tí, čo sú desiatky kilometrov predo mnou. Sú v neskutočnej v kondícii, veľa trénujú, udávajú kadiaľ sa pôjde najbližšie obdobia. Potom mám takých, čo sem tam sa aj posnažia. Aj sledujú čísla, rýchlosť, úseky, naháňajú medaile z výjazdov. No majú bruško pred sebou, väčší zadok a sú s tým v pohode. No a ja som niekde na konci toho celého. Zatiaľ nemám brucho a ani neudávam, kadiaľ sa pôjde. Ale čo mám je, že si nájdem čas na tréning, snažím sa pravidelne venovať mu.

Toto som si uvedomil, keď dávam dokopy mapky, prijímam pozvania von na výjazd. K tomu sa delíme do skupín cesťáci, horské stroje a niečo medzi. To som ja. V okolí tu moc kamošov na také moje výjazdy nemám. Sem tam idem s niekým do lesa. No na cestnom výjazde som zatiaľ nebol s nikým. Ono techniku a jej limity sa oklamať nedajú. Čo som sa doteraz naučil je, že keď idem s niekým von sa snažím prispôsobiť jeho schopnostiam, jazde, rýchlosti, výberu terénu. Podľa toho sa nastavuje aj trať a prestávky. Mám so sebou v hlave zrovnané, čo chcem od života a taktiež sa nepotrebujem vyťahovať pred niekým, kto jazdí rekreačne. Toto veru nie je môj štýl. Skôr chcem poukázať na zaujímavé miesta, možnosti výjazdov. Samozrejme chcem zaznamenať moje posúvania, úspechy, ale aj pokašlané tréningy.

Takže zvyčajné na jazdy chodím sám. Za mňa je to aj pochopiteľné. Sem tam ma niekto prehovorí, aby sme šli spolu, ale to sa deje tak jeden až dvakrát za mesiac. Tak som využil moje neobľúbené meniny na to, aby som zažil parádny deň. Niekde mimo civilizácie, na nepoznaných miestach a trochu si zamakal. Fyzicky, ale aj psychicky. Pre mňa sú tréningy práve o tom. Ísť niekam von, najlepšie tam, kde to nepoznám. Podať dobrý výkon a ukázať moje orientačno navigačné schopnosti v teréne.

Vlastne, každý výjazd je pre mňa výzva. Nikdy neviem ako dopadnem, aké technické nástrahy na mňa čakajú. Kde príde na mňa kríza, dôjde voda, jedlo. Kam odbočím, ako dobre zablúdim. Či niekto nebude potrebovať pomoc. To sú základné myšlienky, na ktoré veľmi nechcem myslieť, pretože by mohli pokaziť, či skrátiť tréning. K tomu sa radšej snažím navrhnúť dva-tri záchytné body, kde si vyfúknem, doplním energiu, spravím fotku.

Takto rozdelené trasy ma učia vnímaniu okolia, všímaniu značiek (ak sú), odbočiek, informačných tabúľ, svojich možností. V neposlednom rade rozdelenie jedla, vody a vlastných síl. Tu je dôležité poznamenať, ako veľmi ľahké je sa preceniť na začiatku. Následne hocijaký výjazd sa zmení na nočnú moru plnú kŕčov, bolesti a možno aj fňukania. Čím viac kilometrov má trasa, tým je napätie väčšie. Samozrejme, dôležité je dopĺňať energiu, kochať sa výhľadmi. Užívať si tréning je namieste. Pokiaľ sa ale jedná o vysoko záťažové tréningy, tam to funguje trochu odlišne.

Pamätám si jednu z mojich prvých ciest na zvážnicu pod Javorový vrch v Tribečskom pohorí. Jazdil som s navigáciou a vôbec som si nevšímal značky na stromoch, či tabuliach. Zablúdil som. Bola to jedna z mojich najdlhších hodín. Dvakrát som nesprávne odbočil. Dvakrát som šiel hore kopcom, všetko bolo od blata. Tak dobre som odbočil, že ani navigácia nevedela, kde som. Lenže na rázcestí bola tabuľa so smerovníkom. Stačilo sa pozrieť vyššie. Počas môjho nesprávneho odbočenia som sa zľakol. Bola jeseň, dni boli kratšie. Hlava mi lietala, všade, len nie tam, kde mala byť. “Zablúdenie” pomohlo. Veľmi rýchlo som pochopil čo robiť, keď sa také niečo stane. Tie isté nástroje sa používajú aj v bežných dňoch a pozná ich každý.

Pri plánovaní trás mám podmienky. Šliapanie do kopcov, náročné terény, nepoznané miesta ako prvé a potom niekde parádne zjazdy. Ten zvyšok sa nejako prejde. Dôležité je sa nevyplašiť, rozložiť silu na celú dĺžku trasy. Zhlboka dýchať keď sa zablúdi, pri jazdeckých chybách, technických nepríjemnostiach. Plus batoh plný technických pomôcok, jedla a vody. Môže sa ísť.

Vyrazilo sa v piatok doobeda. Bol to slnečný deň, takmer bez vetra. Niekde za Nitrou sa ocitávam v miestach, kde som nikdy predtým nebol. Rozsiahla sieť poľných ciest. Sem tam tabuľa, majere, vinice, háje, miestami prechod obcami. Všetko šlo dobre. Boli miesta, kde som váhal, ktorou odbočkou sa vydať. Prišli aj cesty, ktoré preverili každý jeden šrób, ale aj stavce na chrbte. V podstate stali sa tri veci.

Nesprávne som odbočil. Lenže vôbec mi to nevadilo. Miesto ukážkové, poľná cesta luxusná. Druhá: šiel som cez les, kde cesta bola samé blato. Veľké kaluže plné vody a bahna. Poučenie? Nejazdi cez lesy pri vodných plochách. Je dosť veľká šanca, že sa zašpiníš. Tretia bol výber dlhšej, ale krajšej cesty.

Ono tam vonku je to také zavádzajúce, ak idem trebárs na bežkách, bežím, či na bicykli. Navigácia síce hlási o tristo metrov odbočte. Len tých istých tristo metrov sa zdá pri každej činnosti odlišných. K tomu keď sa pridá kopec, či háj a rázcestie vôbec nevidieť. Kombinuje sa so spoteným tričkom, prázdnym žalúdkom, uboleným kolenom. To všetko vie privodiť poriadnu nervozitu.

Stane sa, že odbočím nesprávne. Aspoň objavím miesta, ktoré sa oplatí preskúmať. Tak isto miesta, kde už viac nepôjdem. Veľmi veľa miest je označených. K tomu je možné sa orientovať aj podľa záchytných bodov v okolí. Vždy je tam vonku aspoň jeden záchytný bod, ktorý poznáme. Sem tam prepotím tričko, zjem všetky zásoby, dostanem kŕče, niečo ma naštve a bonusová situácia je na svete. Snažím sa byť rozvážnym, pokojným, len toto nie je tak jednoduché ako sa to píše.

Namýšľam si, že takéto výjazdy by mi mohli pomôcť byť viac rozvážnym a pokojným človekom nielen v športe, ale aj v každodenných situáciách. Priniesť viac zábavy, poznania, trpezlivosti, porozumenia. Kto vie. Jedno je isté: pre mňa sú takéto jazdy najkrajšou oslavou v roku. Ešte krajšia oslava je už len vtedy, keď idem s parťákom/parťačkou a na konci počujem: “Tak toto bola pecka, ďakujem!”

Oslava sa podarila, takmer nik nevolal. Prešiel som kus kraja. Vyskúšal kondičku a preveril hlavu.

Prvý večer na tríbečsku

michal_botansky_blogger_tribec_vecer_tma_mesiac_les

V pondelok ráno som premýšľal, aké je to isť na moje obľúbené miesta večer a sám. Na krátku chvíľu, ma to aj zaujalo, no hneď myšlienka odišla.Poďme von, hovorím si. Tempo na pohodičku, idem niekam na poľné cesty na Mochovce, možno k vodnej nádrži k Veľkým Kozmálovciam. Hádam budem večer do deviatej už v sprche. Len ako tu už býva u mňa zvykom. Na prvej križovatke sa šlo na Zlaté Moravce. Hovorím si, že mohol by som teda zbehnúť cez Topoľčianky, Zubre, Zlatno, Kompanovu a Kostoľany pod Tribečom. Veď aspoň uvidím ako to je v lese po tme.

Cesta začala skvele. Počasie bez vetra, teplota prijemná na dátum. Oblečenie nebude spomaľovať a k tomu v batohu bola bunda. Cesta ubiehala svižne. Tak isto rýchlo zapadalo aj slnko. Nad Topoľčiankami prišli posledné výhľady zapadajúceho slnka. Za mnou začínala tma.

Zjazdil som vedľa Žikavského rybníka. Na prvej ostro doprava už bola tma. Zapínam predné svetlo. Mám trochu obavu o jeho výdrž. Výrobca tvrdí, že má vydržať svietiť štyri hodiny v úspornom režime. Lenže to sa mu nepodarilo doteraz ani raz. Tempo si držím stále rovnaké. Stretávam prvé poľovnícke auto. Čakám múdre reči o tom, čo tu robím. No nič sa nedialo. Dokonca mi dalo prednosť na úzkej ceste.

Prvá lekcia prišla skoro. Je viac ako vhodné mať veľmi rýchle reakcie a rozhodnúť sa či je predo mnou jama, alebo je to tieň. Chcel som sa otočiť, nebudem klamať. Ten strach z nepoznaného bol neskutočný. V duchu si hovorím, veď je to zakázané, nemá sa to robiť. Lenže na druhej strane, ak to bude skvelé, začne to byť návykové a budem chcieť viac. Myšlienka, že to idem vzdať a prejdem od Zubrov na Lovce je čoraz silnejšia.

Prvá skúška prišla pri Zubroch. Hovorím si, nepôjdem na Kostoľany. Zjazdím to na Velčice a cez pole prejdem k Sľažanom. To nie je veľká vzdialenosť, k tomu si aspoň skúsim aké to je byť v lese v tme sám. Niečo podobné som skúsil cez zimu v snehu. Len bol deň. Celú trasu poznám. Šiel som tadiaľ najmenej stokrát. Prichádzam k odbočke okolo Zubrov. Prehadzujem na najľahší prevod, čaká ma krátke stúpanie. Som v tme, úplnej tme.

Moja najobľúbenejšia časť Zubre – Zlatno prvý krát v tme. Cesta po dažďoch bola v celku náročná. Blato, kaluže vody, korene, miestami kamene. Šiel som o niečo pomalšie, nebol som si istý. Zjazd sa jazdí pomaly aj cez deň, nie ešte v tme. Vyjazdené koľaje s pieskovým podkladom sú nebezpečné. K tomu je tu ešte brána. Šlo sa na brzdách, nech nikde nespadnem. Cez lúku sa ide plný plyn. Len pozor, v zákrute opäť na brzdy.

Prechádzam nad potokom. Tu je blato asi stále. Posledný štrkový úsek a som v Zlatne. Napravo vidieť obrys kopcov. Vydychujem sa pri pouličnom osvetlení v dedine. Prvá časť lesa za mnou. Neuvedomujem si zatiaľ nič. Prechádzam vedľa starého ihriska. V hlave myšlienky, tu začínajú všetky strašidelné príbehy. Posledné svetla sa strácajú ako letím lesom. Všade šum, zvuky, pukanie, praskanie. Spievam si hlasno, tlieskam. Šliapem do pedálov sviežo. Adrenalín sa zvyšuje čim som hlbšie v lese. Viem, nie som tu sám. Srnky, možno aj muflóny, zajace, líšky, mačky mi prebiehajú cez cestu ako na bežiacom páse.

Sústredenosť je vysoká, tak isto ako adrenalín v tele. Jazda v tme ma výhody. Jedna z nich, nevidno kopce nemôžem sa na ne pripraviť. Jednoducho prídu. Prechádzam hlavnou križovatkou v lese, kde sa cesty rozchádzajú odbáčam na Kľačany. Nenáročné stúpanie, v strede kopca sa obchádzajú jamy. Míňam odbočku na Čierny hrad, opäť v hlave strašidelné myšlienky o strácaní ľudí, tento krát zo známeho portálu o Tríbeči.

Cestou po starú osadu Kľačany je zjazd. Len niekde tesne pred odbočkou je rampa. Sem tam ju niekto zamkne. Dávam pozor, pozerám pred seba, vyhýbam sa ako tak jamám na ceste. Rampa je otvorená. Letím čo to dá. Na lúke prichádza hmla, vysoká asi do dvoch metrov. S mesačným svitom pôsobí hrozivo. Cítim sa ako zo známej knihy o pohorí Tribeč.

Prichádza krátke, nenáročné stúpanie na Kompanovu. Les je tu hustejší, rušnejší. Mám zvláštne pocity. Ak niečo vybehne, som bez šance reagovať. Myslím, že odtiaľto nie je šanca na únik. Nepremýšľam radšej ďalej, pridávam do pedálov, aj do spevu. Moje melódie sú falošné, ale hlasné. Prichádzam k poslednej zákrute pred rovinkou k odbočke. Stretávam sa s niečím väčším.

Netuším, čo je to zviera. Jedno viem, nie je to srna, ani muflón. Zvuky utekajú odo mňa. Hlasno vydychujem, dýcham, opäť zrýchľujem. Nahováram si, že to bol najväčší jeleň v lese. Pri odbočke vidím svetlá auta. Stretávame sa. Auto opäť dáva prednosť. Poďakujem. Pán v aute mi ukazuje gesto, myslím že povzbudzoval. Len ešte chvíľku po strete ostáva stáť.

Prichádza križovatka Velčice, Kostoľany pod Tribečom. Nebláznil som už viac. Ide sa na Velčice. Je tu lepšia cesta, zjazd a už len pár minút do civilizácie. Nejazdím tadiaľto často. Mám radšej cestu na Kostoľany. No prvý krát po tme v hore to bolo dobré rozhodnutie. K tomu som nevedel ako dlho vydrží predne svetlo. Adrenalín v tele lietal naozaj vysoko. Bolo mi teplo. K tomu zjazd dole kopcom sa zdal miestami, ako keby idem mierne do kopca.

Zjazd prišiel o trochu neskôr. Šiel som na istotu, pomalšie. Cesta sa vlní, sú tu zákruty. Chcem zostať bez pádu. Všetko pôsobí inak po tme, k tomu tu pobehuje zver. Stále je sústredenie vysoké. Len tie Velčice nie a nie prísť. Možno, už za zákrutou. Čas sa zastavil a cesta predlžila.

Posledná tribečská srnka prebehuje cez cestu. Vidím svetlá. Velčice, vydychujem si. Prichádza pocit radosti, nadšenia. Míňam domy, oproti idúce auto. Nikde nikoho. Vstupujem do ďalšieho tmavého úseku Velčice – Sľažany po starej poľnej ceste. Pozerám na Zobor. Premýšľam či je niekto na pešej, alebo na námestí v Nitre. Tma už nebola taká strašná. Naokolo svietili pouličné lampy z okolitých dedín. Ešte zopár zajacov prebehlo cez cestu. Som v Sľažanoch. Strach a adrenalín je z tela definitívne preč.

Posledný úsek Sľažany – Tesárske Mlyňany vedľa skleníka. Cesta je v horšom stave. Ale pri trochu pozornosti sa dá prejsť aj po tme. Takmer prichádza prvý stret so srnkou. Išlo sa tvrdo na brzdy. Našťastie si to v poslednej chvíli rozmyslela a vracia sa späť do pola. Výhľad je odtiaľto skvelý. Vidieť okolité obce, Zlaté Moravce. Ešte stále pozornosť funguje, dole kopcom pred Mlyňanmi sú v ceste diery. Vychádzam nad R1-tku. Zastavujem, pozerám na auta. Vidím v diaľke obrys hôr odkiaľ idem. Hovorím si, vrátim sa. No lepšie vybavený, s lepším svetlom.

Bola to jazda o prekonaní vlastného strachu, utíšení príbehov, ktoré za zlomok sekundy dokáže vymyslieť hlava. Výjazd sa mi páčil. Zažil som tribečské lesy prvý krát na farebnú jeseň, s dažďom, hmlou, so snehom, na jar, v horúcich letných dňoch a teraz to bola s tmou. To je za nami prvý rok, čo sa poznáme tak bližšie.

Cely okruh je nenáročný, zvládne ho každý. Možno s rozdielom prejdeného času a počtom prestávok. Priznám sa. Boli dni, keď som sa na týchto miestach cítil viac sám cez deň, ako vtedy večer. Myslím, že večer a tma sú náročné v každej hore. No je fajn sa pozrieť na svoje strachy a skúsiť ich prekonať. Niečo sa určite naučíme. Niekedy dávno, keď sa ku mne dostala najznámejšia kniha o pohorí Tribeč povedal som si, že tam nikdy nepôjdem.

Vchádzam do Mlynian a som skoro doma. Na svetle sa rozsvecuje červená kontrolka. Mám pár minút. Opäť pridávam do pedálov. Hovorím si ak to nestihnem, budem svietiť telefónom. Stihol som. Pristávam, parkujem, odopínam sa. Prichádza nával emócii a úsmev. Myslím, že toto bol jeden z najlepších tréningov do teraz.

Knižnica

michal_botansky_blogger_kniha_pribeh.jpg

Život nám prinesie do cesty mnoho ľudí. Prídu, odídu. A zvyčajne nám nechajú tašku alebo rovno batoh rozličných skúseností, aj prekvapení. Ak máme šťastie, ešte sa pri tom aj zabavíme.

Premýšľam nad životom. Čo chcem od seba, čo by som mal chcieť, čo si od neho môžem pýtať. Všímam si okolie. Na chvíľu ma strhne panika. Kam sa to už dostali všetci a ja sa neustále cítim ako keby stojím na tom istom mieste. Stagnujem alebo si len namýšľam také tie príbehy, čo majú tendenciu podkopávať sebavedomie? Možno chcem dobrovoľne trpieť.

Každú situáciu môžeme popísať kladne, záporne alebo neutrálne. Aj tie, ktoré sa odohrávajú v našich mysliach. Lenže bacha: ono to zoberie miestami celoživotné sily, aby sme uverili alebo neuverili.

Je veľmi ľahké trpieť. Stačí uveriť príbehom, ktoré si dokonale vymyslím, zmanipulujem, pretransformujem, na niekoho sa nahnevám. Nájdem si nepriateľa, zradcu a akceptujem rolu obete. Depresie sú na svete. Jedna maličkosť. Môžu tu vzniknúť oveľa náročnejšie stavy ako sú depresie, ktoré budú trvať nekonečné obdobia. Preto sa snažím nepodliehať, nerobiť závery, dýchať, pozorovať.

Náročné je nenechať sa strhnúť, uveriť, že sme najlepší a nik na nás nemá. V takýchto situáciách je taktiež možné zrútiť sa do priekop života. Dostať sa z nich môže byť mimoriadne náročné. Obrniť sa zdravím, sebavedomím, veriť si, poznať čo chcem. Takisto je dôležité byť otvorený prijímaniu informácií, vzdelávaniu a v neposlednom rade mať schopnosť odučiť sa od starých nepotrebných vedomostí.

Z času na čas je fajn zastaviť. Obzrieť sa okolo, či je tu niekto, kto by nám pomohol upraviť pohľady. Mnoho z nás si nesieme so sebou cenné lekcie, len nie vždy ich vieme správne posunúť von. Využiť ich múdrosť v ten správny čas. Alebo nie vždy si ich vieme všimnúť. Aj keď stane sa, že sa k nim dostaneme úplne náhodne. U mňa jedna z takýchto náhod je Majster. Ten človek sa zjavil nečakane. Do dnešného dňa nerozumiem, aké som vlastne mal šťastie.

„Michal, môžem ťa zobrať do knižnice. Viem ti podať pomocnú ruku len vtedy, ak sa opýtaš, ak prídeš sám. Tam moja pomoc končí. Nezabudni, že knihy sú fajn, avšak mnoho vedomostí potrebuješ najskôr prežiť. Až potom by si o nich mal čítať v knihách. Lepšie im tak porozumieš.”

Lenže otázka znie: V ktorej knihe hľadať? Čo si z toho všetkého vziať? To je jedna zo záhad života. Miestami sa preto hnevám na seba. Lebo som stavil na rozhodnutia, ktoré boli nesprávne. Cítim hnev, beznádej, zúfalosť. Našťastie len na okamih.

Všímam si, že mnohé katastrofické scenáre, ktoré som už napísal vo svojej hlave sa upravia, nestanú. K tomu pribudnú aj ďalšie, ktoré sú neutrálne a potom aj tie, čo dávajú pocit typu: „ooo áno!”

Možno mám len šťastie. Veď uvidíme, akú knihu si nabudúce vyberiem z majstrovej knižnice.

Som v tom až po uši

michal_botansky_blogger_kosotlany_trat_les_tribec

Prišla do môjho života nečakane. Je krátka, tajomná, náladová. Má mnoho tvárí, zvodné krivky, úsmevy, vie sa aj riadne mračiť. Je plná prekvapení a záhad. Keď si už myslím, že ju poznám, ukáže mi za najbližšou zákrutou ako veľmi sa v nej mýlim.  Ako sa hovorí: chalani sú do nej, ženy ju nenávidia.

Bola nedeľa. Na tretí pokus som s ňou bol úplné sám. Zrazu všetko bolo inak. Za každým rohom som cítil napätie, ticho, šero svetlého dňa. Sem tam spoza stromov vyšlo na chvíľu slnko. Ako keby sme spolu boli po prvýkrát. Nevedel som, či som správne, či ma tu chce. Miestami prišlo váhanie: pokračovať alebo otočiť sa? Chce mi popliesť hlavu a myšlienky v nej? Dáva prekážky, skúša, pozoruje? Hrozí pri nej nebezpečenstvo? Nedá vydýchnuť, to je isté. Neustále ma necháva v napätí. Lenže ak sa prekoná určitá hranica, zmení sa na tú najdokonalejšiu parťáčku, ktorá to vie roztočiť k tým najvzrušujúcim obrátkam, pri ktorých začína skutočná zábava.

Všetko začína pri Teplom prameni. Najskôr sa prechádza menším stúpaním cez vinice v Machulinciach, prejazd poľnou cestou. Za vysielačom na križovatke ostro doľava. Zrazu sa objavujú prvé pohľady na ňu. Je tak nádherná, že neviem kde skôr mám hľadieť. Jej majestátnosť si nevšimne hádam len niekto bezcitný. Rozdeľuje nás od domu len pár kilometrov. Možno hodina šliapania do pedálov. Cítiť tu poriadnu dávku emócií, vzrušenia. Prechádza prvý zjazd cez lúku, musím dávať pozor. Cesta dosť trasie, k tomu je plná kameňov.

Pred obcou Hostie sa odbáča doprava a následne hneď doľava. Nado mnou sa ukazuje baňa, v ktorej sa ťažil pre mňa neznámy druh kameňa. Pohľady okolo bane majú niečo do seba. Všade je zeleň, stromy, lúky polia. Baňa v letných mesiacoch rozširuje okolie  vyblednutou žltou farbou. Míňam miestnu kalváriu, opúšťam posledné domy nad obcou a stretávame sa.

Začína najkrajšia časť dňa, iba ona a ja. Ukazuje sa postupne. Hrá tie svoje ženské divadielka. Sem tam ponúkne odbočku navyše, o ktorej nebolo predtým reč. Skúša, pozoruje, navádza. Ale pozor! Jej nekompromisnosť a prísnosť dokáže zhodiť zo sedla aj tých najlepších. Prvé stúpania sú skúškami. Preveruje kondície, sústredenie a ako viem zniesť záťaž.

Po krátkom prejazde lesom sa ukazuje na svetle obklopená výhľadmi. Tie sa zdajú nádherné už na prvý pohľad, len neskôr príde ešte jeden, druhý a vlastne niekoľko. Opäť prichádza zjazd lúkou, ktorá preverí, aký som odolný na húsenkovej dráhe života. “Zaboč v ľavo na asfaltku, pokračuj rovno, v pravo po zelenej až prídeš na úbočie lesa.” Také pokyny dostávam. Tu nás čaká drina, zábava a prvé nebezpečenstvá. Miestami sa ide krokom do kopca. Zvážnica je úzka len pre jedného. Je predo mnou, za mnou, okolo mňa. Snaží sa stratiť medzi stromami. Miestami sú nástrahy: ak sa pozriem mimo zvážnice, zle zabočím, pošmyknem sa. Poletím dole svahom.

Na vrchole ma čaká rozhľadňa. Na tomto mieste je najkrajšia. Slnko svieti na každú z jej strán. Vidieť každý jeden úsmev, krivku. Nie je sa tu kde ukryť. Toto miesto s ňou je zaslúžená odmena. Urobíme si prestávku a vychutnávam si chvíle. Nechám všetko tak. Pozorujem, vnímam, preciťujem. Uvedomujem si aké krátke vzdialenosti nás delila. Lenže obaja sme nabrali odvahu až teraz.

Ďalšie nebezpečenstvá prichádzajú cestou dolu z rozhľadne. Tu sa môžem pošmyknúť. Mám dávať pozor, nedaruje mi nič. Vchádzam na cestu a pokračujem smerom na Brezovo. “Ešte si nevydýchneš, máme pred sebou zopár stúpaní!” Neustále ju vnímam okolo seba. Zjazdy sú tu krátke, no rýchle. Posledné stúpanie do časti obce dáva zabrať. Naberám si pitnú vodu, opäť sa nechávam unášať jej čarom okolo mňa.

Po červenej lesnou cestou, kus po asfaltke na Krížne cesty. Opäť zjazd, ktorý preverí chrbticu, aj ruky. Prichádzajú technické stúpania v hore. Piesok, hlina, menší prameň, kamene, to všetko mi podsúva popod kolesá a nohy. Počujem ako sa smeje. Zo mňa tečie pot. Musím sa napiť. Zakrátko prichádzam na lesnú asfaltovú spojnicu, ktorá končí na Krížnych cestách. Odfukujem si. Je to ďalší nádherný úsek.

Prechádzam bránou, púšťam sa cez ďalšiu časť lesa na Debnárov Štál. Cesta je miestami neúprosná, lesná. Nedovolí mi naplno sa rozbehnúť. Dáva zabrať. Cítiť naokolo energie, ktoré doma na gauči asi ťažko budem hľadať. Otvárajú sa výhľady na Vojšín, Štály Malej Lehoty. Cítim sa ako v inom svete. Všade naokolo sú hory, lúky, sem tam nejaká osada.

Opäť dva tri kilometre po novej asfaltke, ktorá vedie cez Debnárov Štál. Na horizonte takmer hneď za tabuľou sa ide doľava. Tu začínajú nádherné výhľady na Veľké Pole a pohorie Vtáčnik. Cesta je štrková, poriadne zvlnená, v letných horúčavách dáva zabrať. Opäť počujem okolo seba smiech. “Určite už nevládzeš, však?”  Pridávam do pedálov.

Zjazd cez Penhýbel je krátky. Tu treba dať pozor! Na ceste sú akési bubny a pri väčšom tempe môžem skončiť v priekope. Emócie rýchlosti prerušujú emócie strachu.  Na prvej doľava, potom hneď doprava. Ďalší zjazd lúkou. Chvíľku lesom, opäť doprava. Ideme cez potok. Tu prichádzajú krátke stúpania cez lúky. Dávajú zabrať poriadne.“Si v inom svete!”, – počujem niekde vzadu jemný hlas. Prechádzam starou osadou: Trubiansky. Odbočím opäť vľavo a prichádza jeden z náročnejších úsekov. Na týchto miestach sa ma bude snažiť zhodiť. Má niekoľko kilometrov, všade štrk, kamene, koľaje, zákruty, les, dolina, voda cez cestu. Ak ju zvládnem v tomto úseku, už je moja. Pociťujem, aká je miestami náročná. Jazda nie a nie skončiť.

Keď ju ako tak krotím, prichádza náhly koniec. Musím ísť ostro na brzdy. Vyletel som z lesa na miestnu asfaltovú komunikáciu v Masarykovej doline. Obrovské nebezpečenstvo, pretože ak by niekto ďalší šiel po ceste, zrazili by sme sa. Nadýchnem sa. Bola to divoká jazda, o pár metrov sa ide naspäť do tajomnej časti lesa. Stúpame. Praží slnko. V hore pod skalou prichádza občerstvenie. Chotárny prameň. Voda je osviežujúca. Na konci leta tu rastú černice, na začiatku leta lesné jahody. Všetko je tu akési iné, čarovné. V rybníku pri prameni sú pstruhy.

Pokračujem ďalej. Teraz už nemám šancu nikam uniknúť. Je všade vôkol mňa. Na križovatke druhá vpravo. Prichádza ďalší zjazd, ešte jedno, dve stúpania a opäť si vydýchnem na lesnej asfaltke. Nasleduje ostré odbočenie doprava. Jedno z posledných stúpaní. Tu je si dať dobré dať si pozor. Vie zviesť k nesprávnym cestám. Doľava, mierne stúpanie. Na jeho konci ma čaká ďalšie prekvapenie. Všade naokolo je ticho.

Na okraji cesty sú viditeľné stopy kráľa lesa. Zbystrím pozornosť. Sú tak veľké ako moje dlane. Okolo mňa husté lesy. Pri tom obce sú na skok. Nesmiem podľahnúť panike. Viem, že to je ďalšia skúška od nej, pred najkrajšou odmenou. V strede úseku je lúka so studničkou, Vlkovadová. Napĺňa napájadlo pre lesnú zver. Pokračujem ďalej.

Prichádza obľúbený, avšak ďalší náročný zjazd. Zaslúžená odmena. Cítim všetky pocity, ktoré môžu byť. Úplné si ma podmanila. Najvýraznejší je strach, bolesť, napätie. Nezabúdam ani na nadšenie a radosť, ktoré vyhrávajú nad všetkým. Po zjazde, pri poľovníckej chate doľava. Kraje, tak sa vola nádherný lesný úsek nad Skýcovom a Hostiami. Len pozor: koniec zjazdu je zradný, prašný, rozrytý od lesných aut. Hlboké koľaje sú nebezpečné hlavne vo vyšších rýchlostiach. Lenže to nebezpečenstvo je vzrušujúce. Hlavne pre rýchlosť. Brzdí ma opäť jemný hlas niekde z diaľky. “Doprava a užívaj”. Nič viac v tej chvíli nebolo treba počuť. Rýchlosť v lese je návyková. Pocity z nej taktiež.<

Doslova vyletím z lesa na lúky pod Kruhom. Cítim neprestávajúcu radosť a vzrušenie z rýchlosti. “Doľava rovno po lúke. Nie do lesa”, – našepkávala neustále. Prechádzam lúkami. Teraz prichádzajú posledné miesta s ňou. Výhľady na Drieňovú Kostolianske Štále. Krátky zjazd na Štál Javor. Nebezpečnejší zjazd lesom pod Hrušov, teda ak sa jazdí rýchlo. Sú tu výmole, piesok, kamene, konáre, sem tam koreň. Lenže toto sú tie pravé emócie z lesných zvážnic.

Viem, že všetko musí skončiť. Nejako ma opantáva sklamanie, smútok. V tom nasleduje nádherná cesta ku koňom alebo až do parku v Topoľčiankach. Je to zjazd, kde sa dosahujú vyššie rýchlosti, emócie nebezpečenstva. Ide o asfaltovú spojnicu. Miestami sú na nej malé, ale za to nebezpečné kamene, na ktorých hrozí pošmyknutie. Taktiež sem tam prasklina, či jama. “Hlavne opatrne”, – počujem opäť v ušiach. Prechádzam ku koňom, zažívam výhľady na miesta, kde som začínal. No tentokrát z opačnej strany. Okruh sa uzatvára.

Objavila sa predo mnou úplnou náhodou. Podľa mňa prišla za mnou sama. Len som sa jej musel ukázať. Dať jej priestor, šancu, možnosť, skúsiť ju.  Možno sme sa predtým videli, niekde náhodne. Aj ona sa mi ukazovala z času na čas. Vlastne všetko išlo akosi samé. Som za to vďačný, že vôbec prišla, ukázala sa mi a mohli sme sa spoznať.

Nelúčime sa, to vôbec nie.  Dnes vo mne zanechala veľkú stopu. Prišli nové skúsenosti, pohľady a chcem sa ku nej vrátiť opäť.  Vlastne chcem ju mať v živote. Dáva mi radosť, vďaka nej sa cítim lepším. Mám radosť, že naše cesty sa niekde stretli. Netuším, čo bude ďalej. Mám rád, keď je život záhada. Tuším, že takéto jazdy a pohľady chcem zažívať znova a znova.

Prvý rok

prvy_rok_blogger_michal_botansky_01

Viac ako oslave vlastných narodenín či menín, venujem pozornosť výročiam, ktoré predtým neboli a teraz sú. Hlavne, ak sa bavíme o športe, dosahovaní niečoho, čo robí radosť. Jedno takéto dôležité výročie práve vstupuje do mojich zápiskov a zaslúži si pozornosť.

Bolo to devätnásteho augusta dvetisícdvadsaťdva. Vlastne pamätám si len toľko, ako ma tlačili tenisky. Bol okolo mňa hrozný neporiadok, nevedel som ohľadne novej športovej disciplíny nič. Vyrazil som na svoju prvú skúšobnú jazdu. Spustil som aplikáciu, ktorá zaznamenáva prejdenú vzdialenosť, rýchlosť, výškové metre a vytvára mapu prejazdu. Mám radosť, že mi to vtedy napadlo spustiť. Zvyšok bol plný otázok typu: „Ako toto môže mať niekto rád? Veď je to makačka. Čo je na tom také dobré?”

Na začiatku som nevedel nič, nepoznal som terén, cesty, ako správne dávkovať energiu, servis, oblečenie. Jediné, čo som vedel bolo, že som sa tomu chcel venovať, lenže prišla jeseň, zima a vtedy už nebolo jednoduché len tak sadnúť a šliapať. K tomu som sa ešte venoval ďalším aktivitám.

Rozhodnutie pravidelne trénovať prišlo časom, keď som začal spoznávať trasy. Zhruba v polovici jesene už bolo o niečo ľahšie naplánovať tréning. Približne som tušil, koľko mi bude trvať výjazd, kedy mám vyraziť a o ktorej približne prídem späť. Dôležité bolo objavenie asfaltových ciest v lese mimo blata, nakoľko jeseň a zima boli celkom mokré. Potom to už nejak šlo. Teda okrem februára, kedy mi prechladlo koleno a nasledovala mesačná prestávka.

Využíval som hlavne víkendy, dni voľna, obdobie medzi sviatkami. Počasie napomáhalo, pretože bolo viac slnečných dní. Len sem tam sa objavil dážď, mráz, hlad, väčší smäd, únava a pod. Od polovice mája tohto roku prišlo aktívnejšie trénovanie oba víkendové dni, nakoľko som upustil od ďalších víkendových aktivít. Čím viac sa jazdilo, tým viac prichádzali inšpirácie na nové miesta na trénovanie. Hlavne od ľudí, ktorí už nejaký ten rok jazdia, ale aj zo skupín na sociálnych sieťach.

Kilometre sa len tak odvaľovali, kopcov bolo viac než dosť. Prichádzali nové poznatky, parťáci, spoznával som okolie. Vlastne ono sa to možno nezdá, ale tie tréningy nie vždy boli brnkačka. Mnoho maličkostí nebolo vždy tak ako malo byť. Vlastne, keď tak premýšľam, neviem či niekedy aj bolo všetko na sto percent pripravené, aby sa odmakal najlepší výjazd.

Na začiatku roka som si stanovil jasný cieľ: prekonať desaťtisíc kilometrov a stotisíc výškových metrov od januára do decembra dvadsaťtri. K tomu sa pohrávam s myšlienkou, že ak budem mať čosi odtrénované, pôjdem skúsiť pretek. V prvom rade pre atmosféru, ale tiež zistiť, kde mám rezervy, neskôr možno zabojovať o dobrý výsledok. Prišlo aj na schôdzku s trénerom, dostal som rady a už je na mne, čo s nimi spravím.

Za rok som prešiel 2.051 kilometrov, teda od 19. augusta 2022, s prevýšením 22.965 výškových metrov. V rámci času, podmienok a nevedomosti som spokojný. Ja nad slnko jasné, že moje netrpezlivé ja chcelo viac kilometrov, kopcov a tréningových hodín. Ďalší rok bol o niečo zaujímavejší. Do 19. augusta 2023 som prešiel 8.092 kilometrov s prevýšením 90.482 výškových metrov. Priznám sa, mal som aj šťastie na počasie, bolo viac dní, kedy nepršalo. Zlepšilo sa mi plánovanie výjazdov a bolo aj dlhšie denné svetlo.

Za ten čas prišli obľúbené miesta ako tribečské lesy, zvážnica od Trojhchotára po sedlo Rakytu, Zlatno – Kostoľany pod Tribečom, Luky pod kruhom – Topoľčianky. Zjazd z Klástavy do Ladzian, Prenčov – Jabloňovce. Krížne cesty v Malej lehote, Hrabičov – Partizánska chata, Zjazd od Richňavského jazera do Bátoviec, Vrchhora zjazd na Kolačno, samozrejme mnohé ďalšie.

Je dobre si naplánovať trasu, odbočiť z nej, stratiť sa, spoznávať. Robím to od začiatku. Na každom tréningu sa snažím zatočiť niekam, kde som ešte nebol. Spoznávam nové miesta, terény, výhľady, studničky. Tie sú naozaj dôležité, hlavne v mesiacoch, keď je spotreba vody vyššia. Navigácia vo vrecku sa  môže zísť, hlavne ak nepoznáme terén – kam ideme, či nevieme sa orientovať v križovatke lesných ciest bez označenia. Len pozor, nie vždy dáva stopercentné rady. Tabule a značky sa oplatí všímať! Niekoľkokrát som zablúdil, hlavne v Tribečských kopcoch. Stačilo sa pritom len pozrieť na strom pred seba, ušetril by som hodiny a niekoľko kíl blata na sebe. Mnohé cesty sú v skutočnosti lepšie ako ukazuje navigácia,  platí to aj opačne. Vlastne keď sa stratíme, tak je dôležité nepanikáriť. Lebo to je cesta ako pokašlať tréning, či výjazd s kamošmi.Nebojte sa, vždy sa niekam dostanete.

Na ceste prídu aj problémy. Pamätám si prvý defekt. Oprava trvala viac ako hodinu, stavy zúfalosti. Šli okolo mňa ľudia, no nemal som odvahu poprosiť ich o pomoc. Druhýkrát púšťal ventil, bol slabo zatiahnutý, vtedy som ani len netušil čo s tým je. Ešte bola predo mnou dvojhodinová cesta. Nesprávne doplnený tmel v plášti, pokazená pumpa, kazeta, prevodník, zabudnuté náhradné diely na stole, nesprávne naolejovaná reťaz. Dnes už viem, ak vidím niekoho na krajnici, že sa mám opýtať, či je všetko v poriadku, pretože možno sa rovnako bojí vypýtať si pomoc.

Energia sa rovná výkonu. Ak chcem šliapať veľké objemy, potrebujem prísun energie. Jedlo, sladkosti, gély, tyčinky, voda – je dôležité ich mať so sebou, teda pokiaľ idem mimo civilizácie. Je fajn vedieť, kde sú v lese studničky. Len pozor, v lete sú mnohé bez vody, alebo nie sú pitné. Je dobré mať so sebou nepremokavú bundu, záplaty na prípadné defekty, dušu, pumpu, spojku na spojenie reťaze, striebornú pásku, umelé spojky, nejaký obväz, externú baterku aj s káblami od zariadení, ktoré mám so sebou. Nezabudnúť na svetlo, je dobre, aby ma videli.

Pri tréningoch je dôležité mať prestávku. Pozdraviť sa druhým, prehodiť pár viet, ak je to možné. Asi najjednoduchšie sa začínajú konverzácie vetičkou: „Odkiaľ ideš?”. Tam vonku sa zdravíme “Ahoj”. Tykáme si, pomáhame si, neobmedzujeme sa. Rešpektujeme jeden druhého. Nie každý z nás je super parádny namakaný profesionál, ktorý letí hore dole kopcami. Mnoho vodičov začína rozumieť, že cesty nie sú len pre nich. No ešte stále sú tu aj takí, ktorí nerešpektujú športovcov, snažia sa ísť čo najbližšie, nedať prednosť, vytlačiť ich z cesty a pod. Na takéto správanie nepoznám ospravedlnenie, ale nemôžem si nechať pokaziť výlet, výjazd, tréning. Snáď sa to raz zmení.

Myslím, že limity sa dajú prekonať. Sú omnoho ďalej, ako som si myslel. Je dobre pokoriť svoje rekordy, ale rovnako tak len ísť von a vyvetrať si hlavu, pokochať sa výhľadmi. Nie každý tréning musí byť o prekonaní rekordov. Pre niekoho je rekord dvadsať kilometrov, pre druhého tristo. Taktiež nie je hanba ukončiť tréning skôr ako som plánoval. Nič sa nestane, ak neprejdem toľko, koľko bolo naplánované. A dôležitý fakt: je viac ako dobré trénovať výšlapy do kopcov.

A výsledok? Ako tak premýšľam, prešiel som kus okolia. Zjazdili sa cesty, na ktoré už nepôjdem, úseky ktoré sa šli fantasticky. Stretol som ľudí, ktorí ma posunuli a jazdili so mnou ďalej. Sú tu aj takí, čo prešli so mnou pár kilometrov a nevrátili sa.

Väčšinu tréningov však jazdím sám. Má to výhodu: idem si svojim tempom, dávam si pauzy v momenty, keď to potrebujem a pod. Tak isto je tu veľa nevýhod: v skupine sa jazdí lepšie a je to aj veselšie a keď sa niečo stane, je sa na koho obrátiť alebo len niekomu pomôžem vyjesť zásoby jedla.

Cieľom prvého môjho míľnika je poukázať na to, že pri pravidelnom tréningu je možné zdolať rôzne prekážky, vzdialenosti. Kopce, o ktorých som predtým ani len nevedel, alebo myslel, že sa to nedá. Toto celé sa nerobí pre srdiečka, či “páčiky” na sociálnych sieťach. Cieľ by mal byť väčší a mal by byť náš. Áno, bolí z toho zadok, cez leto máme mušky všade, cez zimu je neskutočný chlad v rýchlych zjazdoch, potíme sa pri šliapaní, v stúpaní do kopcov sa nadáva, na chodníkoch určených pre nás pobehujú psy, budeme špinaví od blata, vody, snehu, buriny, prachu, po náročných tréningoch to dosť bolí. Lenže nebolí v skutočnosti viac, keď nerobíme nič?

Je úplne jedno, či súťažíme, pripravujeme sa na súťaž, alebo len tak rekreačne jazdíme. Spája nás radosť z pohybu. Za hodinu-dve môžeme byť v inom svete. To je na tomto športe krásne.Bol to pre mňa prvý rok bolesti, potu, zúfalých situácií, strachu, kŕčov, defektov, nechuti, vzdania sa. Prišla aj radosť, nadšenie, výhľady, prekonanie samého seba, spoznávanie seba aj iných, vzrušenie, dosiahnuté míľniky, nové priateľstvá. Mám naozaj šťastie na ľudí, ktorí sú okolo mňa a podporujú ma, bez nich by to išlo omnoho, ale naozaj omnoho ťažšie. Ďakujem vám všetkým!

Som zvedavý, čo príde znovu o rok. Takže vidíme sa 19. 8. 2024.

prvy_rok_blogger_michal_botansky_02 prvy_rok_blogger_michal_botansky_03 prvy_rok_blogger_michal_botansky_04

Prekážky a ciele

michal_botansky_blogger_suciatka_pokazena_ciel_svetlo_na_konci_tunela

Zas sa niečo pokazilo. Nečakane. Opäť ma to nepotešilo. Nie že by som nič nevydržal, ale vždy to mierne rozhodí, však? Hlavne keď veci majú nejako fungovať a sú na nich postavené základy dní.

Pokazené veci sa často neopravia rýchlo, zoberú nám nejaký čas, ale v konečnom dôsledku dostaneme lekcie alebo navedú nás na miesta, na ktorých chceme byť. Niekedy prídu skúsenosti, výdavky, vykoľajenie, či preradenie na druhú koľaj. Nakoniec však môžeme aspoň okoliu porozprávať nové príbehy.

Okrem obrovskej spotreby jedla, podľa všetkého pri mojich tréningových aktivitách veľmi rýchlo opotrebovávam aj náradie, s ktorým vykonávam aktivity. Často sa deje, že takéto opotrebenie prichádza v najnevhodnejších chvíľach. Potom mám v hlave bloky a veľmi si neužívam tréningy. Už mám v hlave len to, aby bol problém hneď vyriešený.

Hľadám riešenie ako z takýchto situácií von. Jednak je dobre ovládať základné technické poznatky. Taktiež robiť pravidelnú údržbu. Nie len bicykla, ale aj tela. Stroj je možné opraviť, istým spôsobom aj telo, len je lepšie, keď sa staráme o obe, aby nás neprekvapili nečakané skúšky, ktoré je následne ťažšie zdolať, ak nemyslíme na prevenciu.

Oprava nie vždy pomôže. Vtedy nastupuje výmena napríklad súčiastok, čo je najneobľúbenejší postup. Zaberie nám to veľa času, prostriedkov a napätia. Prináša otázniky, či to vôbec bude funkčné naďalej aspoň tak ako predtým. To ešte nerátam stratený tréningový čas. Toto všetko vplýva na našu psychiku.

Už dlhšie premýšľam o úprave istej súčiastky, vďaka ktorej by som mohol podávať lepšie výkony. Obzeral som sa aké sú možnosti, či je niečo dostupné. Prehodil pár viet s ľuďmi, ktorí do toho vidia viac ako ja. Až jedného pokazeného dňa, prišlo riešenie pri písaní emailu, kde som opisoval moju situáciu. K mailu sa pripájali linky so súčiastkami, ktoré by mohli byť vhodné na zlepšenie. Až som v jednom momente objavil celý komponent, ktorý by mohol vyriešiť niekoľko zásadných vecí, o ktorých som sníval od jari.

Pokazená súčiastka ma doviedla k novému riešeniu. Mail sa neodoslal, nebol dôvod. Objavilo sa svetlo na konci tunela. Len neviem, či moji sponzori budú mať zo mňa radosť, keď pred nich postavím návrh na vylepšenie. Jedná sa o zásadnú súčiastku, vďaka ktorej by sa mohol splniť aj môj sen o zúčastnení na súťažiach. Zlepšil by som si výkony, mal viac radosti pri tréningoch a zažil väčšie rýchlosti. Oči mi zasvietili radosťou.

Dnes mám pred sebou riešenie, no naďalej zostáva náradie do väčšej časti pokazené. Teraz premýšľam, či ísť do servisu a pokúsiť sa to ako tak opraviť. Stratiť niekoľko dní tréningov a vymeniť celú súčiastku.

Byť mimo tréningového procesu teraz v lete sa mi moc nepozdáva ako najlepšie riešenie. Jedine, že by celá situácia viedla k riešeniu, ktoré ešte nepoznám, alebo by bol k dispozícií ďalší nástroj, trebárs ten, o ktorom tajne poškuľujem po večeroch na internetových stránkach dodávateľa.

Mám cieľ: posunúť svoje športovanie na súťažnú úroveň.

Preto bude teraz dôležité všetko správne načasovať, aby som neobmedzil tréningy, ale aby stále šport spôsoboval radosť, posuny vpred, či prinášal nové zážitky. Mám cieľ, ktorý ma nabudil, ukázal mi možnosť. Teraz to čo najrýchlejšie dať celé dokopy. Vyraziť za novými dobrodružstvami a spomínať na celú situáciu s úsmevom a poučením o trpezlivosti.

Ešte maličkosť: danú súčiastku som si všimol prvýkrát pred rokom. Vtedy som ale ešte nechápal, že práve ona by mi mohla priniesť ešte viac radosti a možností do mojich tréningov.

Všetko musí prísť v správnej chvíli.